ZR LXIV/2019 (43/2016) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. novembra 2015, sp. zn. 4Sžf/67/2015)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 5/2016, s. 38 – 55.

Stavebná činnosť, realizovaná ako výsledok verejného obstarávania uchádzačmi so štatútom chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, nie je činnosťou, ktorú zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obmedzuje alebo zakazuje.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. novembra 2015, sp. zn. 4Sžf/67/2015)

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 8.10.2013 (ďalej aj ako „rozhodnutie“, „predmetné rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“). Žalovaný predmetným rozhodnutím, podľa § 139 ods. 2 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení v rozhodujúcom čase (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), v prvom výroku nariadil zrušiť verejnú súťaž na predmet zákazky „Preventívne opatrenia na ochranu pred povodňami – obec K.“, vyhlásenú verejným obstarávateľom obec K., z dôvodu, že vo verejnej súťaži došlo ku konaniu kontrolovaného, ktoré je v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, už v spojení s oznámením o vyhlásení verejného obstarávania a so súťažnými podkladmi.

Zároveň žalovaný v predmetnom rozhodnutí rozhodol o zamietnutí námietok spoločnosti S., a.s., B. a zastavil konanie o námietkach združenia B. vedúci člen združenia spoločnosť B., s.r.o., V. Táto časť rozhodnutia nebola predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, pretože nebola žalobou napadnutá.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že námietky žalobkyne nie je možné považovať za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, žalovaný správny orgán postupoval zákonne, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní.

Prvostupňový súd konštatoval, že predmetom konania pri preskúmavaní rozhodnutia je rôzny výklad ustanovenia § 91 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. Krajský súd zastáva názor, že účelom právnej úpravy uvedenej v § 91 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní je efektívne prispieť k začleneniu alebo opätovnému začleneniu osôb so zdravotným postihnutím na trh práce.

Možnosť vyhradiť účasť na zadávaní zákazky len záujemcom, ktorí majú štatút chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, sa podľa názoru krajského súdu môže viazať len na také predmety zákazky, ktoré budú občania so zdravotným postihnutím v zodpovedajúcej kvalite schopní vykonávať, inak by uplatnenie takejto požiadavky stratilo uvažovaný zmysel. Vzhľadom ku skutočnosti, že nie každá zákazka je vhodná pre chránené dielne, hlavne pokiaľ ide o zákazky na uskutočnenie stavebných prác, pri ktorých plnení majú zamestnanci so zdravotným postihnutím obmedzené možnosti. Rozhodnutie verejného obstarávateľa o vyhradení zákazky pre chránené dielne alebo chránené pracoviská, musí preto podľa prvostupňového súdu vychádzať z dôsledného preskúmania, či na trhu existuje dostatočný počet subjektov, ktorými zriadené chránené dielne alebo chránené pracoviská sú aj reálne schopné poskytnúť plnenie zmluvy, ktorá má byť výsledkom verejného obstarávania.

Krajský súd ďalej v odôvodnení rozsudku poukazuje na odborné stanovisko Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny doručené žalovanému dňa 26.07.2013, z ktorého vyplynulo, že zákazka na uskutočnenie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní nie je vhodná na zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím, a že priznať postavenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska z predmetu činnosti – uskutočňovanie stavieb a ich zmien, nie je možné.

K námietke žalobkyne, že žalovaný nezohľadnil v danom prípade napríklad prácu projektanta, stavbyvedúceho, ekonóma, účtovníka, vrátnika a pod., krajský súd uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť. Predmetom vyhlásenej verejnej súťaže bola stavebná činnosť a nie činnosť projekčná, ekonomická, strážne služby a podobne.

Rovnako prvostupňový súd nesúhlasí s námietkou žalobkyne, že časť prác môže úspešný uchádzač vykonávať prostredníctvom subdodávok. Pokiaľ by predmet takejto zákazky bol realizovaný formou subdodávok, to znamená, že by nebol realizovaný zamestnancami chránenej dielne či chráneného pracoviska, išlo by o obídenie zmyslu a účelu ustanovenia § 91 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. Zároveň by išlo o konanie, ktoré je v rozpore s čestnou hospodárskou súťažou, keďže záujemcovia, ktorí nemajú štatút chránenej dielne, resp. chráneného pracoviska, by sa takéhoto verejného obstarávania nemohli zúčastniť, a to aj napriek tej skutočnosti, že daný predmet zákazky v konečnom dôsledku nebude realizovaný zamestnancami chránenej dielne alebo chráneného pracoviska.

Krajský súd v neposlednom rade konštatoval, že konanie žalobkyne, ktorá v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania obmedzila účasť vo verejnom obstarávaní len subjektom so štatútom chráneného pracoviska, resp. chránenej dielne s predmetom zákazky uskutočňovanie „stavieb a ich zmien“, je v rozpore s účelom ustanovenia § 91 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní, a to z dôvodu, že predmet zákazky, na ktorý žalobkyňa vyhlásila verejnú súťaž, by mali vykonať iba zamestnanci uchádzača so zdravotným postihnutím, ale v zmysle stanoviska Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, títo nemôžu vykonávať fyzicky náročné stavebné práce na stavenisku, ktoré sú súčasťou predmetu zákazky. Prvostupňový súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného, že spomínaný účel ustanovenia § 91 ods. 3 O. s. p. v tomto konkrétnom prípade nie je možné dosiahnuť.

Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa včas odvolanie, v ktorom žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 248/2013-56 zo dňa 19.06.2014 zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia.

Žalobkyňa odvolanie odôvodnila tým, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré súvisí aj s tým, že krajský súd nevykonal predložené dôkazy.

Žalobkyňa v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že krajský súd nezohľadnil stanovisko Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z februára 2014 a v napadnutom rozsudku vychádzal, tak ako aj žalovaný, výlučne zo stanoviska Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej aj ako „ÚPSVaR“, „ústredie“) zo dňa 23.07.2013. Zo stanoviska ÚPSVaR zo dňa 23.07.2013 vyplýva, že stavebné zákazky nie sú zákazky vhodné pre chránené dielne a chránené pracoviská, avšak v stanovisku z februára 2014 sa ÚPSVaR výrazne odchýlilo od predchádzajúceho stanoviska, a to v prospech možnosti chráneným dielňam a chráneným pracoviskám vykonávať aj stavebné zákazky. Podľa žalobkyne, v prípade stanoviska ÚPSVaR z februára 2014, ide o kľúčové stanovisko pre posúdenie celej problematiky. Absenciu akejkoľvek zmienky o tomto novom stanovisku ÚPSVaR v odôvodnení rozsudku považuje žalobkyňa za porušenie práva žalobkyne na súdnu ochranu, najmä práva na riadne odôvodnenie rozsudku. Žalobkyňa poukazuje na skutočnosť, že samotný ÚPSVaR po vydaní nového stanoviska vyhlásil viacero obstarávaní na stavebné zákazky, kde účasť vyhradil práve pre chránené dielne a chránené pracoviská.

Žalobkyňa ďalej uvádza, že žalovaný ani krajský súd pri rozhodovaní nezohľadnili závery stanoviska Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 16.07.2013, ktoré si vyžiadal samotný žalovaný a z ktorého vyplýva záver, že posudzovanie zdravotnej spôsobilosti na prácu u osoby, budúceho zamestnanca chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, vykonáva posudkový lekár na základe posúdenia jej zdravotného stavu a konkrétnych podmienok práce a pracovného prostredia, a taktiež záver, že postavenie chránenej dielne alebo chráneného pracoviska priznáva podľa zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, a to po splnení zákonných podmienok. Z uvedeného je podľa žalobkyne zrejmé, že ak príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny udelil chránenej dielni alebo chránenému pracovisku štatút v oblasti realizácie stavebných prác a posudkový lekár schválil pôsobenie osôb zdravotne ťažko postihnutých v chránenej dielni/chránenom pracovisku, ide o právoplatné rozhodnutia umožňujúce príslušnej chránenej dielni alebo chránenému pracovisku realizovať prostredníctvom ich zdravotne ťažko postihnutých zamestnancov stavebné práce.

Žalovaný, ako aj prvostupňový súd, podľa názoru žalobkyne úplne odignorovali vydané štatúty na realizáciu stavebných prác a z toho vyplývajúce, správnym orgánom riadne priznané, oprávnenia na realizáciu stavebných prác. Žalovaného, ani krajský súd nezaujímalo vyjadrenie posudkových lekárov k podmienkam zamestnávania zamestnancov zdravotne ťažko postihnutých u tých uchádzačov, ktorí v predmetnej súťaži splnili podmienky účasti.

K stanovisku ÚPSVaR z júla 2013 žalobkyňa uvádza, že toto je podľa jej názoru v zjavnom rozpore s elementárnymi zásadami správneho práva a niekoľkokrát zdôrazňuje, že ÚPSVaR záver vyplývajúci zo stanoviska z júla 2013 znegoval v novom stanovisku z februára 2014 a uviedol, že by bolo diskrimináciou a porušením ústavných práv zdravotne ťažko postihnutých, ak by bolo chráneným dielňam a chráneným pracoviskám zamedzené v možnosti realizovať akékoľvek práce alebo služby (vrátane stavebných prác).

Žalobkyňa považuje za neobjasnené, o aké zákonné ustanovenia sa opiera záver žalovaného a krajského súdu v tom, že všetky práce na zákazke musia vykonať výlučne zamestnanci zdravotne ťažko postihnutí a iba vyhradenie takej zákazky, ktorú v celom rozsahu dokážu realizovať zdravotne ťažko postihnutí, je možné považovať za súladné so zmyslom a účelom § 91 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. Tento názor považuje žalobkyňa za neracionálny, nelogický a úplne odtrhnutý od reálneho života.

Žalobkyňa uvádza, že v odôvodnení rozsudku krajský súd nie je konzistentný, nakoľko z neho nie je zrejmé, či súd zastáva názor, že práce na zákazke by mali vykonávať výlučne zdravotne ťažko postihnutí zamestnanci chránenej dielne/chráneného pracoviska, alebo ich môžu vykonávať aj zdraví zamestnanci chránenej dielne/chráneného pracoviska (chránená dielňa môže zamestnávať do 50 % zdravých zamestnancov).

Žalobkyňa nespochybňuje, že účelom § 91 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní je uplatnenie zamestnancov zdravotne ťažko postihnutých na trhu práce, avšak výklad, ku ktorému sa priklonil žalovaný i krajský súd, je podľa nej neodôvodnene reštriktívny, nemá oporu v zákone, ignoruje fungovanie trhového hospodárstva a je presným opakom toho, o čo sa žalovaný a krajský súd formálne snažili – t. j. vykladať § 91 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a európskym právom.

Ak sa majú osoby zdravotne ťažko postihnuté plnohodnotne integrovať do spoločnosti, je nevyhnutné hľadať formy ich aktívnej participácie na riadnych projektoch. Pred prijatím rozhodnutia, ktorým žalovaný a neskôr krajský súd odstavili fungujúce chránené dielne a chránené pracoviská z realizácie stavebných zákaziek, bol žalovaný podľa názoru žalobkyne povinný skúmať podmienky trhu, existenciu chránených dielní a chránených pracovísk so štatútom v oblasti realizácie stavebných prác, konkrétne podmienky, v akých konkrétni zamestnanci zdravotne ťažko postihnutí pracujú, resp. akých zdravotne ťažko postihnutých zamestnancov vlastne tieto dielne zamestnávajú, či v skutočnosti žiadna z dielní nie je schopná plniť práce na stavebných zákazkách atď. Namiesto toho žalovaný paušálne – bez čo i len minimálneho skúmania skutočných podmienok na trhu – vyhodnotil, že zdravotne ťažko postihnutí nie sú schopní vykonávať ťažké práce na stavbe a preto zákazky v stavebníctve nie sú vhodné pre chránené dielne/chránené pracoviská.

Podľa názoru žalobkyne je dôležité, či zamestnanci chránenej dielne/chráneného pracoviska nájdu pri danej zá