Zo znenia objektívnej stránky skutkovej podstaty TČ podľa
§ 422cje možné vyvodiť, že samotný znak prechovávania predstavuje držbu extrémistického materiálu
neverejne
. Ide o akékoľvek prechovávanie v súkromí, spravidla v obydlí, ale aj na inom mieste. Prechovávanie extrémistického materiálu pred viac ako súčasne prítomnými dvoma osobami, ktorá by bola pokrytá úmyslom páchateľa, pokrývajúcim prítomnosť uvedených osôb,
3)
by už odôvodňovala právne posúdiť skutok ako TČ rozširovania extrémistického materiálu podľa
§ 422b ods. 1,
ods. 2 písm. b) formou sprístupnenia extrémistického materiálu. Existujú vôbec dôvody na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi, ktorý prechováva extrémistický materiál neverejne?
Český zákon č. 40/2009 Sb. Trestní zákoník (ďalej aj "ČTZ") na rozdiel od
TZ nepozná pojem extrémistický materiál a ani neupravuje dispozíciu s ním. Právna úprava trestnej zodpovednosti spojenej so šírením extrémistickej nenávisti postihuje verejné konanie páchateľa (napr. trestné činy Hanobení národa, rasy, etnické nebo jiné skupiny osob podľa § 355 ČTZ, Podněcování k nenávisti vůči skupině osob nebo k omezování jejich práv a svobod podľa § 356 ČTZ, Projev sympatií k hnutí směřujícímu k potlačení práv a svobod člověka podľa § 404 ČTZ, Popírání, zpochybňování, schvalování a ospravedlňování genocidia podľa § 405 ČTZ). V zmysle ČTZ neverejné prechovávanie inkriminovaných materiálov či len materiálov posúditeľných podľa
TZ ako extrémistické nie je trestným činom.
V Spolkovej republike Nemecko nie je podľa § 86a trestného zákona ("StGB")
4)
vylúčené vyvodenie trestnej zodpovednosti voči páchateľovi, ktorý prechováva v StGB uvedené (z pohľadu slovenskej právnej úpravy extrémistické) materiály ako zástavy, odznaky, časti uniformy a pod. s obsahom viažucim sa k bývalej nacistickej organizácii.
Musí však ísť o prechovávanie "materiálu" za účelom rozširovania alebo použitia doma či v zahraničí.
5)
Namodelujme nasledujúci skutok: páchateľ prechováva vo svojom obydlí knihy obhajujúce holokaust, myšlienky rasistickej ideológie predstaviteľov nemeckej tretej ríše (1933 - 1945) a zástavy NSDAP s hákovým krížom právne posúditeľné ako symboly národnosocialistickej organizácie, teda ako extrémistické materiály. Tieto chce darovať doposiaľ nekonkretizovanej a polícii neznámej osobe, ktorej extrémistický materiál odovzdá, ak si bude subjektívne myslieť, že by túto osobu predmetné materiály mohli, ako podnetné a prospešné, zaujímať. Páchateľ sa rád socializuje, delí sa o svoje názory, je pravicový extrémista, obsah a posolstvo extrémistických materiálov mu sú dobre známe. Pri domovej prehliadke vykonanej medzičasom v jeho obydlí, zameranej na objasnenie drogovej trestnej činnosti, sú uvedené extrémistické materiály u páchateľa nájdené príslušníkmi polície. Skutok by nemecký štátny zástupca mohol právne kvalifikovať ako trestný čin použitia symbolov protiústavnej organizácie podľa § 86a ods. 1, bod 2 StGB.
6)
Ak by
TZ nekodifikoval TČ prechovávania extrémistického materiálu podľa
§ 422c,
7)
mal by byť náš modelový skutok posúdený ako príprava na trestný čin rozširovania extrémistického materiálu podľa
§ 422b. Ak by konanie páchateľa smerovalo k spáchaniu TČ podľa
§ 422b ods. 1 v jeho základnej skutkovej podstate, t.j. neverejne, šlo by o prečin. Príprava na prečin podľa
§ 13 a contrario nie je trestná, teda právna kvalifikácia prípravy k
§ 422b by bola neudržateľná. Napriek tomu, že páchateľ pripravoval neverejnú distribúciu (rozširovanie) extrémistického materiálu ďalšej osobe, nešlo by o TČ. Záujem o ochrane spoločnosti pred šírením extrémistických a protidemokratických myšlienok predstavuje prvý dôvod opodstatnenosti existencie
§ 422c TZ.
Situácia, v ktorej páchateľ TČ podľa
§ 422c prechováva extrémistický materiál vyslovene pre seba a svoje potreby, nijako nepripravuje jeho šírenie, je najkontroverznejšia, no aj tu zastávame názor, že existencia TČ podľa
§ 422c je dôvodná. V rámci našej argumentácie musíme prejsť k samotnej podstate nenávisti, nenávistných prejavov, extrémizmu a definícii extrémistického materiálu.
Trestný zákon legálne definuje v
§ 130 ods. 7 extrémistický materiál ako písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovozvukové vyhotovenie:
a) textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov, skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd;
b) programov alebo ideológií skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd;
c) obhajujúce, podporujúce alebo podnecujúce nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody alebo
d) ospravedlňujúce, schvaľujúce, popierajúce alebo hrubo zľahčujúce genocídu, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva verejného, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, alebo právoplatným rozsudkom súdu Slovenskej republiky.
Ústredným pojmom extrémistickej kriminality je extrémistická
nenávisť
. Tá je podstatným znakom extrémistického materiálu. Nenávisť je podstatnou pohnútkou konania členov a prívržencov skupín a hnutí, smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd a aj podstatou pohnútkou pre spáchanie genocídy či zločinov proti ľudskosti.
3. Nenávisť ako ústredný pojem extrémistickej trestnej činnosti
Extrémistická nenávisť je motivovaná predovšetkým skutočným alebo domnelým pôvodom, príslušnosťou k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, farbou pleti, pohlavím, sexuálnou orientáciou, politickým presvedčením alebo náboženským vyznaním.
8)<