Menovacie právomoci prezidenta Slovenskej republiky (1.)

Prezident republiky je orgánom štátu, ktorý sa zriadil zákonom č. 37/1918 o dočasnej ústave¹⁾ a vždy znovu sa ustanovoval v každej ústave prijatej v Československu či v Slovenskej republike.

Prezident mal od samého začiatku postavenie, ktoré nie je dôvod označiť za symbolické, či fiktívne. Ťažko sa dá predstaviť, že napríklad prezident T. G. Masaryk sa správal ako symbolická hlava štátu. V období 1948 od prezidenta Kl. Gottwalda až do roku 1968 sa zaužívalo, že prezidentom sa stal vedúci predstaviteľ Komunistickej strany Československa. To tiež nevypovedá o slabom postavení hlavy štátu. S krátkym prerušením od jari 1968, keď sa funkcia prezidenta odčlenila od funkcie vedúceho predstaviteľa KSČ (prezident L. Svoboda, prvý tajomník A. Dubček, neskôr G. Husák) tento stav vydržal takmer do konca 80. rokov 20. storočia.

Právomoci prezidenta SR možno systematicky usporiadať podľa radu hodnotiacich kritérií. Z hľadiska predmetu záujmu tohto príspevku možno hovoriť o viazaných právomociach, ktoré prezidentovi vzniknú, keď dostane návrh od iného orgánu štátu a o autonómnych právomociach, pri ktorých prezident nepotrebuje návrh od iného štátneho orgánu, aby ústavnú právomoc uplatnil.²⁾ Menovacie právomoci patria k viazaným právomociam. Prezident SR ich môže uplatniť iba na návrh, najčastejšie od vlády SR. V tom je ťažisko politicky motivovaného sporu o výklad Ústavy SR.

Úloha prezidenta v československom štáte nemala iba politický základ. Vychádzala z ustanovení ústavy. Prezident vo vzťahu k vláde, ktorý je najproblematickejšou časťou menovacích právomocí prezidenta SR, mal právo byť prítomný na schôdzach vlády a predsedať im,³⁾ vyžiadať si od vlády a jej jednotlivých členov písomné správy o každej veci, ktorá náleží do oblasti ich pôsobnosti,⁴⁾ právo pozvať vládu alebo jej členov na poradu.⁵⁾

Prezident bol vrchným veliteľom oz­brojených síl.⁶⁾

Ústavným prostriedkom na obmedzenie právomoci prezidenta sa stalo právo kontrasignácie, ktoré existovalo od roku 1918 do roku 1960.⁷⁾ Ústava Československej socialistickej republiky, ani ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení neskorších predpisov neobmedzil postavenie prezidenta kontrasignáciou.

Ústava SR, ktorú schválila Slovenská národná rada roku 1992, zachovala kontinuitu, v úprave postavenia prezidenta SR v podstate nadviazala na predchádzajúce ústavy.⁸⁾ Prezident naďalej zostal bez kontroly vládou prostredníctvom jej práva na kontrasignáciu.

Nezmenila sa ústava. Zmenila sa politická realita. Funkciu predsedu vlády SR prevzal V. Mečiar, ktorého predstavám o deľbe moci, predovšetkým o deľbe kompetencií vnútri výkonnej moci, nekonvenovala alternatíva s vplyvným prezidentom. V radoch právnych teoretikov, z ktorých väčšina si z predchádzajúcej éry socializmu priniesla náchylnosť prijať okamžite názor vplyvného politika za svoj, sa zrazu objavila plejáda hlasov o tom, že prezident, ako inak, má a môže mať iba symbolické pôsobnosti. Argumentačným východiskom sa stala téza o parlamentnej forme vlády, v ktorej zásadný význam má existencia hlavy štátu so symbolickými právomocami. Tento názor o dve desaťročia neskôr dostal formuláciu: "V parlamentnej forme vlády prezident má (zvyčajne) ceremoniálne právomoci a reprezentuje štát navonok... To patrí k charakteristickým znakom parlamentnej formy vlády."⁹⁾

Vladimír Mečiar vyvolal najskôr odpor svojej politickej opozície. Keď sa pozície zmenili a Mečiar sa s HZDS dostal do opozície, niekdajšia opozícia prišla na chuť modelu so slabým prezidentom. A tak sa k mečiarovským právnym teoretikom pridali aj sympatizanti ďalších parlamentných strán so širším registrom pomenovaní pre postavenie prezidenta SR.

"V klasickom modeli parlamentnej formy vlády bol pre hlavu štátu charakteristický adjektív "slabý" prezident. V súčasnej odbornej literatúre môžeme zaznamenať ďalšie charakterizujúce prívlastky: "arbiter"; "neutrálny hráč"; "pouvoir neutre"; "pozlátená penzia" (výraz používaný ešte M. Duvergerom); a "moderátor konfliktov"; "diskrétny prostredník a príležitostný radca" (Beyme); "reprezentant štátu, garant poriadku a moderátor politických sporov" (Wintr)."¹⁰⁾ Tieto prívlastky smerujú k vyjadreniu toho istého ako slová "slabý prezident," čo najpresvedčivejšie naznačuje označenie "pozlátená penzia".

V prospech favorizácie výkladu menovacej pôsobnosti prezidenta SR ako "prázdnej množiny" sa neobjavil iba výklad o zvyčajne ceremoniálnom postavení hlavy štátu ako o charakteristickom znaku parlamentnej formy vlády. Došlo aj na gramatický výklad rozlišujúci právny účinok úpravy čl. 102 ústavy podľa formulácie pôsobnosti v dokonavom a nedokonavom .

"Podstatný význam v tejto otázke zohráva, nepochybne, aj formulácia ústavného zákona a zákonného textu upravujúca výkon právomocí prezidenta - či ide o pojem "vymenúva/odvoláva", alebo o pojem "vymenuje/odvolá". To je potrebné vnímať nielen v kontexte jedného článku Ústavy SR, ale aj v kontexte Ústavy SR i právneho poriadku SR ako celku (vychádzajúc z Čl. 102 ods. 4 Ústavy SR). Ako už pri kreačnej právomoci prezidenta vo vzťahu k podpredsedom vlády a ministrom bolo uvedené, ani v ústavnoprávnej teórii neexistuje jednotný názor na to, či je s pojmom "vymenúva/odvoláva" spojená povin