Náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku pri neplatnom skončení pracovného pomeru

Právo na náhradu mzdy v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru jednostranným právnym úkonom z iniciatívy zamestnávateľa je v zmysle § 79 ods. 1 ZP naviazané na oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Predpokladom vzniku je nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu podľa § 47 ods. 1 písm. a) ZP, až kým neumožní zamestnancovi pokračovať v práci, resp. do súdneho vyriešenia sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Zamestnancovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku zisteného podľa § 134 ZP. Účel náhrady ostáva nemenný už od kodifikácie pracovného práva na našom území v roku 1965. Ide nielen o zadosťučinenie pre zamestnanca, ale aj o postih zamestnávateľa, ktorý svojvoľne skončil pracovný pomer. Sankčná povaha neskôr ustupuje a po uplynutí 12 mesiacov môže súd na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne nepriznať.

Hoci § 79 ods. 2 ZP neponúka konkrétny návod na moderáciu, najvyšší súd už doplnil, že k zníženiu/nepriznaniu môže dôjsť " " . Napriek tomu, že išlo o interpretáciu znenia účinného do 31. augusta 2007, je kritérium výnimočnosti stále využiteľné.

Náhrada mzdy je od 1. januára 2013 obmedzená na 36 mesiacov, pričom maximálna hranica sa neuplatní, iba ak ide o zamestnanca - na základe zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Aj keď úmysel zákonodarcu nie je možné z dôvodovej správy odhaliť ani len implicitne, trojročný limit má slúžiť na to, aby zamestnávateľovi pomohol lepšie predvídať výšku eventuálnej kompenzácie pri prepustení zamestnanca bez platného dôvodu. Sudca nemôže, a to ani pri zvážení všetkých okolností prejednávaného sporu, priznať náhradu mzdy, ktorú by považoval za spravodlivú. Zastropovanie náhrady mzdy môže preto potenciálne narážať na požiadavku vhodnosti v intenciách čl. 24 písm. b) Európskej sociálnej charty a predovšetkým čl. 10 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982. Na druhej strane citované medzinárodné zmluvy ustanovenie hornej hranice explicitne nevylučujú a zmluvným štátom ponechávajú určitú mieru voľnej úvahy pri tvorbe legislatívy.

Ustanovenie § 79 ZP je zaradené do dielu s označením Nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Takto označený súbor paragrafov reguluje práva a povinnosti subjektov v období, v ktorom panuje neistota ohľadom platnosti skončenia pracovného pomeru. Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu ešte k starému Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce), ktoré je však použiteľné aj na aktuálny Zákonník práce, ide o úpravu , čo vylučuje aplikáciu ustanovení priznávajúcich náhrady mzdy v iných situáciách: " (dnes § 142 ZP - ) (dnes § 100 a nasl. ZP - ) " To isté ustálil už predtým Najvyšší súd ČR. K totožnému záveru, že zamestnancovi nepatrí peňažné plnenie za nevyčerpanú dovolenku v súvislosti nezákonnou výpoveďou, dospel napríklad aj Vyšší pracovný a sociálny súd Slovinskej republiky.