Povinnosti členov orgánov obchodnej spoločnosti a súkromnoprávne následky ich porušenia (2. časť)

8. Ďalšie problémy externých zodpovednostných nárokov (nárokov na náhradu škody voči veriteľom)

8.1 Povaha externých zodpovednostných nárokov a ich premlčanie

Pri interných nárokoch, ktoré spočívajú v zodpovednosti člena orgánu za škodu spôsobenú obchodnej spoločnosti a sú uplatňované zvnútra spoločnosti (spoločnosťou alebo spoločníkmi v jej mene), nevzniká problém ich právnej povahy. Ide o realizáciu obchodnoprávneho zodpovednostného vzťahu. Komplikovanejšie je to v prípade spomenutých troch druhov externých nárokov na náhradu škody, teda nárokov, ktoré uplatňuje veriteľ spoločnosti priamo voči členovi orgánu (veriteľská actio pro socio v podaní časti judikatúry a doktríny, nárok veriteľa podľa § 11a ZKR a súkromnoprávny nárok ako dôsledok trestného činu člena orgánu).

Je sporné, ktoré z týchto externých nárokov sa spravujú obchodnoprávnym režimom zodpovednosti za škodu. Dôležité je to pre určenie podmienok nároku, rozloženia dôkazného bremena, ako aj pre posúdenie premlčania. Právny režim náhrady škody podľa Obchodného zákonníka sa totiž má aplikovať len na porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu upraveného Obchodným zákonníkom (§ 373 OBZ), resp. na prípady porušenia povinností ustanovených Obchodným zákonníkom (§ 757 OBZ).

Najmenej problematický je nárok uplatnený prostredníctvom veriteľskej actio pro socio. Podľa časti doktríny a ro­zhodovacej praxe nižších súdov ide o vlastný nárok veriteľa. Bez ohľadu na to, či sa prikloníme k tejto časti doktríny alebo zotrváme na kritickom stanovisku, pôjde vždy o obchodnoprávny vzťah. Pravidlá veriteľskej actio pro socio⁷⁵ priamo nadväzujú (odkazujú) na interný zodpovednostný režim člena štatutárneho orgánu, a teda aj na jeho obchodnoprávny režim. Aj tento externý vzťah (ak ho teda máme považovať za externý) by sa mal považovať za obchodnoprávny so všetkými dôsledkami tejto klasifikácie.

Porušenie povinnosti podať návrh na konkurz a s tým spojená či už interná, alebo externá zodpovednosť podľa § 11 a § 11a ZKR by sa mala považovať za porušenie povinnosti profesionality a porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu medzi obchodnou spoločnosťou a členom orgánu. Obchodný zákonník s touto povinnosťou výslovne počíta ako s okolnosťou vylučujúcou liberáciu člena orgánu (pozri § 135a ods. 3 alebo § 194 ods. 7 OBZ). Implicitne totiž vychádza z toho, že člen orgánu je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu aj vtedy, ak by spoločníci – prostredníctvom valného zhromaždenia – takýto postup nechceli. V rámci svojej profesionality musí skúmať, či spoločnosť ešte v úpadku nie je, a ak v úpadku je (a zároveň má povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu), musí z toho vyvodiť následky. Musí podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu preto nie je povinnosťou uloženou iným predpisom (ktorá by v zmysle § 757 OBZ vylučovala použitie obchodnoprávneho režimu náhrady škody), ale tento iný predpis (ZKR) len špecifikuje fiduciárnu povinnosť uloženú Obchodným zákonníkom. To, že medzi poškodeným a členom orgánu nebol predtým žiadny obchodnoprávny záväzkový vzťah, by na veci nemuselo nič meniť. Podľa nášho názoru, § 757 OBZ je pravidlom deliktného práva – ustanovuje, že obchodnoprávny režim má aj zodpovednosť za porušenie povinnosti ustanovenej Obchodným zákonníkom a bez ohľadu na to, komu je spôsobená. Rozsah oprávnených subjektov na náhradu škody by mohol byť osobitnými pravidlami zúžený (teóriami príčinnej súvislosti vrátane ochranného účelu normy⁷⁶ či výkladom pojmu „škoda“), prípadne, naopak, zákonom rozšírený (aj tak môžeme vnímať § 11a ZKR).

Najkomplikovanejšie sa bude odvodzovať právna povaha nároku veriteľa na náhradu škody ako dôsledok rozhodnutia v trestnej veci (či už v adhéznom konaní alebo v následnom civilnom sporovom konaní). Riešenie by sa mohlo podobať predchádzajúcemu. Ak už bude trestnoprávne ustálené, že došlo k trestnému činu v súvislosti s výkonom funkcie štatutárneho orgánu, mali by byť splnené podmienky tak občianskoprávnej (porušenie povinnosti, škoda, kauzalita a prezumované zavinenie), ako aj obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu (protiprávnosť v zmysle Obchodného zákonníka, škoda a kauzalita). Môžeme vychádzať z toho, že do odbornej starostlivosti patrí aj povinnosť neporušovať pri výkone funkcie verejnoprávne povinnosti. Verejnoprávne povinnosti (obzvlášť tam, kde ide o ustálené právne otázky) vylučujú priestor pre uváženie a pre podnikateľské rizikové transakcie.⁷⁷ Ak sa člen orgánu pri výkone funkcie (pri rozhodovaní v rámci obchodného vedenia a robení právnych úkonov v mene spoločnosti) dopustí trestného činu, koná v rozpore s požiadavkou profesionality.

Možno namietať, že predostretá úvaha obsahuje paradox. V trestných konaniach býva uplatnený nárok voči členom orgánu v dvoch situáciách. Prvou sú klasické nároky obchodnej spoločnosti voči členovi orgánu (napr. sprenevera či porušovanie zákazu konkurencie), keď člen orgánu zároveň porušil fiduciárne povinnosti voči obchodnej spoločnosti. V týchto prípadoch je aj interný súkromnoprávny zodpovednostný vzťah bez ďalšieho obchodnoprávnym. Problematické sú však druhé prípady, keď by sa inak škoda, ktorú spôsobil veriteľovi člen orgánu konajúci v mene spoločnosti (poškodzovanie veriteľa), mala podľa práva pričítať obchodnej spoločnosti (§ 420 ods. 2 OZ). V týchto prípadoch sme pripustili, aby za škodu zodpovedal okrem spoločnosti aj člen orgánu, avšak len za podmienky, ak by šlo o úmyselné konanie proti dobrým mravom.⁷⁸ Konajúci člen orgánu by tak zároveň naplnil skutkové podstaty § 424 OZ⁷⁹, ako aj § 757 v spojení s § 373 a § 135a (resp. § 194) OBZ. V tomto prípade by sa mala uplatniť úprava Obchodného zákonníka ako lex specialis a režim zodpovednosti by tiež mal byť obchodnoprávny.

Povaha uplatneného nároku sa prejaví aj v jeho premlčaní.⁸⁰ V prípadoch, keď by sa mal použiť obchodnoprávny režim na zodpovednosť člena orgánu za škodu, či už voči spoločnosti⁸¹ alebo voči veriteľom, by sa aj na premlčanie nárokov mala použiť obchodnoprávna úprava. Pre externé nároky veriteľov podľa § 11a ZKR zároveň platí minimálna premlčacia doba v tam uvedenom rozsahu.

Dichotómia záväzkových režimov občianskeho a obchodného práva a nevyjasnený rozsah obchodných deliktov⁸² spôsobuje aj v tomto prípade ťažkosti.

8.2 Problém plurality veriteľov pri externej zodpovednosti člena orgánu

Pri externých nárokoch vzniká problém plurality aktívne legitimovaných osôb. V zásade si totiž môže nárok voči členovi orgánu uplatniť akýkoľvek veriteľ. Spomenuté tri druhy externých nárokov sa budú správať odlišne.

Pri nárokoch na náhradu škody podľa § 11a ZKR nie je nárok obmedzený čo do množstva alebo poradia veriteľov spoločnosti. Každý z veriteľov bude mať vlastný nárok voči členovi orgánu.

Pri súkromnoprávnych nárokoch popri trestnoprávnych postihoch bude počet oprávnených závisieť od počtu poškodených veriteľov, ktorí boli poškodení daným trestnoprávne relevantným konaním člena orgánu. Ich nároky voči nemu sú podľa judikatúry nezávislé od nároku spoločnosti na náhradu škody voči členovi orgánu. Každý z veriteľov tu bude mať svoj vlastný nárok voči členovi orgánu a uplatnenie si nároku jedným z veriteľov nebude brániť v uplatnení si nároku iných. V podstate tak môže byť člen orgánu povinný uspokojiť všetkých veriteľov spoločnosti, ktorá bude pravidelne už v úpadku.

Komplikované situácie plurality veriteľov vznikajú pri uplatňovaní si nárokov na náhradu škody cestou veriteľskej actio pro socio. Podľa už spomínanej časti doktríny a rozhodovacej činnosti sa uplatňuje vlastný nárok veriteľa(-ov) voči členovi orgánu. Takýto nárok by mal preto prislúchať všetkým potenciálnym veriteľom. Člen orgánu, ktorý spôsobil škodu spoločnosti, je ale zaviazaný len na jednu náhradu vymedzenú rozsahom jeho zodpovednosti voči spoločnosti. Plnenie povinného ktorémukoľvek z veriteľov by malo kompenzovať aj nárok spoločnosti voči členovi orgánu a tým aj znižovať nárok ostatných veriteľov. Veritelia by tak mali mať pozíciu aktívne solidárnych veriteľov s právom predstihu. Sporné je, či by sa mali medzi sebou spoločne vzájomne vyporiadať. To by mohlo vyplývať zo skôr uvedenej koncepcie zmeny pôvodného nároku veriteľa spoločnosti (resp. viacerých veriteľov) voči spoločnosti na nárok veriteľa spoločnosti na náhradu škody voči členom orgánu. S tým však nesúhlasíme. Plnenie, ktoré získal veriteľ spoločnosti od jej člena orgánu, hoci pôsobí ako náhrada škody, sa totiž funkčne má považovať za plnenie dlhu spoločnosti voči danému veriteľovi.⁸³ A tento dlh je oprávnený si ponechať v plnom rozsahu.⁸⁴ Ak by sa tým ohrozilo pomerné uspokojenie veriteľov úpadku spoločnosti, riešenie by malo ponúknuť konkurzné, resp. trestné právo (odporovateľnosť, popretie pohľadávky, následky plnenia nad rámec pomerného uspokojenia pohľadávky veriteľov v úpadku).

Ešte zložitejšie situácie nastanú, ak budeme posudzovať súbeh externej a internej zodpovednosti za škodu. Napríklad vtedy, ak by si škodu, ktorú spoločnosti spôsobil člen orgánu, uplatnila tak spoločnosť, ako aj niektorý z jej veriteľov. Aj keby sme prijali východisko, že veriteľ prostredníctvom veriteľskej actio pro socio uplatňuje svoj vlastný nárok voči členovi orgánu (či už ab initio, alebo až uplatnením nároku veriteľa voči členovi orgánu na štýl poddlžníckej žaloby), malo by uplatnenie nároku spoločnosťou (či už prostredníctvom jej orgánu, alebo prostredníctvom actio pro socio) predstavovať prekážku začatej veci aj vo vzťahu k žalobám veriteľov a vice versa. Dualita navrhovateľov je totiž v tomto prípade iba fiktívna. Podobne v prípade, ak by člen orgánu uhradil škodu svojej spoločnosti (v rámci internej zodpovednosti), malo by v tomto rozsahu dôjsť aj k zániku možnosti veriteľa dosiahnuť uspokojenie od člena orgánu cestou veriteľskej actio pro socio.

Všetky tieto problémy sú však spôsobené nevhodnou konštrukciou externých nárokov, najmä v prípade veriteľskej actio pro socio, ak má byť vykladaná ako uplatnenie vlastného nároku veriteľa voči členovi orgánu, prípadne ešte aj doplnená o transformáciu jeho pohľadávky voči spoločnosti na pohľadávku na náhradu škody voči členovi jej orgánu.

Nami skôr navrhnutý obmedzujúci výklad veriteľskej actio pro socio (stať 6.4.3 prvej časti) by nielen že bol aj v týchto prípadoch systémovo konzistentný, ale nevyvolával by ani zložité hmotnoprávne problémy súbehu nárokov či procesnoprávne problémy s prekážkou začatého konania.

9. Zákaz konkurencie

Zákaz konkurencie členov orgánov je prejavom povinnosti lojality člena orgánu k obchodnej spoločnosti. Plní dve základné funkcie. Primárne slúži na to, aby bola spoločnosť chránená pred škodami spôsobenými jej konkurenčnou činnosťou. Mal by však viesť aj k tomu, aby členovia orgánu čo najviac času venovali obchodnej spoločnosti a nie iným obchodným spoločnostiam či vlastnému podnikaniu.⁸⁵

9.1 Predpoklady zákazu konkurencie

Oproti zahraničiu je tunajší zákaz konkurencie konštruovaný plošne a prísno. Zahraničné úpravy pravidelne rozlišujú medzi mäkkým zákazom konkurencie v práve spoločností s ručením obmedzeným a prísnym v akciových spoločnostiach. Spravidla pritom neustanovia generálny zákaz, ale len podmienku schválenia konkurenčnej činnosti dozornou radou.⁸⁶ Právne predpisy často neupravujú zákaz konkurencie pre členov dozorných rád, keďže u nich nie je tak prísny záujem na tom, aby svoj čas venovali len danej obchodnej spoločnosti. V našom práve je rozsah zákazu konkurencie síce stanovený formálne rôzne pre jednotlivé formy obchodných spoločností, pre kapitálové spoločnosti je ale vecne jednotný. Nároky sú upravené pre všetky formy obchodných spoločností spoločne (§ 65 ods. 2 a 3 OBZ). Predpoklady porušenia zákazu konkurencie sú prísne a jej porušenie je stíhané aj trestnoprávne (§ 244 TZ).

Pri porušení zákazu konkurencie zákon nepredpokladá presun alebo obrátenie dôkazného bremena. Žalobca (obchodná spoločnosť) je tak povinný preukázať predpoklady a rozsah uplatneného nároku.

9.2 Liberačné dôvody

Pre nastúpenie právnych následkov sa nevyžaduje zavinenie ani iné porušenie profesionality či lojality. Vychádza sa z toho, že porušenie zákazu konkurencie je samo osebe dostatočným protiprávnym (nelojálnym) konaním. Zákon neuvádza žiadne liberačné dôvody. Liberačné dôvody z úpravy zodpovednosti členov orgánov za škodu (vykonávanie uznesenia valného zhromaždenia alebo preukázanie korektného postupu členov orgánov)⁸⁷ by sa skôr nemali použiť, a to z viacerých dôvodov. Zákonná úprava zákazu konkurencie je v prípade kapitálových obchodných spoločností jednostranne kogentná a ani v spoločenskej zmluve či stanovách ju nemožno zúžiť, teda vylúčiť určitú transakciu z dosahu zákonného zákazu. Preto by nemalo byť možné ani ad hoc zúženie rozhodnutím valného zhromaždenia. Rovnako zákon v kapitálových spoločnostiach ustanovuje všeobecný zákaz konkurenčnej činnosti, nielen podmienku jej schválenia určitým orgánom, hoci takúto úpravu pri osobných spoločnostiach prijal.⁸⁸ Ani vykonávanie uznesenia valného zhromaždenia nemá prečo zbaviť člena orgánu povinnosti dodržiavať zákaz konkurencie, keď­že takéto uznesenie by sa netýkalo činnosti člena orgánu pri výkone jeho funkcie (nezasahuje do toho, čo má robiť pre spoločnosť). Okrem toho, pri porušen