SP IX/2020 (2/2017) Prípustnosť obnovy konania

Zo súdnej praxe, č. 1/2017, s. 16 – 20.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 98/2011, týkajúce sa
§ 228 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku

Skutkový stav:

Okresný súd rozsudkom z 24. marca 2006 určil, že žaloba, ktorou sa S., s.r.o. domáhal voči Mestu P. zaplatenia 20 368 575 Sk s príslušenstvom, "je dôvodná".

Vychádzal z toho, že účastníci konania uzavreli 5. mája 1997 zmluvu o výstavbe podkrovných bytov a nebytových priestorov v zmysle § 22 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalobca začal s prípravnými a projektovými prácami spojenými s realizáciou výstavby, žalovaný sa však ustanoveniami tejto zmluvy neriadil. Žalobou uplatnená suma pozostáva z náhrady za: a) za prípravné a projektové práce, b) ušlý zisk, c) poškodenie povesti a dobrého mena žalobcu. Súd prvého stupňa mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca mal v súvislosti s plnením zmluvy výdavky a že mu konaním žalovaného vznikla škoda. Rozhodol preto, že základ žalobou uplatneného nároku je daný; výšku náhrady výdavkov a spôsobenej škody zatiaľ nezisťoval (§ 152 ods. 2 OSP).

Krajský súd na odvolanie žalovaného z 8. februára 2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že "základ žalobného nároku je opodstatnený".

V odôvodnení uviedol, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec sčasti nesprávne právne posúdil v otázke čiastočnej neplatnosti zmluvy o výstavbe podkrovných bytov a nebytových priestorov a k čiastočne nesprávnym záverom dospel aj v otázke premlčania žalobou uplatneného práva. V konečnom dôsledku ale o samom základe rozhodol vecne správne. Keďže nesprávne formuloval výrok svojho medzitýmneho rozsudku, odvolací súd zmenil výrok tohto rozhodnutia "na jeho zákonné znenie".

Mesto P. podalo návrh na obnovu konania, ktorým napadlo rozsudok krajského súdu z 8. februára 2007 z dôvodov uvedených v § 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") celého konania popierala, že by boli dané dôvody obnovy konania.

Okresný súd uznesením z 11. augusta 2010 návrh na obnovu konania zamietol; rozhodol aj o trovách konania.

V odôvodnení vysvetlil procesnoprávnu podstatu návrhu na obnovu konania a zákonom stanovené predpoklady prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku (§ 228 OSP). Uviedol, že v ustanovení 230 OSP ide o kombináciu (plynutia) dvoch lehôt - subjektívnej a objektívnej. Objektívna 3-ročná lehota plynie od právoplatnosti rozsudku; subjektívna 3-mesačná lehota plynie v rámci tejto objektívnej lehoty, jej začiatkom je moment, v ktorom sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy, alebo v ktorom ho mohol uplatniť. Aj keď Mesto P. podalo návrh na obnovu konania pred uplynutím objektívnej lehoty (§ 230 ods. 2 OSP), nepodalo ho v rámci subjektívnej lehoty (§ 230 ods. 1 OSP). Tento záver odôvodnil súd prvého stupňa tým, že tvrdeným dôvodom obnovy konania mal byť spis Okresného úradu v P. č. OŽP/2000/11759-HE a z neho vyplývajúce skutočnosti, ktoré Mesto P. údajne nemohlo bez svojej viny uplatniť v pôvodnom konaní, pretože o ich existencii nevedelo. Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa ale táto argumentácia neobstojí. Zo spisu okresného súdu totiž vyplýva, že Mesto P. vedelo o existencii spisu Okresného úradu v P. č. OŽP/2000/11759-HE najneskôr v roku 2003, kedy malo k dispozícii rozhodnutie tohto úradu z 22. mája 2000 č. OŽP/2000/11759-HE o zastavení konania. Z toho súd prvého stupňa vyvodil záver, že Mestu P. nič nebránilo navrhnúť už v pôvodnom konaní dokazovanie predmetným spisom okresného úradu na preukázanie tých skutočností, z ktorých vyvodzuje prípustnosť obnovy konania. Návrh na obnovu konania preto zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 1 OSP.

Krajský súd na odvolanie žalobcu uznesením z 8. marca 2011 uznesenie okresného súdu z 11. augusta 2010 potvrdil vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, a zrušil vo výroku o trovách konania.

Potvrdzujúci výrok odôvodnil odvolací súd tým, že Mesto P. už v roku 2003 vedelo o existencii rozhodnutia Okresného úradu v P. z 22. mája 2000 č. OŽP/2000/11759-HE o zastavení konania a z neho vyplývajúce údaje mu v dostatočnej miere už v pôvodnom konaní umožňovali navrhovať dokazovanie na preukázanie skutočností, na ktoré poukazuje v návrhu na obnovu konania. Zrušujúci výrok odôvodnil tým, že výrok uznesenia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania je nepreskúmateľný [§ 221 ods. 1 písm. h) OSP].

Mesto P. podalo dovolanie "proti všetkým" výrokom uznesenia krajského súdu z 8. marca 2011 s odôvodnením, že mu odvolací súd odňal možnosť pred súdom konať [§ 241 ods. 2 písm. a) a § 237 písm. f) OSP] a v konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP].

K procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f| OSP došlo tým, že súdy oboch nižších stupňov sa zužujúco orientovali iba na jeden z viacerých dôvodov obnovy konania (existenciu rozhodnutia Okresného úradu v P. z 22. mája 2000 č. OŽP/2000/11759-HE o zastavení konania) a vôbec sa nezaoberali ďalším dôkazom zakladajúcim prípustnosť a opodstatnenosť tohto opravného prostr