Ochrana biologickej rodiny z pohľadu medzinárodných ľudsko-právnych štandardov

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") je úplne jednoznačná v tom, že primárne chráni biologickú rodinu. Akékoľvek rozdelenie rodiny predstavuje podľa ESĽP závažný zásah do práva na rodinný život a preto sa musí opierať o dostatočne závažné a pádne argumenty motivované záujmom dieťaťa (viď Scozzari a Giunta proti Taliansku, rozsudok veľkej komory z 13. júla 2000, ods. 148). Za relevantný dôvod na odobratie dieťaťa ESĽP nepovažoval zlú sociálnu situáciu (napr. Wallová a Walla proti Českej republike, rozsudok z 26. októbra 2006) alebo nedostatok intelektu (napr. Kutzner proti Nemecku, rozsudok z 26. februára 2002). ESĽP zdôraznil, že úlohou orgánov sociálnej starostlivosti je pomáhať osobám s problémami a poskytovať im poradenstvo o rôznych možnostiach ako preklenúť ich ťažkosti. V prípade zraniteľných jednotlivcov sú orgány povinné poskytovať osobitnú starostlivosť a zvýšenú ochranu.

Prípad R. M. S. proti Španielsku (rozsudok z 18. júna 2013) sa týkal umiestnenia dieťaťa do náhradnej starostlivosti z dôvodu finančnej situácie matky bez toho, aby bola vzatá do úvahy následná zmena okolností. Sťažovateľka sa najmä sťažovala, že bola pozbavená akýchkoľvek kontaktov so svojou dcérou a oddelená od nej bez náležitých dôvodov. ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru dospejúc k záveru, že orgány nevyvinuli primerané a účinné úsilie na to, aby zabezpečili sťažovateľke právo žiť so svojou dcérou.

V prípade Zhou proti Taliansku (rozsudok z 21. januára 2014) ESĽP dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru zistiac, že talianske orgány nesplnili svoje povinnosti pred rozhodnutím o prerušení rodinných väzieb a nevyvinuli primerané a dostatočné úsilie na to, aby zabezpečili sťažovateľke právo žiť so svojím dieťaťom. Najmä nebola náležite zohľadnená prvoradá potreba uchovať do tej miery, ako je to možné, rodinné väzby medzi sťažovateľkou, ktorá bola v zraniteľnej situácii, a jej synom. Súdne orgány iba zistili ťažkosti, ktoré mohli byť preklenuté cielenou pomocou orgánov sociálnej starostlivosti. Sťažovateľka nemala možnosť znovu si vytvoriť vzťah so svojím synom: v skutočnosti znalci neposúdili reálne možnosti zlepšenia sťažovateľkinej schopnosti starať sa o syna, berúc do úvahy aj jej zdravotný stav. Navyše, talianska vláda neposkytla presvedčivé vysvetlenie, ktoré by mohlo odôvodniť pretrhnutie materského puta medzi sťažovateľkou a jej synom.

Odobratie dieťaťa do náhradnej starostlivosti je úplne najkrajnejšie opatrenie a spravidla vyžaduje, aby vnútroštátne orgány prijali iné opatrenia, pokiaľ nimi možno dosiahnuť sledovaný cieľ (pozri Kutzner proti Nemecku, rozsudok z 26. februára 2002, ods. 75).

ESĽP zároveň v prípade Olsson proti Švédsku (rozsudok z 24. marca 1988, ods. 81) uviedol, že odobratie dieťaťa do náhradnej starostlivosti by malo byť považované za dočasné opatrenie, ktoré bude ukončené hneď, ako to okolnosti dovolia a každé vykonané opatrenie musí byť v súlade s hlavným cieľom, ktorým je spojenie biologického rodiča s jeho dieťaťom. V rozpore s článkom 8 Dohovoru nemusí byť, ak je dieťa odobrané pre podozrenie zo zlého zaobchádzania (týrania, sexuálneho zneužívania), ktoré sa následne nepotvrdí, ak existovali skutočné a rozumné obavy, že k nemu došlo. V takomto prípade však obmedzenie rodičovských práv musí trvať čo najkratšiu dobu.

V prípade M. A. K. a R. K. proti Spojenému kráľovstvu sa u dieťaťa vyskytla vzácna kožná choroba, ktorej prejavy boli zamenené za následky sexuálneho zneužívania a rodičom bol zakázaný styk s dieťaťom po dobu desať dní, kedy bolo liečené v nemocnici. Podľa ESĽP došlo k porušeniu práva na rodinný život z dôvodu, že kožná choroba mala byť diagnostikovaná rýchlejšie, pričom kritizoval oneskorenie niekoľkých dní medzi rozhodnutím o uskutočnení diagnostických testov na kožnú chorobu a ich samotným vykonaním (rozsudok z 23. marca 2010, ods. 73). Podobne ESĽP dospel k záveru o porušení v prípade A. D. a O. D. proti Spojenému kráľovstvu (rozsudok z 16. marca 2010, ods. 85 - 94), keď dieťa trpiace chorobou spôsobujúcou nadmernú krehkosť kostí, nebolo urýchlene navrátené do starostlivosti rodičov a orgány prijali aj ďalšie neprimerané opatrenia, pretože dieťa zverili do pestúnskej starostlivosti cudzím ľuďom, keď mohlo byť zverené príbuzným a premiestnili celú rodinu kvôli vyšetreniu ďaleko od ich domova. Podľa rozsudku v prípade K. a T. proti Fínsku (rozsudok veľkej komory z 12. júla 2001), pozitívny záväzok prijať opatrenia na podporu zjednotenia rodiny v čo najkratšom čase majú zodpovedné orgány od začiatku obdobia náhradnej starostlivosti a jeho vážnosť rastie s pribúdajúcim časom trvania tohto opatrenia, pričom jeho trvanie musí byť skúmané v rovnováhe s povinným posudzovaním najlepšieho záujmu dieťaťa. ESĽP konštatoval porušenie práva na rodinný život napríklad v prípade Kutzner proti Nemecku (rozsudok z 26. februára 2002) keď sťažovatelia nemali možnosť šesť mesiacov vidieť svoje dieťa a potom len hodinu mesačne.

Osobám, do práv ktorých je zasiahnuté, musí byť umožnené aby sa dostatočným spôsobom zúčastnili konania a chránili svoje záujmy (napr. deti majú byť s ohľadom na svoj vek vypočuté súdom) - okrem naliehavých situácií, kedy treba konať vzhľadom na zdroj bezprostredného ohrozenia a predchádzajúce informovanie by pozbavilo opatrenie štátu jeho účinnosti - sú to výnimočné situácie a ESĽP podrobne preskúmava či štát dal dostatočné dôvody na náhle odobratie dieťaťa zo starostlivosti rodičov. Samozrejmosťou je prístup k dokumentom, možnosť sa vyjadrovať a konanie bez prieťahov. (pozri napr. T. P. a K. M. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkej komory z 10. mája 2001).

V prípade B. B. a F. B. proti Nemecku (rozsudok zo 14. marca 2013) boli sťažovateľom v roku 2008 odňaté rodičovské práva potom, ako ich 12 ročná dcéra uviedla, že otec ju a jej 8 ročného brata opakovane a surovo bije. V máji 2008 okresný súd vydal predbežné opatrenie dočasne presúvajúce rodičovské práva na správny orgán. V auguste 2008 rozhodol o úplnom odňatí rodičovských práv. Odvolací súd odvolanie sťažovateľov zamietol. Deti boli umiestnené do detského domova, kde zostali vyše roka bez akéhokoľvek osobného kontaktu s rodičmi. Potom ako sa dcéra priznala, že klamala a uviedla, že rodičia ich nikdy nebili, sa v roku 2009 deti vrátili k sťažovateľom. Sťažovatelia namietali porušenie článku 8 Dohovoru tvrdiac najmä, že správny orgán a rodinné súdy sa opierali výlučne o vyjadrenie detí, hoci obaja popierali obvinenia z domáceho násilia a hoci existovali dostatočné dôvody na pochybnosti o obvineniach.

ESĽP mal za to, že odňatie rodičovských práv predstavovalo zásah od práva sťažovateľov na rešpektovanie ich rodinného života. Toto opatrenie bolo v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a sledovalo legitímny cieľ ochrany práv ich dvoch detí. ESĽP konštatoval, že vnútroštátne orgány boli konfrontované s na prvý pohľad dôveryhodnými tvrdeniami o surovom telesnom zneužívaní, ktoré boli dostatočným dôvodom pre predbežné opatrenie, ktorým boli deti odobraté rodičom, aby sa zabránilo ďalšiemu násiliu. Predbežné opatrenie vydané okresným súdom v máji 2008 preto neporušilo práva sťažovateľov podľa článku 8.

Avšak pri rozhodnutí o úplnom odňatí rodičovských práv v auguste 2008 boli jediným dôkazom osobné výpovede detí. Neexistoval žiadny objektívny dôkaz o tvrdenom telesnom zneužívaní. Ďalej ESĽP vytkol skutočnosť, že rozhodovanie odvolacieho súdu sa zakladalo výlučne na spise bez toho, aby boli deti osobne vypočuté. Sťažovatelia sa naopak opierali o vyjadrenie detských lekárov a psychológa, ktorý nezistil žiadne znaky zneužívania. Sťažovatelia tiež poukazovali na to, že ich deti pravidelne navštevovali školu a športové krúžky a že pred súdmi nebolo vyvrátené, že ich dcéra má živé predstavy. Tieto skutočnosti mali vniesť pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení. Pri rozhodovaní o úplnom odňatí rodičovských práv vnútroštátne súdy neboli nútené pod tlakom urobiť unáhlené rozhodnutie, keďže deti sa nachádzali v detskom domove. Nemecké rodinné súdy mali povinnosť z vlastného podnetu riadne prešetriť všetky relevantné okolnosti, avšak nemecká vláda nepredložila žiadne dôvody, ktoré by bránili vnútroštátnym súdom v ďalšom prešetrení skutočností predtým, než prijali konečné rozhodnutie. Na základe uvedeného a s ohľadom na vážny dopad úplného odňatia rodičovských práv na rodinu ako celok, ESĽP dospel k záveru, že vnútroštátne súdy svoje rozhodnutie