Prípad Achmea: koniec investičnej arbitráže na základe tzv. intra-EÚ bilaterálnych investičných zmlúv?

Investičná arbitráž má v porovnaní s klasickou medzinárodnou obchodnou arbitrážou isté špecifiká. Medzinárodná arbitráž investičných sporov je dominantným spôsobom riešenia medzinárodných investičných sporov zahraničných investorov (zvyčajne nadnárodných korporácií) a hosťovských štátov, a to nezávislým medzinárodným rozhodcovským tribunálom podľa špecifických medzinárodných rozhodcovských pravidiel.¹⁾ Hlavnú úlohu v režime medzinárodných investícií zohrávajú práve BITs. Ide o dvojstranné dohody o podpore a ochrane zahraničných investícií právne záväzné pre oba zmluvné štáty. BITs poskytujú vzájomnú ochranu pre oprávnených investorov.²⁾

Slovensko sa prípadom Slovenská republika proti Achmea BV (ďalej len "prípad Achmea") opäť raz dostalo do povedomia širokej arbitrážnej verejnosti. V minulosti sa Slovensko zviditeľnilo napríklad prípadom ČSOB proti Slovenská republika, ICSID prípad č.: ARB/97/4, kde bola žalobcovi priznaná jedna z najvyšších súm v investičnej arbitráži (867,80 mil. USD), alebo nedávno v súvislosti s komerčnou arbitrážou vo Viedni (VIAC) v prípade Slovenské elektrárne, a.s. proti MH Manažment, a.s. a Slovenská republika, a to predovšetkým v súvislosti s "kráľovskou" odmenou pre právneho zástupcu MH Manažment, a.s.

Cieľom tohto článku je kriticky zhodnotiť pomerne prekvapivé rozhodnutie v prípade Achmea, zosumarizovať hlavné závery vyplývajúce z uvedeného rozhodnutia i následných diskusií a snažiť sa načrtnúť možné východiská budúcnosti intra-EÚ investičnej arbitráže.

Pred tým, ako sa začneme venovať samotnému rozhodnutiu SDEÚ v prípade Achmea, je namieste uviesť prečo vlastne k tomuto sporu došlo a čo mu predchádzalo.

Všetko sa začalo v roku 2004, keď v súvislosti s reformou zdravotníctva došlo na Slovensku k liberalizácii trhu so zdravotným poistením a k otvoreniu trhu vnútroštátnym a zahraničným subjektom ponúkajúcim súkromné zdravotné poistenie. Holandská poisťovňa Achmea následne začala na Slovensku poskytovať súkromné zdravotné poistenie prostredníctvom svojej slovenskej dcérskej spoločnosti, do ktorej vložila svoj kapitál.

Čiastočné zmeny v zdravotnom poistení sa na Slovensku udiali v roku 2006 po zmene vlády, pričom zákonom z 25. októbra 2007 došlo k zákazu rozdeľovania zisku z podnikania v oblasti súkromného zdravotného poistenia. Súlad ustanovení § 15 ods. 6 a § 86d zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Zákon o ZP") s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") bol napadnutý skupinou poslancov na Ústavnom súde SR. Ústavný súd SR nálezom z 26.1.2011 rozhodol, že ustanovenie § 15 ods. 6 Zákona o ZP (zákaz rozdeľovania zisku v ňom uvedený) nie je v súlade s Ústavou SR a Dohovorom. Ústavný súd SR v odôvodnení nálezu, okrem iného, uviedol, že prostredníctvom § 15 ods. 6 Zákona o ZP ³⁾

Achmea BV bola názoru, že Slovenská republika jej spôsobila škodu, a preto ešte v roku 2008 iniciovala investičnú arbitráž na základe článku 8 Dohody medzi Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou a Holandským kráľovstvom o podpore a vzájomnej ochrane investícií (ďalej len "Dohoda")⁴⁾. Miestom rozhodcovského konania bol podľa dohody strán Frankfurt nad Mohanom (Nemecko).

V rámci rozhodcovského konania Slovenská republika vzniesla námietku nedostatku právomoci, tvrdiac, že žaloba na rozhodcovský súd je podľa článku 8 ods. 2 Dohody nezlučiteľná s právom EÚ. Rozhodcovský súd túto námietku medzitýmnym rozhodcovským rozsudkom z 26.10.2010 zamietol.

Rozhodcovským rozsudkom zo 7.12.2012 rozhodcovský súd uložil Slovenskej republike povinnosť zaplatiť spoločnosti Achmea BV náhradu škody a úroky z istiny vo výške 22,1 milióna eur. Slovenská republika napadla rozhodcovský rozsudok na nemeckých súdoch a domáhala sa jeho zrušenia. Vyjadrila totiž pochybnosti o zlučiteľnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej