Prieniky manželského majetkového spoločenstva a vecných práv v medzinárodnom práve súkromnom

1. Úvod

V medzinárodnom práve súkromnom nie je ojedinelým javom, že za istej konštelácie skutkových okolností súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom môže dochádzať k prienikom medzi jednotlivými štatútmi. Prieniky medzi štatútmi vznikajú najmä v dôsledku existencie komplexných právnych úprav niektorých skupín súkromnoprávnych vzťahov, ktorých účinky sa prejavujú v celom rade právne relevantných oblastí, akými sú najmä statusové veci, osobné práva, majetkové práva či právne vzťahy k tretím osobám. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov súkromnoprávnych vzťahov s takýmito účinkami patria rodinnoprávne vzťahy, predovšetkým manželstvo, a vzťahy vznikajúce v dedičskom práve. Tento príspevok sa obmedzí na prieniky medzi štatútmi, ktoré vyvoláva inštitút manželstva.

Väčšina právnych poriadkov štátov na európskom kontinente pri právnej úprave manželstva vychádza z toho, že jeho vznik nezanedbateľne pôsobí aj na oblasť vecných práv. Platným uzavretím manželstva, resp. uzatvorením predmanželskej zmluvy sa medzi manželmi zavádza majetkové spoločenstvo, ktoré mení usporiadanie práv k veciam do neho zahrnutých. Spoločný majetkový režim teda môže zapríčiniť zmenu na strane oprávneného subjektu vecných práv jednotlivých manželov, zmenu v ich obsahu a ochrane, no v neposlednom rade aj vznik nových vecných práv manželov. Dlhodobo zaužívaná náuka medzinárodného práva súkromného však tvrdí, že otázky vzniku, obsahu, zmeny, zániku či ochrany vecných práv sa majú riadiť vecným štatútom.

V dôsledku pomenovaných vecnoprávnych účinkov manželstva vzniká v medzinárodnom práve súkromnom pnutie medzi manželsko-majetkovým štatútom a vecnoprávnym štatútom, pretože hmotnoprávne normy oboch z nich majú dosah na kompozíciu práv a povinnosti, ktoré sa viažu k veciam. Z hľadiska kolízneho práva z tohto zistenia vyvstávajú dôležité otázky. Po prvé vzniká problém kvalifikačný. Konkrétne ide o to, ako vo svetle naznačeného prieniku kvalifikovať určitú právnu otázku majúcu aj manželsko-majetkové, ale aj vecnoprávne väzby. Po druhé ako sa vysporiadať s prípadným konfliktom medzi materiálnymi normami manželsko-majetkového štatútu a vecného štatútu za predpokladu, že ide o rozdielne právne poriadky.¹ Zvyšok príspevku sa bude koncentrovať na prvú zo spomenutých otázok.

S pomocou judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) sa najskôr zameriame na to, ako sa s rozhraničením vecnoprávnej a manželsko-majetkovoprávnej kvalifikácie treba vysporiadať v súvislosti s vecnou pôsobnosťou právnych predpisov Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) z oblasti justičnej spolupráce v civilných veciach. Ťažkosti spojené s danou problematikou vzápätí demonštrujeme na príklade prípadu zo slovenských súdov. Použitím platnej právnej úpravy, záverov z analyzovaných rozhodnutí SD EÚ, názorov právnej vedy a interpretačných metód nakoniec ponúkneme navrhované riešenie spomenutého prípadu. Podľa nášho názoru sa prezentované odporúčania pritom neobmedzujú ad hoc, ale ich zovšeobecnenie môžu byť vnímané ako užitočná pomôcka na riešenie
situácií obdobného charakteru.

2. Vecnoprávna vs. manželsko-majetkovoprávna kvalifikácia v práve EÚ

Jedným z prvých úkonov, ktoré je pri riešení súkromnoprávneho vzťahu s cudzím prvkom nutné vykonať, je kvalifikácia. Napriek tomu, že ide o jednu z najnáročnejších problematík medzinárodného práva súkromného, ktorá je spojená so značným rozsahom teoretických aj prakticko-aplikačných úvah, vieme jeho význam pre potreby tohto príspevku simplifikovať. Pojmom „kvalifikácia“ sa v medzinárodnom práve súkromnom opisuje proces výkladu a ohraničenia rozsahu kolíznej normy. Zjednodušene ide o subsumovanie určitej právnej otázky pod rozsah príslušného kolízneho ustanovenia.²

Výsledok kvalifikácie je významný aj v rovine medzinárodného práva procesného, aj medzinárodného práva súkromného v užšom zmysle. Determinuje totiž, podľa akých právnych predpisov a v nich obsiahnutých ustanovení sa bude posudzovať medzinárodná právomoc a určovať ro­zhodné právo. Aké komplikácie sa pri rozhraničovaní vecnoprávnej a manželsko-majetkovoprávnej kvalifikácii objavujú v aplikačnej praxi môžeme demonštrovať na viacerých rozhodnutiach SD EÚ.

Najčerstvejšie z nich je rozhodnutie vo veci Iliev.³ Predmetom konania na bulharskom vnútroštátnom súde, ktorý predložil SD EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania, bolo vyporiadanie majetkových práv bývalých manželov k motorovému vozidlu a z toho vyvstávajúce ťažkosti s vymedzením vecnej pôsobnosti nariadenia Brusel Ia.⁴ Konkrétne sa vnútroštátny súd, okrem iného, pýtal, či je žaloba medzi bývalými manželmi na rozdelenie hnuteľnej veci nadobudnutej počas manželstva do spoločného vlastníctva spor vo vzťahu k majetkovým právam vyplývajúcim z manželského zväzku v zmysle čl. 1 ods. 2 písm. a) nariadenia Brusel Ia. Je totiž evidentné, že vymedzený predmet konania súvisí nielen s vyporiadaním majetkového spoločenstva bývalých manželov k hnuteľnej veci, ale aj so zmenou, resp. zánikom vecných práv. Potreba vnútroštátneho súdu iniciovať uvedené prejudiciálne konanie pramenila z neistoty, ako predmet konania kvalifikovať. Ak by ho kvalifikoval vecnoprávne, do úvahy by prichádzalo založenie právomoci podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia Brusel Ia. Keby však vec kvalifikoval manželsko-majetkovoprávne, nemohol by z dôvodu vyňatia tejto oblasti z vecnej pôsobnosti nariadenia Brusel Ia podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) tento právny predpis vôbec použiť.

Súdny dvor EÚ oprel svoj verdikt o argumenty zo svojho staršieho rozhodnutia vo veci de Cavel,⁵ ktoré sa týkalo výkladu ekvivalentného ustanovenia k čl. 1 ods. 2 písm. a) nariadenia Brusel Ia obsiahnutého v Bruselskom dohovore z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „Bruselský dohovor“).⁶ Východiskovým problémom vo veci de Cavel bolo, či sa má na uznanie opatrenia na zabezpečenie majetku v konaní o rozvode manželstva použiť Bruselský dohovor, ak povaha tohto opatrenia súvisí s manželskými vzťahmi.⁷ Možno konštatovať, že SD EÚ týmto rozhodnutím zaviedol autonómny výklad pojmu „majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku“, keď judikoval, že „zahŕňa nielen majetkové usporiadanie konkrétne a výlučne upravené niektorými vnútroštátnymi právnymi systémami v prípade manželstva, ale aj akékoľvek majetkové vzťahy medzi manželmi vyplývajúce priamo z manželského vzťahu alebo z jeho zrušenia.“⁸ V nadväznosti na to SD EÚ zatriedil spory týkajúce sa majetku manželov počas rozvodového konania do troch skupín: 1. spory, ktoré sa týkajú osobného stavu, 2. spory ohľadom majetkových právnych vzťahov medzi manželmi, ktoré vyplývajú priamo z manželského vzťahu alebo z jeho zrušenia, 3. spory ohľadom majetkových právnych vzťahov medzi manželmi, ktoré medzi nimi existovali a nesúvisia s manželstvom. Iba spory tretej skupiny spadajú do pôsobnosti Bruselského dohovoru. Ostatné dve skupiny sú z jeho pôsobnosti vylúčené. Preberajúc uvedené právne závery do kontextu veci Iliev, SD EÚ dospel k úsudku, že vyporiadanie majetkových práv bývalých manželov k motorovému vozidlu je podľa skôr vymedzenej kategorizácie sporom druhej skupiny, v dôsledku čoho naň nariadenie Brusel Ia aplikovať nemožno.⁹

V súvislosti s rozhodnutím vo veci Iliev sa v právnej spisbe¹⁰ možno stretnúť s jeho komparáciou k obdobnému rozhodnutiu SD EÚ vo veci Komu.¹¹ Toto prejudiciálne konanie malo zodpovedať otázku, či žaloba o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti prostredníctvom predaja, ktorého uskutočnenie je zverené správcovi, patrí do kategórie sporov, „ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ v zmysle čl. 22 ods. 1 nariadenia Brusel I.¹² Na rozdiel od niektorých autorov¹³, závery tohto rozhodnutia nepovažujeme za podstatné pre účely rozhraničenia vecnoprávnej a manželsko-majetkovoprávnej kvalifikácie. Skutkový stav v danej veci totiž nevykazoval žiadnu previazanosť s majetkovými účinkami manželstva. Záver SD EÚ, že sa v konaní o predmetnej žalobe pred vnútroštátnym súdom má založiť medzinárodná právomoc podľa čl. 22 ods. 1 nariadenia Brusel I, podľa nášho názoru, neznamená, že sa rozhodnutie vo veci Komu má zohľadniť pri skutkových stavoch podobných tým vo veciach Iliev a de Cavel.

Z rozoberanej rozhodovacej činnosti môžeme vyvodiť niekoľko dôležitých záverov. Po prvé pojem „majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku“ v čl. 1 ods. 2 písm. a) nariadenia Brusel Ia získava autonómny rozmer. Interpretácia tohto pojmu podľa vnútroštátneho práva členských štátov EÚ sa tým pri uplatňovaní nariadenia Brusel Ia stáva irelevantnou.¹⁴ Takýto prístup je len vítaný, keďže napomáha docieliť jednotnú a konzistentnú aplikáciu nariadenia Brusel Ia. Po druhé skôr citovaný pojem má byť vykladaný veľmi široko.¹⁵ Túto skutočnosť taktiež vnímame ako pozitívum. Príliš reštriktívnym poňatím pojmu „majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku“ by SD EÚ vystavil nariadenie Brusel Ia riziku, že by sa do jeho vecnej pôsobnosti dostali právne otázky, pre ktoré je určené nariadenie so zatiaľ nie tak rozšírenou pracovnou skratkou Rím IV.¹⁶ Toto nariadenie síce ešte v čase vynesenia rozsudku vo veci Iliev nenadobudlo účinnosť, domnievame sa, že SD EÚ naň pri výklade nariadenia Brusel Ia obozretne vzal ohľad.

Uvedené z hľadiska aplikácie prameňov práva slovenskými súdmi znamená, že pre posúdenie medzinárodnej právomoci v sporoch ohľadom majetkových právnych vzťahov medzi manželmi, ktoré medzi nimi existovali a nesúvisia s manželstvom (3. skupina sporov podľa rozhodnutia de Cavel), sa použije nariadenia Brusel Ia. Na druhej strane pre posúdenie medzinárodnej právomoci v sporoch, ktoré sa týkajú osobného stavu, ako aj spory ohľadom majetkových právnych vzťahov medzi manželmi, ktoré vyplývajú priamo z manželského vzťahu alebo z jeho zrušenia (1. a 2. skupina sporov podľa rozhodnutia de Cavel), slovenské súdy použijú ZMPSaP.

3. Prípad pred slovenskými súdmi

Hoci v čase písania príspevku nejde o ukončen