ZR XXXI/2020 (64/2018) ROZHODNUTIE (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn. 7 Cdo 152/2016)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 8/2018, s. 30 – 33.

Celkový rozsah odškodnenia stanovený v § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (teraz § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z.) nemožno znížiť o podiel osoby, ktorá bola uznaná vinnou z predmetného trestného činu.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn. 7 Cdo 152/2016)

Z odôvodnenia:

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj "súd prvej inštancie") rozsudkom z 27. októbra 2015 č. k. 17 C/211/2014-42 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby mu žalovaná zaplatila 2 814,17 € titulom odškodnenia osoby poškodenej násilným trestným činom v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej aj "zákon č. 215/2006 Z.z."). Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalovaná na základe rozhodnutia o odškodnení č. 38154/2014-1537/74 z 12. júna 2014 priznala žalobcovi odškodnenie v sume 5 638,33 €, ktoré predstavovalo diel 1/3 z celkového možného odškodnenia z dôvodu, že žalobcov otec X., nar. X., sa dňa 30. apríla 2013 stal obeťou násilného trestného činu páchateľky X., nar. X., na následky ktorého žalobcov otec X. zomrel. Z potvrdenia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 21D/612/2013 z 8. apríla 2014 vyplýva, že dedičmi po nebohom X., boli X., ako pozostalá manželka a X. a X., ako pozostalé deti. Žalobca v žalobnom návrhu uviedol, že žalovaná ho na základe rozhodnutia o odškodnení ukrátila o žalovanú sumu, nakoľko mu priznala len jednu tretinu z celkovej sumy odškodnenia. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu a s poukazom na citované zákonné ustanovenia, žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Konštatoval, že o odškodnenie môže požiadať každá osoba, ktorá sa cíti byť poškodená a spĺňa podmienky ustanovené v § 3 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. Keďže podľa neho cit. zákon výslovne nezakazoval matke žalobcu požiadať o odškodnenie, žalovaná správne postupovala, ak pri výpočte sumy, určenej na jednorazové finančné odškodnenie osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselného násilného trestného činu spôsobená ujma na zdraví, vychádzal z osvedčenia o dedičstve, a teda pri výpočte odškodnenia rozdelil sumu 16 885,- € (t.j. 50 násobok minimálnej mzdy, ktorá v roku 2013 predstavovala sumu 337,70 €) medzi tri subjekty, ktoré by mohli eventuálne požiadať o odškodnenie. Podľa súdu prvej inštancie mala matka žalobcu postavenie poškodeného v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z. a mohla byť žiadateľkou v zmysle § 3 ods. 1 cit. zákona. Na jednej strane jej vznikol nárok na odškodnenie v sume 5 628,33 €, avšak tento nárok by jej žalovaná nemohla vyplatiť, nakoľko matka žalobcu nemohla vykonávať oprávnenie poškodeného v zmysle § 47 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku (ďalej aj "Trestný poriadok"), keďže bola v trestnom konaní stíhaná ako obvinená. Ďalej uviedol, že zákon č. 215/2006 Z.z. rozlišuje medzi vznikom nároku na podanie žiadosti o odškodnenie a vznikom nároku na poskytnutie odškodnenia. Žalovaná tak podľa súdu prvej inštancie plne rešpektovala vôľu zákonodarcu, pričom pri výpočte výšky odškodnenia, prislúchajúceho žalobcovi, zohľadnila aj vznik nároku matky žalobcu, ktorá mala v zmysle osvedčenia o dedičstve postavenie osoby, oprávnenej na podanie žiad