ZR LXXII/2019 (61/2016) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2016, sp. zn. 3Sžo/196/2015)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 7/2016, s. 23 – 33.

Ak navrhovateľovi nebol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, je potrebné považovať rozhodnutie správneho súdu v časti, v ktorej vyrubil navrhovateľovi súdny poplatok za konanie vo výške 35 €, za vecne správne.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2016, sp. zn. 3Sžo/196/2015)

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 25Sp/40/2014-68 z 8. apríla 2015 potvrdil podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) rozhodnutie odporcu, ktorým nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) z dôvodu, že nespĺňal podmienku materiálnej núdze, keď jeho čistý započítateľný príjem a príjem spoločne posudzovanej osoby (manželky) v posudzovanom období október 2013 – apríl 2014 presahoval 1,4-násobok sumy životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t. j. sumu 470,79 € a tiež 1,6-násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t. j. sumu 538,05 € v mesiaci podania žiadosti (apríl 2014) a v šiestich predchádzajúcich mesiacoch, t. j. počas celého posudzovaného obdobia. Neboli teda naplnené kumulatívne požiadavky pre priznanie nároku podľa § 6 ods. 1 písm. a) až c) v spojení s § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci.

Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odporca postupoval správne, keď vo veci navrhovateľa, v ktorej žiadal o poskytnutie právnej pomoci, mal za to, že nie sú splnené podmienky na priznanie nároku na právnu pomoc, t. j. navrhovateľ nesplnil podmienku materiálnej núdze, pretože jeho príjem spolu s príjmom spoločne posudzovanej osoby – jeho manželky v posudzovanom období, t. j. v mesiacoch október 2013 až december 2013, predstavoval sumu 790,20 € mesačne a v mesiacoch január 2014 až apríl 2014 sumu 807,80 € mesačne, ako aj príjem z prenájmu poľnohospodárskej pôdy žiadateľa a jeho manželky v celkovej sume 10,87 € ročne. Podľa krajského súdu z uvedeného vyplýva, že započítateľný príjem žiadateľa a jeho manželky presahuje výšku 1,4-násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t. j. sumu 470,79 €, a tiež 1,6-násobku životného minima pre dve plnoleté fyzické osoby, t. j. sumu 538,05 €, a to v mesiaci podania žiadosti (apríl 2014) a v šiestich predchádzajúcich mesiacoch, t. j. počas celého posudzovaného obdobia.

Krajský súd uviedol, že odporca sa pri rozhodovaní zaoberal aj vyčíslením nevyhnutných výdavkov zo strany navrhovateľa a posudzoval aj možnosť poskytnutia právnej pomoci v súvislosti s § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci. Z uvedených skutočností mal krajský súd zistené, že navrhovateľ nespĺňa jednu zo základných podmienok na poskytnutie materiálnej pomoci, a to podmienku materiálnej núdze, keďže navrhovateľ je poberateľom dávok a príspevkov, ktoré podstatne presahujú stav materiálnej núdze, ktorá je nevyhnutným predpokladom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci. Nesplnenie čo i len jednej z podmienok na priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na poskytnutie právnej pomoci. K použitiu ustanovenia § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci krajský súd uviedol, že právna pomoc v hmotnej núdzi poskytovaná v režime § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci je „možnosťou“ a je na posúdení odporcu, či sú tu také skutočnosti predpokladané zákonom. Odporca sa zaoberal poskytovaním právnej pomoci v režime § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci a na základe úvahy dospel k záveru, že neboli zistené také okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa § 6b ods. 2 zákona o poskytovaní právnej pomoci. Pri preskúmavaní tejto úvahy dospel krajský súd k záveru, že vstupné údaje, ktoré mal odporca k dispozícii a ktoré odporca vyhodnocoval, nevybočovali pri výstupe z logických medzí a hľadísk, ktoré by boli v rozpore so zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Uviedol, že z rozhodovacej činnosti je mu všeobecne známe, že navrhovateľ vedie na súdoch množstvo sporov. Pokiaľ v niektorých prípadoch bola navrhovateľovi poskytnutá právna pomoc, nie je súd v danej veci viazaný týmito rozhodnutiami, nakoľko každú vec je potrebné posudzovať individuálne, je potrebné vychádzať z konkrétnej situácie v predmetnej veci. Krajský súd konštatoval, že bolo nesporne preukázané, že u navrhovateľa sa nejedná o osobu v hmotnej núdzi, nebola teda splnená podmienka na poskytnutie právnej pomoci. Správny orgán sa zaoberal aj možnosťou postupu v režime § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci, pričom mal zistené príjmy navrhovateľa, resp. navrhovateľa a jeho manželky, výdavky navrhovateľa a po zhodnotení celkovej situácie navrhovateľa dospel k záveru, že nezistil okolnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci v režime § 6b zákona o poskytovaní právnej pomoci. Súd nepriznal navrhovateľovi v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania, keďže navrhovateľ bol v konaní neúspešný.

Súd nepriznal navrhovateľovi ani oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko v danom prípade bol navrhovateľ neúspešný a išlo o zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva a preto mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 35 € v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), nakoľko je poplatníkom, keďže podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní bol neúspešný.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 250l ods. 2 O.s.p.). Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov za podanie odvolania a požiadal o náhradu trov konania. V prvom rade navrhovateľ poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, ktorými mu bol priznaný nárok na oslobodenie od súdnych poplatkov, alebo pridelený bezplatný právny zástupca v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy v čase podania návrhu v tejto právnej veci (napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Sp/15/2015-23 z 18. marca 2015 o odmietnutí odvolania navrhovateľa, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 121/2010 z 27. júla 2011 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23Sp/68/2013-15 z 13. marca 2014 o zrušení rozhodnutia odporcu sp. zn. 7788/2013 z 28. októbra 2013 a jeho vrátení na ďalšie konanie, ktoré pripojil k podanému odvolaniu).

V odvolaní uviedol, že napadnutým rozhodnutím sú mu upierané jeho práva na oslobodenie od súdnych poplatkov, resp. na pridelenie bezplatného právneho zástupcu. Podľa navrhovateľa takéto konanie a rozhodovanie súdu je v rozpore s Dohovorom ESĽP o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), s Dodatkovými protokolmi k tomuto D