K namietanej protiústavnosti § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa

Zákonodarca po dlhšom analyzovaní materiálnych podmienok ochrany spotrebiteľa¹⁾ v roku 2014 pristúpil k príprave viacerých legislatívnych zmien, ktoré reagovali na aktuálny stav dodržiavania práv spotrebiteľa na trhu výrobkov a služieb. Išlo o pomerne početné legislatívne zmeny, ktoré boli realizované, okrem iného, zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho (ďalej aj "zákon č. 102/2014 Z.z.").

Práve zákon č. 102/2014 Z.z. v rámci novelizačného článku VIII, ktorým bol novelizovaný zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj "ZOS"), v bode 12 ustanovil nový § 5b. Ustanovenie § 5b bolo súčasťou návrhu zákona, ktorý vláda Slovenskej republiky schválila na svojom rokovaní 11. decembra 2013. Zákonodarca navrhovanú právnu normu zdôvodnil v osobitnej časti dôvodovej správy. Dôvodová správa sa bližšie nedotkla gramaticko-výkladovej stránky dikcie § 5b, bola zameraná skôr na rámec teleologického výkladu. Zákonodarca zrejme pri odôvodňovaní sledoval upriamenie pozornosti na povinnosť orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky zo spotrebiteľskej zmluvy z úradnej povinnosti vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči spotrebiteľovi.

Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 102/2014 Z.z. schválila na svojom rokovaní 25. marca 2014 a v časti ustanovenia § 5b zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014. Zákonodarca pritom v súvislosti s režimom § 5b neustanovil žiadne prechodné ustanovenia.

Reakcia odbornej právnickej obce na prijatie ustanovenia § 5b ZOS prišla postupne. Jednu z prvých predstavoval príspevok a ním vyvolaná diskusia na webovom portáli www.lexforum.cz.²⁾ Podstatou príspevku a následnej reakcie v diskusii boli kritické postrehy k pojmológii a zmyslu ustanovenia § 5b ZOS, údajnej retroaktivite a spornosti vecného zamerania a pôsobnosti ustanovenia. Na uvedené názory v úvode svojho príspevku odkazuje aj Ovečková³⁾, ktorá svoje námietky zameriava na rozpor ustanovenia s autonómiou vôle, rozpor so zásadou a zásadou rovnosti strán účastníkov sporového procesu, na mätenie pojmov premlčanie a preklúzia a problematické časové pôsobenie ustanovenia.

Do pozornosti dávame ešte príspevok Strapáča⁴⁾, ktorý poukazuje aj na skutočnosť, že ustanovenie § 5b ZOS nemá oporu v smernici Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúre Súdneho dvora EÚ a argumentuje všeobecnejšou potrebou osvety spotrebiteľa a potreby jeho aktivity.

V rovine procesnej argumentácie a odbornej akademickej tvorby možno poukázať aj na precízne procesne cielený príspevok Števčeka⁵⁾, ktorý v spojení s aktuálnou rozhodovacou činnosťou slovenských súdov konštatuje, že ustanovenie § 5b ZOS je normou procesnej povahy.

V niekoľkoročnej praxi orgánov zameraných na ochranu práv spotrebiteľov boli zaznamenané kvantitou narastajúce problémy, ktoré boli avizované zo strany spotrebiteľov, advokátov, Centra právnej pomoci, združení na ochranu spotrebiteľa, ale aj viacerých súdov.⁶⁾ Problémy sa týkali najmä hromadného uplatňovania premlčaného nároku na plnenie veriteľmi alebo postupníkmi v prípade pohľadávok postúpených veriteľmi, a to najmä bankami alebo nebankovými subjektmi na rôzne vymáhačské spoločnosti. Osoby, ktoré tieto pohľadávky uplatňovali a uplatňujú, počítajú s tým, že spotrebiteľ sa nebude brániť, či už z dôvodu, že je úplne pasívny, nezúčastní sa súdneho konania, alebo nemá žiadnu vedomosť o inštitúte premlčania, nerozumie jeho významu a v súdnom konaní si niekedy, navyše, sám svojou neznalosťou a (nekompetentnou) aktivitou paradoxne uškodí aj tým, že uzná premlčanú pohľadávku, a to len s cieľom, aby sa vyhol pokračovaniu súdneho konania a prípadnej exekúcii, keďže súd nemôže spotrebiteľovi objasniť podmienky účinného uznania nároku vrátane zákonnej podmienky poučenia o premlčanom nároku. V aplikačnej praxi preto išlo (a v niektorých prípadoch naďalej ide) o premyslený systém uplatňovania nárokov "šitý" na mieru právneho nevedomia (slovenských) spotrebiteľov, ktorý je spojený s preťažovaním súdnej sústavy, založenom od počiatku veľmi často na nečestnom úmysle vlastníka premlčanej pohľadávky túto pohľadávku uplatniť. S uvedeným súvisí aj línia úvah, založená na otázke, prečo by mal spotrebiteľ chránený európskym právom znášať uplatňovanie premlčaných pohľadávok majúcich neraz základ v neprijateľných zmluvných podmienkach len preto, že nie je znalý práva a nevie pre slabosť a neznalosť na jeho strane (kvalifikovane) vzniesť námietku premlčania.

Stav, kedy boli v značnom rozsahu uplatňované premlčané pohľadávky, bol z uvedených dôvodov dlhodobo neudržateľný.

Zákonodarca sledoval preto, podľa našej mienky, vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 38 Charty základných práv Európskej únie) a podstatný význam prijatia ustanovenia § 5b ZOS spočíval aj v skutočnosti, že aktivitou a ochranou zo strany súdu sa prirodzene predišlo aj následným exekúciám na plnenie pohľadávok, ktoré boli v čase uplatňovania premlčané, čo viedlo k pomerne významnej eliminácii možného zaťaženia exekučných súdov.

Z hľadiska hypotézy ustanovenia § 5b ZOS je potrebné sa zamerať na subjekt povinnosti a konkrétne okolnosti prípadu, kedy dôjde k uplatneniu hypotézy právnej normy. Subjektom je "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy". Pôjde teda o orgán s rozhodovacou právomocou a v súlade s vymedzením právomoci podľa § 3 Civilného sporového poriadku bude týmto orgánom všeobecný súd, ktorý rozhoduje o spotrebiteľskom spore. Všeobecný súd však nebude jediným decíznym orgánom, keďže zákonodarca v zákone č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní založil objektívnu arbitrabilitu spotrebiteľských sporov, majúcich základ v spotrebiteľskej zmluve alebo s ňou súvisiacich.

Z dikcie "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" však možno logickým a gramatickým výkladom ustáliť ešte dve ďalšie skutočnosti. Prvou je skutočnosť, že dispozícia § 5b ZOS je limitovaná výhradne na prípady, keď pôjde o rozhodovanie o nárokoch, čo potvrdzuje, že podmienkou uplatnenia tohto ustanovenia je nevyhnutnosť začatia a prebiehanie kvalifikovaného zákonom ustanoveného (civilného) sporového procesu alebo spotrebiteľského rozhodcovského konania.⁷⁾ Druhou je skutočnosť, že nároky, o ktorých sa rozhoduje, musia byť nárokmi zo spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľ musí mať postavenie žalovaného.

Vlastnú dispozíciu ustanovenia § 5b ZOS tvorí príkaz na konanie súdu z úradnej povinnosti v podobe prihliadania na skutočnosti (vady, nedostatky), ktoré môžu viesť k nepriznaniu práva veriteľa na plnenie. Ak zákon používa v uvedenom kontexte pojem "prihliadanie", pôjde o povinnosť cielenej činnosti súdu z úradnej povinnosti vyvodiť právne následky v prospech spotrebiteľa. Zákonodarca sa v rovine procesného postupu súdu inšpiroval v režime § 583 druhá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na zánik práva súd prihliadne, aj keď to dlžník nenamietne. V tejto časti možno dať na prvý pohľad za pravdu vyššie naznačeným odborným názorom, ktoré režim § 5b ZOS prirovnávajú k preklúzii práva, no s korekciou, že preklúziou práva sa zákonodarca inšpiroval iba v procesnej rovine, t.j. v samotnom postupe súdu smerom k prejudiciálnemu posúdeniu skutočností, ktoré má právo spotrebiteľ namietať, a ich meritórnemu zohľadneniu, a to aj bez toho, aby sa skutočností spochybňujúcich uplatnený nárok spotrebiteľ dovolával. Zákonodarca však, podľa našej mienky, primárne nemal v úmysle formálno-právne meniť hmotnoprávne kategórie a rozširovať prípady, kedy sa má za to, že právo