Úvod

Pomerne frekventovaným inštitútom ako v súčasnosti môžu veritelia dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky bez nutnosti jej uplatňovania súdnou cestou a následného núteného výkonu súdneho rozhodnutia je výkon záložného práva na základe dobrovoľnej dražby.¹ Inštitút záložného práva je v praxi pomerne bežný a za vyše dvadsať rokov od jeho znovuzavedenia do nášho právneho poriadku je v súkromnom práve už dostatočne etablovaný. Vzhľadom na rôzne aplikačno-právne problémy predošlej právnej úpravy záložného práva bolo potrebné prijať pre túto oblasť nielen nový zákon o dražbách, ale aj zreformovať ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a ostatných právnych predpisov, ktoré upravujú problematiku záložného práva. Prijatie takéhoto zákona reflektovalo výsledky snáh podnikateľskej sféry, predovšetkým bánk, ale aj právnej teórie a praxe, ktoré od vzniku tejto právnej úpravy podrobovali neustálej kritike úpravu záložného práva, predovšetkým nemožnosť realizácie záložného práva. Prijatie reformy bolo, v neposlednom rade, tiež podmienkou vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie.²

V zmysle súčasne platných občianskoprávnych noriem záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.³

1.     Právna úprava dobrovoľných dražieb

Rámcovú úpravu dobrovoľných dražieb nachádzame v § 151j ods. 1 OZ, podľa ktorého, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak Občiansky zákonník alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Občiansky zákonník teda v prípade dobrovoľných dražieb priamo odkazuje na použitie osobitného zákona.

Osobitnou – špeciálnou právnou reguláciou pre výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách (ďalej ako „zákon o dobrovoľných dražbách“ alebo „ZoDD“), ktorý upravuje dobrovoľné dražby, kontrolu Ministerstva spravodlivosti SR nad dodržiavaním podmienok organizovania a priebehu dražieb a vznik, trvanie a zánik niektorých právnych vzťahov s tým súvisiacich.

Možno tak konštatovať, že výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je riadne právom aprobovaná úprava ustanovujúca možnosť vydražiť napríklad nehnuteľnosť na dobrovoľnej báze, bez potreby vedenia dodatočného civilného sporu za účelom uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa. Napriek tomu, že samotný zákon o dobrovoľných dražbách predpokladá dobrovoľnosť dražby, jej faktická dobrovoľnosť je nezriedka sporná a vo väčšine prípadov možno o dobrovoľnosti hovoriť iba z pohľadu záložného veriteľa, keďže samotný záložca (dlžník) len málokedy súhlasí s postupom záložného veriteľa a síce, aby bola napríklad nehnuteľnosť záložcu, ktorú využíva pre vlastné bývanie, dražená na dobrovoľnej dražbe.⁴

Dobrovoľná dražba je v určitých prípadoch podaného návrhu záložným veriteľom vykonávaná na podklade dobrovoľnosti a súhlasu samotného vlastníka (záložcu). Dobrovoľnosť vlastníka tkvie v skutočnosti, že nie vždy musí ísť o prejav vôle vlastníka priamo v zmluve o vykonaní dražby, ale môže ísť aj o prej