Určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí

Slovenský Občiansky zákonník a ani iný civilnoprávny predpis neobsahujú explicitnú úpravu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým príbuzným a iným blízkym osobám, ak bola smrť primárnej obete dôsledkom protiprávneho konania. Absencia výslovnej úpravy však v podmienkach slovenskej civilistiky neznamená nereparovateľnosť spôsobenej citovej ujmy, právny základ pre uplatnenie jej náhrady v peniazoch postupným vývojom judikatúra našla v ustanoveniach o ochrane osobnosti. Zásahom do práva na život primárnej obete sa zároveň zasahuje do práva na súkromie a práva na rodinný život blízkych osôb, ktoré sa dostávajú do postavenia tzv. sekundárnej obete protiprávneho zásahu. Náhlou stratou blízkej osoby dochádza k pretrhnutiu existujúcich citových, sociálnych, morálnych a kultúrnych vzťahov a sekundárna obeť prichádza o možnosť ich ďalšieho rozvíjania. Hlboká citová ujma pozostalých osôb prejavujúca sa ako každodenné prežívanie smútku a emocionálnej bolesti zo straty blízkeho (nevynímajúc závažné ublíženie na zdraví primárneho poškodeného ) vie ovplyvniť kvalitu ich života zásadným spôsobom.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí je v slovenských podmienkach formálno-právne nárokom ochrany osobnosti. Nemajetková ujma pozostalých (resp. blízkych osôb primárneho poškodeného, ktorému bolo ublížené na zdraví) je spojená so vznikom peňažnej náhrady, len ak je smrť/ublíženie na zdraví dôsledkom protiprávneho konania alebo protiprávneho stavu, následky ktorého znáša pôvodca rizika, resp. zvýšeného nebezpečenstva (akým je napr. dopravná nehoda, za následky ktorej objektívne zodpovedá prevádzkovateľ vozidla). Vzhľadom na charakter nemajetkovej ujmy ako následku spôsobeného v príčinnej súvislosti s týmto protiprávnym konaním (alebo stavom) však ide po materiálnej stránke o nárok deliktného práva, hoci sa následky neprejavujú v majetkovej, ale naopak, v citovej, duševnej sfére poškodených osôb. Ďalším špecifikom oproti "klasickým" deliktuálnym nárokom je reflexná povaha nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí. Reflexná alebo nepriama ujma je taká, ktorá sa prejaví vo sfére osoby odlišnej od primárne poškodeného protiprávnym konaním. Hoci sa náhrada nepriamych škodových dôsledkov vo všeobecnosti neakceptuje úplne bezvýhradne, náhrada bolestného za smútok je v našich podmienkach a mnohých európskych krajinách tak pevne ukotvená, že nahraditeľnosť tohto druhu nemajetkovej ujmy dnes v zásade nikto nerozporuje napriek tomu, že nepatríme medzi štáty so špeciálnou skutkovou podstatou zahrnutou do rámca úpravy deliktuálnych vzťahov (ako napr. v § 2959 českého občianskeho zákonníka), ale právny základ bol "nájdený" v ustanoveniach o ochrane osobnosti.

Nakoniec je pre nemajetkovú ujmu pozostalých charakteristické, že ju na rozdiel od škody na majetku nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca utrpenej ujme je totiž pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi "finančnou náplasťou" , ktorou je poškodeným umožnené kompenzovať utrpenú ujmu formou peňažnej výhody. Z tohto pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť, napraviť, odvrátiť utrpenú bolesť blízkych osôb, svojím spôsobom môže iba vyvážiť ich utrpenie.

Výška náhrady za utrpenú ujmu nie je zákonom nijako limitovaná a jej určenie je tak ponechané na voľnej úvahe rozhodujúceho súdu. Napriek neexistencii "tabuľkovej normy" je však v praxi slovenských súdov možné badať tendenciu v rozhodovaní podľa komparatívnych odhadov rozhodovania iných súdov v tej istej veci z hľadiska výšky náhrady za nemajetkovú ujmu, čo v konečnom dôsledku vedie k priznávaniu porovnateľných, niekedy až identických súm v obdobných prípadoch, hoci k tomu súdy nezaväzuje žiadna "tabuľková" právna norma. Do určitej miery túto tendenciu potvrdzuje (aj keď nie bezvýnimočne a bez excesívnych vychýlení vo vzťahu k priemerným sumám odškodňovania ) aj tabuľka 35 prípadov náhrady nemajetkovej ujmy spracovaná .

Hoci je rozhodnutie o výške ponechané na uváženie súdu a priznávanie obdobných súm v navzájom podobných prípadoch zvyšuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania, aj tento typ rozhodnutia sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné kritériá. Vzhľadom na právny základ náhrady citovej ujmy sekundárnych obetí je východiskom § 13 ods. 3 OZ a výška zadosťučinenia by sa mala určiť s prihliadnutím (i) na závažnosť vzniknutej ujmy a (ii) na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Ochrana osobnosti v § 13 OZ je zberným košom pre viac-menej široký a rôznorodý okruh chránených statkov a je preto pochopiteľné, že pri každom type zásahu do osobnosti by sa mali brať do úvahy iné okolnosti porušenia priamo súvisiace s konkrétne zasiahnutým právom (zásah do ľudskej dôstojnosti alebo do dobrého mena fyzickej osoby sa bude posudzovať podľa iných okolností a kritérií než citová ujma sekundárnych obetí). V nasledujúcich častiach sa zameriame na kritériá, ktoré by mali byť určujúce pre výšku priznanej finančnej náhrady za nemajetkovú ujmu týchto sekundárnych obetí, a to tak na strane priameho poškodeného a jeho blízkych (pozostalých), ako aj na strane škodcu, pôvodcu protiprávneho zásahu.