ZR LII/2019 (104/2015) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015, sp. zn. 3 Sži 22/2014)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 10/2015, s. 63 – 72.

I. Správny orgán nemôže vylúčiť aplikačnú prednosť ustanovení Aarhuského dohovoru, keďže Slovenská republika túto prednosť uznala (Aarhuský dohovor bol publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 43/2006, pričom Národná rada Slovenskej republiky ho v doložke prednosti označila za medzinárodnú zmluvu, ktorá má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi). Aarhuský dohovor zakotvuje v čl. 4 ods. 3 a 4 možnosti zamietnutia prístupu k informáciám, keď po zhodnotení jednotlivých bodov požadovanú informáciu nemožno subsumovať pod žiadnu z tam uvedených. Zo záveru čl. 4 Aarhuského dohovoru vyplýva, že dôvody pre zamietnutie majú byť vykladané reštriktívne, berúc do úvahy záujem verejnosti, ktorému zverejnenie slúži a berúc do úvahy, či požadované informácie súvisia s emisiami do životného prostredia. Pokiaľ v zmysle čl. 2 ods. 3 Aarhuského dohovoru obsahom informácie (sprístupnenia dokumentu Predbežnej bezpečnostnej správy) je práve informácia, ktorá sa týka vplyvu činnosti jadrovej elektrárne na jednotlivé zložky životného prostredia, teda vodu, pôdu, krajinu, krajinné prostredie, energie, emisie, je potrebné vychádzať z článku 4 ods. 4 písm. d) druhá veta Aarhuského dohovoru, podľa ktorého musia byť informácie o emisiách, ktoré sú dôležité z hľadiska ochrany životného prostredia, sprístupnené. Ak žalovaný správny orgán zamietol poskytnutie celej požadovanej informácie, rozhodol tým aj o potvrdení nesprístupnených informácií, ktoré súvisia s emisiami, keď naviac v napadnutých správnych rozhodnutiach neuviedol, z akého dôvodu nebola požadovaná informácia poskytnutá ako celok, a tiež nezdôvodnil ani možnosť jej čiastočného sprístupnenia, s ktorou skutočnosťou počíta aj Aarhuský dohovor v čl. 5.

II. Aarhuský dohovor možno aplikovať aj na zákon č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keďže samotná definícia pojmu „informácia o životnom prostredí“ bola prebratá z Aarhuského dohovoru a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí do slovenského právneho poriadku, a preto nie je potrebné skúmať priamy alebo nepriamy účinok Aarhuského dohovoru na tento zákon.

III. Ak ide o výstavbu a prevádzku jadrového zariadenia, ktoré predstavuje potenciálne ohrozenie zdravia a kvality života ľudí, ktorých obydlia sa nachádzajú v blízkosti miesta, kde by malo prísť k jeho vybudovaniu, mali by byť obyvateľom zo strany verejných orgánov poskytnuté informácie o možných rizikách, ktoré by pre ne mohla výstavba jadrového zariadenia znamenať, aby sa mohli rozhodnúť, či zotrvajú v mieste svojho doterajšieho bydliska alebo nie. Táto skutočnosť sa preto týka aj žalobcu (Greenpeace Slovensko) ako nezávislej medzinárodnej organizácie, ktorej cieľom je upozorňovať na problémy životného prostredia a hľadať riešenia na propagovanie otvorenej diskusie o životnom prostredí.

IV. Dôvody zamietnutia infožiadosti uvedené v čl. 4 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES sa majú vykladať reštriktívnym spôsobom. V každom jednotlivom prípade sa musí zohľadňovať verejný záujem na sprístupnení, to znamená, že sa zvažuje verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie informácií oproti záujmu, ktorému slúži ich zamietnutie, a preto členské štáty v zmysle čl. 4 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES písm. a), d), f), g) a h) nesmú umožniť zamietnutie žiadosti, keď sa žiadosť týka informácií o emisiách do životného prostredia.

V. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES ani Aarhuský dohovor nezakladajú prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí v neobmedzenom rozsahu. Oba predpisy zakotvujú princíp, podľa ktorého možno utajiť iba konkrétne informácie, ktorých zverejnenie by naozaj mohlo ohroziť bezpečnosť, pričom zostávajúce informácie sa majú sprístupniť.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2015, sp. zn. 3 Sži 22/2014)

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v B. podľa § 250j ods. 2 písm. a), e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 01.02.2010. Týmto rozhodnutím bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Úradu jadrového dozoru Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2009. Týmto prvostupňovým rozhodnutím správny orgán nevyhovel žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií, konkrétne o sprístupnenie dokumentu Predbežná bezpečnostná správa JE Mochovce 3. a 4. blok (ďalej len „Predbežná bezpečnostná správa“ alebo „požadovaný materiál“).

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s materiálnymi podmienkami (požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť; podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia) obmedzenia práva na informácie nijako nevysporiadal, aplikujúc najširší možný výklad § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“), resp. slovného spojenia „týka sa výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci“ s tým, nielenže sa nevenoval prítomnosti ústavou stanoveného záujmu a nevyhnutnosti prijatia obmedzenia v danom prípade, ale takisto ani nezdôvodnil, prečo nevyužil menej reštriktívnu možnosť obmedzenia sprístupnenia informácie. Napadnuté administratívne rozhodnutia tak krajský súd považoval za vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia a zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôkazov. Následné tvrdenia žalovaného v súvislosti s aplikáciou Medzinárodného dohovoru o potláčaní činov jadrového terorizmu a Dohovoru o fyzickej ochrane jadrových materiálov a iné súd prvého stupňa nemohol brať do úvahy, keďže napadnuté administratívne rozhodnutia takúto argumentáciu neobsahovali. Povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žalobcovu žiadosť o sprístupnenie informácie, rozhodnúť a svoje rozhodnutia riadne odôvodniť. Žalovaný v ďalšom konaní podá ústavný a eurokonformný výklad ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z., pričom bude aplikovať aj ustanovenia Aarhuského dohovoru, predovšetkým nezamietne žiadosť o informáciu z dôvodu, ktorý by prekračoval medze čl. 4 ods. 4 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor, Oznámenie MZV SR č. 43/2006 Z. z.), ďalej len „Aarhuský dohovor“. Rovnako bude povinnosťou správneho orgánu v prípade, že rozhodne o nesprístupnení časti informácie, oddeliť túto časť od iných jej častí a tieto žalobcovi sprístupniť, čo vyplýva jednak z ustanovenia čl. 4 ods. 6 Aarhuského dohovoru, resp. čl. 4 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES, ako aj z ústavného princípu neobmedzovania práva nad nevyhnutnú mieru.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v B. zmenil a žalobu zamietol, prípadne aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že v rozsudku zo dňa 25.10.2011 sa ten istý senát stotožnil s právnym názorom žalovaného v tom, že žalovaný mal Predbežnú bezpečnostnú správu z dôvodu podľa § 4 ods. 2 písm. f) bod 2 zákona č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 541/2004 Z. z.“), čo spadá pod štátny dozor, ktorý žalovaný vykonáva a v danom prípade nie je možné aplikovať na poskytnutie informácie čl. 2 bod 3 a čl. 6 bod 6 Aarhuského dohovoru. Pričom v napadnutom rozsudku zo dňa 14.05.2013 ten istý senát vyjadril, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Podľa názoru žalovaného neboli doručené žiadne také nové argumenty a dôkazy, ktoré by vytvárali priestor na úplne protichodné rozhodnutie súdu v porovnaní s rokom 2011.

Žalovaný ďalej uviedol, že Predbežná bezpečnostná správa je dokument, ktorý sám osebe nie je predmetom činnosti žalovaného. Žalovaný nikdy neobmedzoval prístup k dokumentom, ktoré preukazujú jeho vlastnú činnosť.

V súvislosti s čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) žalovaný uviedol, že má ísť o informáciu o stave, ktorý je a nie o takom, ktorý by čisto teoreticky mohol nastať, lebo o budúcom stave nie je možné podať informáciu, nakoľko takáto informácia nie je v danom čase nikomu zrejmá. Predbežná bezpečnostná správa nemôže byť informáciou o životnom prostredí tak, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný nevykonáva dozor nad energetickým priemyslom, ale v zmysle všeobecne záväzného právneho predpisu vykonáva dozor nad jadrovou bezpečnosťou jadrových zariadení.

Pokiaľ žalobca odvodzuje svoje práva z Aarhuského dohovoru, žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že táto medzinárodná zmluva nie je spôsobilá mať v slovenskom právnom poriadku priame účinky, a to ani ako prameň práva Európskej únie, ani ako prameň medzinárodného práva verejného. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že ustanovenie zmluvy, ktorú Rada v mene Európskeho spoločenstva uzatvorila, má úplný (horizontálny i vertikálny) priamy účinok iba ak vzhľadom na znenie, predmet a povahu zmluvy obsahuje jasné a presné právo alebo povinnosť a je nepodmienená, t. j. nevyžaduje si prijatie ďalšieho aktu na jeho vykonanie. Aarhuský dohovor nemá priamy účinok ani ako prameň medzinárodného práva verejného. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 9Ao/1/2008 zo dňa 18.09.2008, z ktorého vyplýva, že z Aarhuského dohovoru nemožno vyvodiť práva a povinnosti vnútroštátnych subjektov, bez toho aby bo