Dvakrát a inak (alebo niekoľko poznámok k rozhodovaniu o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka)

I. V polovici roka 2014 Ústavný súd Slovenskej republiky prejednal a rozhodol o sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv a slobôd. Podľa sťažovateľky, postupom súdov došlo k zásahu do jej ústavných práv, a to tým, že nesprávne posúdili právne predpoklady vzniku jej nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do práv spätých s jej osobnosťou (zdravie a súkromie). Nesprávnym malo byť rozhodnutie okresného súdu, ktorý zamietol žalobu primárne z dôvodu, že ujmy tvrdené sťažovateľkou (žalobcom) sú pokryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 OZ a z toho dôvodu nie je priestor tieto zložky práva uplatňovať cez ochranu osobnosti. Krajský súd, ako súd odvolací, rozsudok okresného súdu potvrdil. Ústavný súd SR vo svojom náleze rozhodol, že právny názor krajského súdu o odškodnení dôsledkov poškodenia zdravia aj v súkromnom a rodinnom živote prostredníctvom inštitútu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je ústavne konformný a akceptovateľný.¹⁾

Uvedené rozhodnutie ústavného súdu mohlo ostať nepovšimnuté, ak by neexistovalo iné rozhodnutie, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil v tom zmysle, že nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej na osobnostných právach sú dva samostatné nároky, ktoré sa vyvodzujú z odlišných vzťahov a odlišnej právnej úpravy. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sa vyslovene uvádza, že ²⁾

Odlišné rozhodnutia vydané v rozpätí ani nie troch mesiacov vedú k otázke, v čom spočívajú dôvody rozdielneho pohľadu na pomerne rozšírenú prax, keď sa poškodení domáhajú náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. OZ) a súčasne, následne alebo výhradne aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti (§ 11 a nasl. OZ).

Niet pochybnosti o tom, že v obidvoch rozhodnutiach sa riešia prípady skutkovo podobné. V oboch prípadoch bola ujma na zdraví spôsobená dopravnou nehodou. V oboch prípadoch poškodený (žalobca č. 1) prežil protiprávny zásah do svojho zdravia. V obidvoch veciach sa líšil rozsah nemajetkovej ujmy vymedzený ako bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a inak poškodení v oboch prípadoch pociťovali zásahy do osobnostných práv. Pri uplatnení svojich nárokov žalobcovia v oboch prípadoch uplatnili popri nároku na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia aj nárok na poskytnutie majetkovej satisfakcie podľa § 11 a nasl. OZ, pričom treba pripustiť rozdiely v zdôvodňovaní nárokov.

Na rozdiel od rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom sa súd vyrovnával s právnym názorom súdov oboch stupňov, nález ústavného súdu je vo svojej podstate "odpoveďou" na sťažnosť žalobkyne k postupu krajského súdu, t.j. aj reakciou na dôvody uvedené v rozhodnutí krajského súdu. Podľa nálezu, ústavný súd sa plne stotožňuje s právnym názorom krajského súdu a jeho postup považuje

Z nálezu ústavného súdu je zrejmé, že zastávaný právny názor sa zakladá na niekoľkých tvrdeniach. Ústavný súd predovšetkým nerozporuje, že dôsledky poškodenia zdravia sa prejavili aj vo viacerých sférach súkromného a rodinného života sťažovateľky. Podľa ústavného súdu . V náleze sa táto myšlienka vysvetľuje tým, že v danom prípade je žalobkyňa po dopravnej nehode žijúcou osobou a podľa doterajšej praxe je zrejmé, že § 11 a nasl. OZ sa uprednostnil len v prípadoch usmrtenia blízkej osoby, ale nie v iných prípadoch. Doslova sa v náleze tvrdí, že . Ústavný súd ďalej priznáva, že nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia má povahu špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu k ochrane osobnosti. Súdu je zrejmé, že z pohľadu citovanej platnej úpravy³⁾ sú zásahy do spoločenského a rodinného život