ZR XLI/2020 (63/2018) ROZHODNUTIE (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo 137/2017)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 8/2018, s. 23 – 29.

Nejednotnosť rozhodovania všeobecných súdov v niektorých otázkach upravených zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorá bola prekonaná zákonom stanoveným zjednocujúcim mechanizmom, nenesie bez ďalšieho znaky zlyhania štátu, v ktorom by bol opodstatnený záver, že ak štát v konaní o náhradu škody podľa tohto zákona vznesie námietku premlčania, koná v rozpore s dobrými mravmi.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo 137/2017)

Z odôvodnenia:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 31. decembra 2009 domáhal, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy na tom základe, že uznesením Okresného súdu Nitra z 3. mája 2001 sp. zn. 3 Tpr 31/01 bol vzatý do väzby (ďalej len "rozhodnutie o väzbe"), z ktorej bol prepustený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len "najvyšší súd") z 1. apríla 2003 sp. zn. 2 To 25/03. Rozhodnutím Krajského súdu v Nitre z 1. októbra 2007 sp. zn. 1T 12/02 bol spod obžaloby oslobodený. Podľa jeho názoru mu rozhodnutím o väzbe bola spôsobená ujma, za ktorú zodpovedá štát. Vzhľadom na to 26. septembra 2008 požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, žalovaná ale jeho žiadosti nevyhovela, a to napriek tomu, že rozhodnutím o väzbe bolo vážne a nezvratne zasiahnuté do jeho chránených osobnostných práv. Ochrany svojich práv sa preto domáhal na súde. Výšku požadovanej náhrady, ktorá bola v priebehu konania ustálená na sume 45 816 €, považoval za primeranú individuálnym okolnostiam daného prípadu.

2. Okresný súd Bratislava I ("súd prvej inštancie") rozsudkom z 22. januára 2015 č. k. 7 C 327/2009-280 zamietol žalobu a tiež návrh žalobcu na prerušenie konania. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania a so zreteľom na judikatúru najvyššieho súdu dospel k záveru, že žalobcovi bola rozhodnutím o väzbe spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá žalovaná podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb.). Dôvod pre aplikáciu tohto zákona vyvodil z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.) a z toho, že k vydaniu rozhodnutia o väzbe došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.

2.1 Pri posudzovaní účinkov námietky premlčania, ktorú vzniesla žalovaná, vychádzal súd prvej inštancie z toho, že žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený 20. decembra 2007, nasledujúcim dňom začala plynúť jednoročná premlčacia doba, počas ktorej žalobca uplatnil u žalovanej nárok na náhradu škody. Vzhľadom na to, že doba predbežného prerokovania nároku sa nezapočítava do premlčacej doby, najneskôr 21. jún 2009 bol posledným dňom premlčacej doby. Žalobca ale podal žalobu až 31. decembra 2009; podľa názoru súdu prvej inštancie tak uplatnil premlčané právo.

2.2 Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že žalovaná vzniesla námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že námietka premlčania zásadne neodporuje dobrým mravom, výnimkou môžu byť len prípady jej zneužitia so zámerom poškodiť toho, kto zavinil márne uplynutie premlčacej doby. V danom prípade ale márne uplynutie premlčacej doby zavinil žalobca sám oneskoreným podaním žaloby.

2.3 Ako neopodstatnený zamietol súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania a vyslovenie nesúladu § 23 zákona č. 58/1969 Zb. s ustanovením čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len "odvolací súd") rozsudkom z 26. januára 2017 sp. zn. 9 Co 425/2015 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

3.1 Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil žalobou uplatnený nárok podľa zákona č. 58/1969 Zb. Poukázal na ustanovenie § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné posudzovať celý žalobou uplatnený nárok, vrátane otázky premlčacej doby. Názor žalobcu, že otázku premlčania bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemá oporu v § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

 3.2 Pri posudzovaní súladu žalovanou vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi poukázal odvolací súd na § 3 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že zásadne nie je v rozpore s dobrými mravmi, ak niekto namieta premlčanie práva; zákonom upravený inštitút premlčania prospieva totiž k istote v právnych vzťahoch. O námietku premlčania priečiacu sa dobrým mravom by mohlo ísť vtedy, ak by jej cieľom bolo poškodiť protistranu, pričom dosiahnutie vlastného zmyslu námietky premlčania by z hľadiska konajúceho bolo bezvýznamné. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi, musí byť v konaní podložená konkrétnymi skutkovými zisteniami. V danom prípade ale konanie žalovanej neopodstatňuje záver, že jej zámerom bolo poškodiť žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi nič nebránilo, aby svoj nárok na náhradu ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe uplatnil včas, v rámci plynutia premlčacej doby, v danom prípade teda do 21. júna 2009.

3.3 Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti návrhu žalobcu na prerušenie konania.

4. Proti tomuto rozsudku