Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
O zodpovednosti postupcu pohľadávky voči postupníkovi
Autor sa v štúdii zaoberá najmä otázkami vyplývajúcimi z § 527 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje zodpovednosť postupcu voči postupníkovi pri odplatnom postúpení pohľadávky, resp. ručenie postupcu za jej vymožiteľnosť. Táto úprava je podľa autora pomerne stručná a nie úplne jasná. V štúdii sa autor snaží predovšetkým poskytnúť odpoveď na otázku, aké sú predpoklady tejto zodpovednosti, resp. ručenia, a čo je ich obsahom, teda aké nároky postupníkovi vyplývajú z predmetnej zákonnej úpravy voči postupcovi. Autor však v štúdii neopomína ani zodpovednosť postupcu pri bezodplatnom postúpení.
I. ÚVOD
Úpravu zodpovednosti postupcu voči postupníkovi, vyplývajúcu z postúpenia pohľadávky, obsahuje § 527 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"), ktorý sa vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy vzťahuje aj na obchodnoprávne vzťahy [§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj "OBZ")]. Podľa prvého odseku tohto ustanovenia zodpovedá postupca postupníkovi za to, že sa (1) postupník nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom, (2) že dlžník splnil postupcovi záväzok skôr, než bol povinný ho splniť postupníkovi a (3) že postúpená pohľadávka alebo jej časť zanikla započítaním nároku, ktorý mal dlžník voči postupcovi. Druhý odsek sa zas týka ručenia za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky. Ako vidieť, úprava je to pomerne strohá a navyše aj nie úplne jasná.
Tak napríklad nie je celkom zrejmé, či sa predmetná zodpovednosť vzťahuje len na prípady postúpenia existujúcich alebo budúcich pohľadávok alebo či zodpovednosť podľa § 527 OZ stíha postupcu aj vtedy, ak sa neskôr ukáže, že postupovaná pohľadávka pred postúpením zanikla alebo že vôbec neexistovala. Ďalej nie je jasné, čo je vlastne obsahom tejto postupcovej zodpovednosti: ide o zodpovednosť za škodu alebo skôr o zodpovednosť za vady? Alebo môže ísť o obe tieto zodpovednosti, prípadne aj o zodpovednosť za niečo iné? Rovnako sa možno pýtať, aká je zodpovednosť postupcu pri bezodplatnom postúpení, keďže § 527 OZ sa týka len odplatnej cesie. Taktiež sa natíska otázka zodpovednosti postupcu pri postúpení namiesto plnenia (
cessio in solutum
), pri postúpení s cieľom plnenia (
cessio solutionis causa
), pri zabezpečovacom postúpení pohľadávky (§ 554 OZ) a pri niektorých osobitných prípadoch, ako napríklad pri postúpení pohľadávok nadobudnutých v súvislosti s komisiou (§ 585 OBZ), plnením príkazu (§ 727 OZ) či konaním bez príkazu (§ 746 OZ).Všetky tieto otázky si vzhľadom na ich význam pre prax nepochybne zasluhujú pozornosť a detailnejšie preskúmanie. Nič na tom nemení ani fakt, že platná právna úprava môže doznať značných zmien v súvislosti s plánovanou rekodifikáciou civilného práva. Hlbšie pochopenie súčasných pravidiel nám totiž pomôže lepšie porozumieť aj tým pripravovaným.
II. VÝVOJ PRÁVNEJ ÚPRAVY
Ešte pred tým, ako pristúpime k rozboru jednotlivých prípadov zodpovednosti v poradí, v akom sú vymedzené v § 527 OZ, sa krátko zamerajme na historický kontext skúmanej zodpovednosti.
V rímskom i vo všeobecnom práve (
ius commune
) bol postupca (
cedent
) povinný voči postupníkovi (
cessionarius
) na náhradu, ak po postúpení (
cessia
) prijal plnenie od dlžníka alebo ho inak od splnenia oslobodil (Digesta 18, 4, 23, 1). Táto povinnosť pritom platila všeobecne, bez ohľadu na to, čo bolo kauzou postúpenia.
1)
Ak touto kauzou bolo darovanie, postupca okrem uvedenej povinnosti zodpovedal aj za úmyselne spôsobenú škodu (Digesta 39, 5, 18, 3).
2)
Ak kauzou bola kúpa, postupca spravidla zodpovedal aj za pravosť pohľadávky (
verum nomen
), čím sa rozumelo, že pohľadávka existuje (Digesta 21, 2, 74, 3), že je po práve platná (Digesta 18, 4, 4)
3)
a že je žalovateľná,
4)
oprostená od postupníkovi neznámych peremptórnych a dilatórnych námietok.
5)
Ak však bola predmetom predaja pohľadávka, pri ktorej nebolo isté, či patrí postupcovi, postupca zodpovedal postupníkovi, iba ak vedel, že mu pohľadávka nepatrí; inak riziko niesol postupník (Digesta 18, 4, 10 - 12). Za vymožiteľnosť pohľadávky (
bonum nomen
) postupca zodpovedal, len ak sa na to zaviazal (Digesta 21, 2, 74, 3 alebo 18, 4, 4).Uhorské právo a neskôr právo slovenské sa od toho rímskeho mierne líšili, keďže pri odplatnom postúpení postupca zodpovedal do výšky odplaty aj za pravosť, aj za vymožiteľnosť pohľadávky.
6)
Pod pravosťou sa rozumela - tak ako v práve rímskom - existencia pohľadávky, jej žalovateľnosť a skutočnosť, že voči pohľadávke niet nároku vylučujúcich námietok.
7)
Za vymožiteľnosť postupca nezodpovedal, ak bola pohľadávka zabezpečená hypotékou: postupník mal totiž možnosť presvedčiť sa v pozemkových knihách, či zabezpečenie pohľadávky je dostatočné na jej úhradu.
8)
Pri bezodplatnom postúpení postupca zodpovedal za škodu, len ak vedome previedol nepravú alebo nevymožiteľnú pohľadávku.
9)
Ku skúmanej problematike obdobne pristupovalo aj rakúske a neskôr české právo, keďže pri odplatnom postúpení postupca zodpovedal tak za pravosť, ako aj za vymožiteľnosť pohľadávky (§ 1397 ABGB), a to bez ohľadu, či sa strany na tom výslovne dohodli.
10)
Pravosť pohľadávky sa pritom chápala rovnako ako v práve rímskom či uhorskom.
11)
Pokiaľ ide o samotnú zodpovednosť postupcu za pravosť, tá sa riadila ustanoveniami o správe, teda o zodpovednosti za vady.
12)
Túto zodpovednosť však bolo možné vylúčiť,
13)
pričom sa za takéto vylúčenie považoval aj prípad postúpenia pochybnej pohľadávky hlboko pod jej nominálnu hodnotu,
14)
resp. prípad, keď postupník o stave pohľadávky vedel.
15)
Pri bezodplatnom postúpení postupca zodpovedal za škodu spôsobenú vedomým prevodom cudzej pohľadávky.
16)
Po unifikácii práva v Československu stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Zb.) normoval, že ak bola pohľadávka postúpená za odplatu, postupca zodpovedal postupníkovi za to, že v čase postúpenia trvala a bola vymožiteľná, a to len do výšky prijatej odplaty s úrokmi a trovami spojenými s bezvýsledným vymáhaním (§ 267). Právna náuka pritom pod pojmom "trvala" chápala pravosť pohľadávky.
17)
Pri bezodplatnom postúpení postupca zodpovedal len za škodu spôsobenú postupníkovi zavinením.
18)
Súčasný Občiansky zákonník sa od toho stredného mierne líšil: za trvanie pohľadávky postupca pri odplatnom postúpení zodpovedal neobmedzene, teda nielen do výšky prijatej odplaty; za vymožiteľnosť zas postupca zodpovedal, len ak to bolo dohodnuté (§ 66 v pôvodnom znení). Autorská príručka
19)
pritom vysvetľovala, že pod pojmom "trvala" sa rozumie pravosť pohľadávky.
20)
Prijímalo sa, že zodpovednosť za pravosť bola vlastne zodpovednosťou za vady.
21)
V zásade rovnakú úpravu obsahoval aj Zákonník medzinárodného obchodu (zákon č. 101/1963 Zb.), pričom právnická spisba v detailoch zodpovednosti odkazovala na úpravu, ktorou sa riadi príslušná zmluva o postúpení (napr. ak išlo o odplatné postúpenie, zmluva sa riadila ustanoveniami o kúpnej zmluve).
22)
Do súčasnej podoby sa právna úprava dostala až veľkou novelou č. 509/1991 Zb., ktorá úpravu zodpovednosti postupcu značne zmenila. Čo bolo dôvodom tejto zmeny sa zo strohej dôvodovej správy k tejto novele nedozvieme. K
možným
dôvodom sa však ešte vrátime.III. ZODPOVEDNOSŤ ZA PRAVOSŤ POHĽADÁVKY
Po tejto historickej odbočke prejdime k rozboru platného práva. Na jednotlivé prípady zodpovednosti postupcu sa pritom zamerajme v rovnakom poradí, v akom sú upravené v Občianskom zákonníku. Začnime preto zodpovednosťou postupcu v prípade, ak sa postupník namiesto neho nestal veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom [§ 527 ods. 1 písm. a) OZ], teda zodpovednosťou, ktorá sa tradične nazýva zodpovednosťou za pravosť pohľadávky.
A. Obsah zodpovednosti za pravosť pohľadávky
Prvou otázkou, ktorá nás pri zodpovednosti za pravosť pohľadávky zaujíma, je samotný obsah tejto zodpovednosti, teda to, v čom má táto zodpovednosť spočívať. Inými slovami, aké povinnosti vznikajú postupcovi voči postupníkovi, ak sa postupník nestane veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom.
Česká judikatúra
23)
v tomto smere dospela k záveru - preberaného aj do slovenskej právnickej spisby
24)
- že zodpovednosť podľa § 527 ods. 1 písm. a) OZ v sebe zahŕňa zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu, ktorá vznikla postupníkovi tým, že sa nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom. Táto ujma, na ktorú sa zodpovednosť za pravosť pohľadávky má vzťahovať, môže pritom spočívať v zaplatenej odplate, v nákladoch vymáhania či v nákladoch, na náhradu ktorých bol postupník zaviazaný voči dlžníkovi v dôsledku neúspešného vymáhania. Okrem toho má táto ujma zahŕňať aj prípadný ušlý zisk, teda zisk, ktorý postupník od nadobudnutia pohľadávky očakával. Má ísť pritom o objektívnu zodpovednosť, na ktorú sa bude všeobecná úprava náhrady škody aplikovať len analogicky. Napríklad v obchodnoprávnych vzťahoch nebude možné aplikovať úpravu liberačných dôvodov, keďže na vznik zodpovednosti podľa § 527 OZ stačí to, že sa postupník nestal veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom; žiadne iné predpoklady vzniku tejto zodpovednosti zákon totiž neustanovuje.Usudzujeme však, že tento prístup - viac-menej stotožňujúci zodpovednosť za pravosť pohľadávky so zodpovednosťou za škodu - nie je správny. Opomína totiž dve podstatné veci.
Po prvé, uvedený prístup podľa nás neladí s faktom, že zodpovednosť za pravosť pohľadávky nastupuje len v prípade odplatného postúpenia. Nevidíme totiž rozumný dôvod, pre ktorý by postupca mal za napríklad ušlý zisk zodpovedať inak pri odplatnom postúpení (prísne podľa § 527 OZ) a inak pri postúpení bezodplatnom (podľa všeobecných zásad podľa § 420 a nasl. OZ, resp. § 373 a nasl. OBZ). Odplatnosť postúpenia sa nám tu nejaví ako relevantný rozlišovací prvok, a to o to viac, že právna úprava na žiadnom inom mieste nespája s odplatnosťou rozdielny prístup k zodpovednosti za škodu, resp. ujmu.
A po druhé, stotožňovanie zodpovednosti za pravosť pohľadávky so zodpovednosťou za škodu v skutočnosti znamená, že prvá z týchto zodpovedností zaručuje postupníkovi, že získa ekonomický prínos, ktorý od postúpenia pohľadávky očakával. Teda, že plnenie zo zodpovednosti za pravosť pohľadávky bude, okrem iného, akýmsi surogátom splnenia postúpenej pohľadávky. Takýto dôsledok však nezodpovedá celkovej konštrukcii zodpovednosti postupcu podľa § 527 OZ, ktorá chráni záujem postupníka na splnení pohľadávky len za predpokladu, že postupca na seba písomne prevzal ručenie za vymožiteľnosť pohľadávky (§ 527 ods. 2 OZ). Domnievame sa, že prenášanie zodpovednosti za škodu do zodpovednosti za pravosť pohľadávky túto konštrukciu nedôvodne narušuje, navyše bez akejkoľvek limitácie výškou odplaty, ako je tomu práve pri zodpovednosti za vymožiteľnosť. V končenom dôsledku je tak postupník, ktorý nenadobudol žiadnu pohľadávku, na tom lepšie, než by bol, keby pohľadávku nadobudol, no tú nevymohol. Na takýto postup však nevidíme rozumný dôvod.
Okrem toho, prístup českej judikatúry spôsobuje, že postupca zodpovedá za ujmu, teda aj za škodu, bez možnosti akejkoľvek liberácie. Je však viac než pochybné, či si postupník takúto silnejšiu ochranu v porovnaní s inými veriteľmi naozaj zasluhuje. Totižto, ak týmto iným veriteľom vznikne z nesplnenia zmluvy škoda, zvyčajne sa jej môžu domáhať len podľa všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu so všetkými obmedzeniami z toho plynúcimi. Výnimky by mali byť vždy odôvodnené, najmä povahou zmluvného vzťahu. Domnievame sa však, že pri postúpení pohľadávky takéhoto osobitného dôvodu niet. Iste, možno tvrdiť, že postupník si väčšinou nedokáže overiť kvalitu a existenciu pohľadávky, a to vzhľadom na jej nehmotný charakter. Na druhej strane ani ostatní veritelia zväčša nemajú lepšie postavenie. Tiež si nemôžu byť istí, či napríklad zhotovené dielo bude spĺňať dohodnuté podmienky, resp. či vôbec bude zhotovené. Na ich ochranu zákonodarca ustanovil zodpovednosť za nesplnenie a zodpovednosť vady ako zodpovednosť prísnejšiu od zodpovednosti za škodu a náhradu prípadnej škody ponechal na všeobecnú úpravu. Nezdá sa nám preto opodstatnené v prípade postúpenia pohľadávky chrániť postupníka nielen prísnou zodpovednosťou za vady, ale aj prísnou (absolútnou) zodpovednosťou za škodu bez akejkoľvek limitácie, liberačných dôvodov či možnosti exkulpácie.
Navyše, Občiansky zákonník hľadí na odškodňovací nárok ako na nárok zo samostatného právneho dôvodu (§ 489 OZ), čo je zrejme dôsledkom východiska založeného na nerozlišovaní medzi záväzkovou a mimozáväzkovou zodpovednosťou za škodu.
25)
Potvrdením tohto východiska je úprava § 510 či § 519 OZ, z ktorej možno vyvodiť, že nárok na náhradu škody je nárokom odlišným od tam upravených zodpovednostných nárokov.
26)
Pre odlišný prístup v prípade postúpenia pohľadávky pritom nevidíme dôvod.Usudzujeme preto, že zodpovednosť podľa § 527 ods. 1 písm. a) OZ v sebe zodpovednosť za škodu nezahŕňa. Preto ak postupníkovi vznikla škoda, lebo sa mu nedostalo pohľadávky s dohodnutým obsahom, náhrady škody sa môže postupník domáhať len na základe všeobecnej úpravy (§ 420 OZ, § 373 OBZ), nie na základe § 527 OZ.
27)
Že zodpovednosť za pravosť pohľadávky nezahŕňa zodpovednosť za škodu, nám však ešte nedáva odpoveď na to, čo je vlastne obsahom tejto zodpovednosti. Domnievame sa, že túto odpoveď možno vyvodiť z už povedaného, a to najmä z okolnosti, že zodpovednosť za pravosť pohľadávky nastupuje len v prípade odplatného postúpenia a že táto zodpovednosť nechráni postupníkov záujem na splnení pohľadávky (teda že pohľadávku vymôže), ale len jeho záujem, aby mal v majetku pohľadávku o určitých vlastnostiach (suma, identita dlžníka, právny dôvod). Z týchto dvoch okolností totiž podľa nás vyplýva, že zodpovednosť za pravosť pohľadávky má zabezpečiť, že postupník, ktorý nedostal to, za čo zaplatil, nebude v konečnom dôsledku poškodený tým, že zmluvu o postúpení pohľadávky uzavrel.
Ak teda nebola na neho postúpená žiadna pohľadávka (pretože vôbec neexistovala alebo už zanikla), potom by postupníkovi mala zodpovednosť za pravosť pohľadávky zabezpečiť, že dostane naspäť to, čo za postúpenie zaplatil. Mal by mať preto právo zmluvný vzťah ukončiť a požadovať vrátenie odplaty. Ak postupníkovi pohľadávka predsa len postúpená bola, no s iným, než dohodnutým obsahom, zodpovednosť za pravosť pohľadávky by mu zas mala dať právo buď (opäť) zmluvný vzťah ukončiť (ak by pohľadávku s takýmto obsahom nikdy nechcel), alebo požadovať úpravu odplaty (ak by za pohľadávku s takýmto iným obsahom zaplatil menej). Z takto vymedzených nárokov postupníka možno pritom vyvodiť, že ide o nároky totožné s nárokmi vyplývajúcimi zo zodpovednosti za vady.
28)
A teda, že zodpovednosť za pravosť pohľadávky nie je ničím iným než zodpovednosťou za vady. Tento záver koniec-koncov potvrdzuje aj už spomenutý historický kontext,
29)
ako aj nová česká úprava (§ 1885 ods. 3 občanského zákoníku) inšpirovaná § 1240 vládneho návrhu československého Občianskeho zákonníka z roku 1938.Pri zodpovednosti za pravosť pohľadávky je tak podľa nás namieste analogická aplikácia zodpovednosti za vady predanej veci, keďže práve tá je svojím obsahom aj účelom tejto zodpovednosti najbližšia (§ 853 ods. 1 OZ). Sama dôvodová správa k Občianskemu zákonníku koniec-koncov hovorí, že ustanovenia o veciach sa primerane použijú aj na ustanovenia o právach.
To v konzekvencii znamená, že v obchodnoprávnych vzťahoch by postupník mal mať zo zodpovednosti za pravosť pohľadávky nielen právo na odstúpenie od zmluvy [§ 436 ods. 1 písm. d) OBZ], ale aj právo na primeranú zľavu z ceny [§ 436 ods. 1 písm. c) OBZ] a zrejme aj právo na odstránenie právnych vád, napríklad ak by bola pohľadávka predmetom záložného práva [§ 436 ods. 1 písm. a) OBZ
in fine
v spojení s § 433 ods. 1 OBZ]. V občianskoprávnych vzťahoch by mal postupník právo na zrušeni
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Súkromné právo 4/2020
