SP XI/2020 (4/2017)

Zo súdnej praxe, č. 1/2017, s. 23 – 28.

Právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces
Návrh na začatie konania
Poučovacia povinnosť súdu

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. októbra 2015, sp. zn. I. ÚS 192/2015

Odôvodnenie:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") uznesením č. k. I. ÚS 192/2015-12 z 29. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o ústavnom súde") na ďalšie konanie sťažnosť A. D. a K. D. (ďalej len "sťažovatelia") vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na dobrovoľnej dražbe uskutočnenej 10. augusta 2005 A., s. r. o. (ďalej len "dražiteľ"), došlo k vydraženiu a predaju bytu sťažovateľov v dôsledku realizácie zákonného záložného práva podľa § 15 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o vlastníctve bytov") zriadeného v prospech ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome pre úhradu dlhu sťažovateľov v súvislosti s neplatením povinných platieb spojených s užívaním predmetného bytu, pričom novým vlastníkom dotknutého bytu sa stal jeho vydražiteľ. Podľa sťažovateľov bola uvedená dobrovoľná dražba nezákonná z dôvodu, že ešte pred jej konaním uhradili časť svojho dlhu v sume 56 440 Sk (z celkovej sumy dlhu 91 836 Sk, pozn.), pričom iba táto časť dlhu mala podľa nich byť zabezpečená zákonným záložným právom v prospech ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome a zvyšná časť dlhu sa mala týkať bytového družstva. Sťažovatelia sa preto žalobou podanou 27. septembra 2005 Okresnému súdu Trnava (ďalej len "okresný súd 1") v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 144/05 domáhali proti vydražiteľovi určenia svojho vlastníckeho práva k vydraženému bytu. Okresný súd 1 uznesením z 10. januára 2006 sťažovateľov vyzval, aby upravili svoj žalobný návrh, a to v časti týkajúcej sa presnej identifikácie nehnuteľnosti o určenie vlastníckeho práva, ku ktorej sa domáhali (uvedenie presnej adresy bytového domu, uvedenie parcelného čísla parcely, na ktorej bol bytový dom postavený, uvedenie čísla dotknutého bytu a pod.). Sťažovatelia "... v podaní z 18.01.2006 odstránili vytknuté formálne nedostatky žaloby a požiadali o zmenu žalobného petitu na určenie neplatnosti dražby. Tým považovali návrh za perfektný...", pričom táto zmenená žaloba už smerovala nielen proti vydražiteľovi, ale aj proti dražiteľovi a dotknutému bytovému družstvu a ďalšej fyzickej osobe Ľ. P., ktorému vydražiteľ medzičasom dotknutý vydražený byt previedol do vlastníctva.

3. Z dôvodu miestnej nepríslušnosti vzhľadom na bydlisko a sídlo žalovaných po vzniku Okresného súdu Piešťany (ďalej len "okresný súd") 1. januára 2008 bola predmetná vec postúpená okresným súdom 1 na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu, ktorý vo veci konal pod sp. zn. 4 C 8/08.

4. Čiastočným rozsudkom (keďže nebolo rozhodnuté ešte o sťažovateľmi uplatnenej nemajetkovej ujme a o trovách konania, pozn.) sp. zn. 4 C 8/08 z 5. októbra 2012 okresný súd žalobu sťažovateľov v časti, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby, zamietol z dôvodu, že žalobu v tejto časti považoval za podanú až 18. januára 2006, a teda oneskorene, t.j. až po trojmesačnej lehote od udelenia príklepu podľa § 21 ods. 2 druhej vety zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o dobrovoľných dražbách"), podľa ktorej "Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu, v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty.". V nadväznosti na uvedený výrok okresný súd zamietol žalobu sťažovateľov aj v časti, ktorou sa domáhali vyslovenia neplatnosti zmlúv o prevode vydraženého bytu, ako aj v časti o určenie, že sťažovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi tohto vydraženého bytu.

5. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia poukazujúc na "... judikát publikovaný v ZSP 3/2009...", v zmysle ktorého "Ak k odstráneniu vady odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu, je bez právneho významu, či k odstráneniu vady došlo po uplynutí odvolacej lehoty; právne významné je, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu je vada odstránená.", dovolávajúc sa argumentu a simili (dôkazu z podobnosti) tvrdia, že aj v ich prípade bol návrh na zmenu pôvodného žalobného petitu z 18. januára 2006 iba opravou a doplnením "... návrhu o určenie vlastníckeho práva zo dňa 27.09.2005, ktorým sa začalo občianskoprávne súdne konanie...", o určenie ktorého (rozumej vlastníckeho práva, pozn.) sa de facto mali domáhať práve z titulu neplatnosti dražby, čo malo vyplývať z odôvodnenia ich žaloby, preto nimi uplatnené právo "... na určenie neplatnosti dražby..." nemohlo byť prekludované. Uvedeným argumentom sťažovatelia odôvodnili aj svoje odvolanie proti označenému zamietajúcemu rozsudku okresného súdu, ktorý však krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 23 Co 132/2013 z 23. júna 2014 ako vecne správny potvrdil.

6. Sťažovatelia v podanej sťažnosti poukazujú aj na skutočnosť, že už z prejavu ich vôle, ktorým dali dražiteľovi ešte pred uskutočnením dobrovoľnej dražby najavo, že túto dražbu považujú za nezákonnú, bolo možné usúdiť, že aj svojím prvotným žalobným návrhom podaným okresnému súdu 1 ešte 27. septembra 2005, t.j. takmer dva mesiace po uskutočnení tejto dražby, aj keď pri jeho podaní neboli ešte kvalifikovane právne zastúpení, sa dovolávali ochrany svojho vlastníckeho práva k vydraženému bytu, čoho logickým dôsledkom bolo spochybnenie platnosti dražby bez ohľadu na konkrétnu formuláciu prvotného žalobného petitu, ktorý v tomto smere svojím doplňujúcim podaním z 18. januára 2006 iba spresnili a neuplatnili nanovo, tak ako to posúdil krajský súd a pred ním aj okresný súd.

7. Sťažovatelia svoje stanovisko podporili odvolaním sa na znenie dôvodovej správy k zákonu o dobrovoľných dražbách, podľa ktorej "Zamietanie žalôb len preto, že navrhovateľ žiada určiť vlastnícke právo a nie určiť neplatnosť, treba považovať za neodôvodnený formalizmus. Ak je zrejmé z obsahu žaloby, že žalobcovi ide o neplatnosť dražby, zamietnutie žaloby len pre to, že v petite absentovalo spojenie "určuje neplatnosť dražby", sa dá prirovnať až k odmietnutiu spravodlivosti najmä za stavu, že novú žalobu už v trojmesačnej dobe nepodá.". Súčasne na podporu svojich tvrdení sťažovatelia poukázali na to, že z obsahu už ich pôvodného žalobného návrhu bolo zrejmé, že určenie ich vlastníckeho práva je logickým dôsledkom neplatnosti dražby, ktorej zákonnosť už v tomto návrhu spochybňovali, aj keď sa to explicitne neodzrkadlilo vo formulácii jeho petitu, keďže v tom čase ešte neboli právne zastúpení.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

"1. Základné právo sťažovateľov A. D. a K. D. na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 23 Co/132/201