Zmluvy uzavreté Štátnym fondom rozvoja bývania pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky

Okresný súd (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom zo 16. septembra 2016 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovaným zaplatenia 10 765,89 eur s príslušenstvom.

Súd vychádzal z toho, že žalobca so žalovanými uzavrel Zmluvu o poskytnutí podpory bývania vo forme úveru (ďalej aj "Zmluva"). Keďže žalovaní v prvom a druhom rade boli v omeškaní s úhradou dohodnutých mesačných splátok úveru, využil svoje právo, od zmluvy odstúpil a od žalovaných si uplatňuje úhradu zvyšnej časti úveru, zmluvný úrok a zmluvnú pokutu. Súd prvej inštancie vzťah založený Zmluvou vyhodnotil ako spotrebiteľský a aplikoval naň ustanovenia § 1 zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania (ďalej len "ZŠFRB"), § 48, § 52, § 53, § 54, § 451, § 456 a § 457 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"), ako aj § 100, § 107 OZ a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len "ZoS") a článok 2 písm. c) Smernice Rady č. 93/13/EHS. Ustálil, že žalobca (dodávateľ finančných služieb verejného charakteru) vystupuje v pozícii dodávateľa a žalovaní (nepodnikatelia) v pozícii spotrebiteľov. Žalobca využil svoje právo na odstúpenie od zmluvy pre riadne neplnenie povinnosti žalovaných platiť včas dohodnuté splátky úveru, čím došlo k zrušeniu Zmluvy spätne ku dňu jej uzavretia. Účinky odstúpenia žalobcu od Zmluvy posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka účinného od 1. apríla 2015, podľa ktorého sa v prípade spotrebiteľských vzťahov použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by inak mali byť použité normy obchodného práva. Skúmal, či nedošlo k premlčaniu práva žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy; dospel k záveru, že žalobca uplatnil nárok po uplynutí dvojročnej premlčacej doby. Jeho žalobu preto ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 Civilného sporové poriadku (ďalej aj "CSP").

Krajský súd (ďalej len "odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom z 18. januára 2018 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu sa odvolací súd zaoberal preskúmaním správnosti záverov súdu prvej inštancie o tom, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanými založený Zmluvou má spotrebiteľský charakter. Vychádzal z ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré aplikoval súd prvej inštancie ako aj komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, a to Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predpokladá vecnú pôsobnosť aj pri dodávateľoch verejnoprávnej povahy, pričom spotrebiteľsko-právna ochrana nekončí pri perfektných spotrebiteľských zmluvách, ale je opodstatnená aj pri právach z porušenia zmluvy (náhrada škody, bezdôvodné obohatenie a pod.). V danom prípade preto považoval za dôvodné priznať žalovaným postavenie spotrebiteľa v súvislosti s posudzovaním účinkov odstúpenia od Zmluvy a použitie ustanovení Občianskeho zákonníka. V súvislosti so statusom žalobcu ako dodávateľa konštatoval, že ide o právnickú osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, ktorá poskytuje služby širokej verejnosti. Vzhľadom na to treba žalobcu považovať za dodávateľa a na vzťah strán sporu aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že žalobca má postavenie osobitnej právnickej osoby. Považoval za nepochybné, že za úvery žalobca inkasuje odplatu vo forme úroku, ktorá v určitom období môže byť nižšia než sú úvery poskytované komerčnými bankami, no v každom prípade je jeho činnosť zameraná na dosiahnutie odplaty a tieto splátky úveru, ale aj úrokov vytvárajú zdroje žalobcu, čím nepochybne napĺňa definíciu podnikateľa, resp. dodávateľa. Na základe toho za správne označil aj závery súdu prvej inštancie o premlčaní žalobcom uplatneného práva.

Žalobca (ďalej aj len dovolateľ") podal proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie.

Prípustnosť dovolania žalobca vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci pri riešení právnej otázky, či vzťah založený medzi ním a žalovanými Zmluvou podľa ustanovení ZŠFRB má spotrebiteľský charakter, alebo či ide o čisto obchodnoprávny vzťah. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") doteraz uvedenú otázku neriešila.

Žalobca namietal, že jeho osobu nemožno subsumovať pod pojem dodávateľa v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ani podľa úniového práva zaoberajúceho sa touto problematikou, tak ako to urobili súdy nižších inštancií. Rozoberal svoje postavenie z hľadiska predpisov úniového práva a konštatoval, že bol zriadený ako subjekt, ktorého úlohou je podpora bytovej politiky štátu. Ochranu žiadateľom o úver poskytuje už tým, že podporu vo forme úveru môžu získať za zvýhodnených podmienok, oproti podmienkam trhovým. Z jeho strany ide o službu verejného záujmu, ktorú úniové právo navrhuje vylúčiť z noriem upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu sa nemôže uplatniť v prerokovávanej veci. Uvedená smernica má ochr