Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí

Úmrtie alebo ťažké ublíženie na zdraví blízkej osoby spravidla predstavuje závažný a citovo neľahko zvládnuteľný zásah do emocionálnej roviny života dotknutých osôb. Ak je úmrtie alebo poškodenie zdravia príbuzného alebo inej blízkej osoby dôsledkom protiprávneho konania – v praxi najčastejšie dopravnej nehody, pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti či násilnej trestnej činnosti – za určitých predpokladov právo poškodeným priznáva rad nárokov saturujúcich spôsobenú majetkovú a nemajetkovú ujmu. Práve nároky pozostalých osôb nemajetkovej povahy sa v poslednom období čoraz viac stávajú predmetom akademických debát a judikatórne závery spolu s návrhmi zmien legislatívnej povahy sú sledované pozorným okom odbornej verejnosti vo väčšej miere, než je zvyčajné.

 Zrejme1) najviac diskutovanou parciálnou otázkou súvisiacou s nemajetkovou ujmou pozostalých bola pasívna vecná legitimácia poisťovní v sporoch o nemajetkovú ujmu, ak bola smrť, resp. ublíženie na zdraví blízkej osobe spôsobené v dôsledku dopravnej nehody, za následky ktorej zodpovedá prevádzkovateľ vozidla [§ 427 až 431 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ")].2) Po rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová (C-22/12) a postupnej reakcii v judikatúre nášho najvyššieho 3) a ústavného súdu4), sa zdá byť otázka vyriešená v prospech pasívnej legitimácie poisťovní.5) Porovnateľne menej pozornosti sa dostáva iným aspektom nemajetkovej ujmy (okruhu aktívne legitimovaných osôb, premlčaniu, vzťahu k majetkovým nárokom pozostalých a pod.), pozornosť čitateľa preto v nasledujúcom texte upriamime na čiastkovú otázku určovania výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
1. Krátky úvod do problematiky: vývoj, systematika a vzťah k deliktnému právu
Slovenský Občiansky zákonník a ani iný civilnoprávny predpis neobsahujú explicitnú úpravu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým príbuzným a iným blízkym osobám, ak bola smrť primárnej obete dôsledkom protiprávneho konania. Absencia výslovnej úpravy však v podmienkach slovenskej civilistiky neznamená nereparovateľnosť spôsobenej citovej ujmy, právny základ pre uplatnenie jej náhrady v peniazoch postupným vývojom judikatúra našla v ustanoveniach o ochrane osobnosti.
6)
Zásahom do práva na život primárnej obete sa zároveň zasahuje do práva na súkromie a práva na rodinný život blízkych osôb,
7)
ktoré sa dostávajú do postavenia tzv. sekundárnej obete protiprávneho zásahu. Náhlou stratou blízkej osoby dochádza k pretrhnutiu existujúcich citových, sociálnych, morálnych a kultúrnych vzťahov a sekundárna obeť prichádza o možnosť ich ďalšieho rozvíjania. Hlboká citová ujma pozostalých osôb prejavujúca sa ako každodenné prežívanie smútku a emocionálnej bolesti zo straty blízkeho (nevynímajúc závažné ublíženie na zdraví primárneho poškodeného
8)
) vie ovplyvniť kvalitu ich života zásadným spôsobom.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí je v slovenských podmienkach formálno-právne nárokom ochrany osobnosti. Nemajetková ujma pozostalých (resp. blízkych osôb primárneho poškodeného, ktorému bolo ublížené na zdraví) je spojená so vznikom peňažnej náhrady, len ak je smrť/ublíženie na zdraví dôsledkom protiprávneho konania
9)
alebo protiprávneho stavu, následky ktorého znáša pôvodca rizika, resp. zvýšeného nebezpečenstva (akým je napr. dopravná nehoda, za následky ktorej objektívne zodpovedá prevádzkovateľ vozidla). Vzhľadom na charakter nemajetkovej ujmy ako následku spôsobeného v príčinnej súvislosti s týmto protiprávnym konaním (alebo stavom) však ide po materiálnej stránke o nárok deliktného práva, hoci sa následky neprejavujú v majetkovej, ale naopak, v citovej, duševnej sfére poškodených osôb.
10)
Ďalším špecifikom oproti "klasickým" deliktuálnym nárokom je reflexná povaha nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí. Reflexná alebo nepriama ujma je taká, ktorá sa prejaví vo sfére osoby odlišnej od primárne poškodeného protiprávnym konaním.
11)
Hoci sa náhrada nepriamych škodových dôsledkov vo všeobecnosti neakceptuje úplne bezvýhradne,
12)
náhrada bolestného za smútok je v našich podmienkach a mnohých európskych krajinách tak pevne ukotvená, že nahraditeľnosť tohto druhu nemajetkovej ujmy dnes v zásade nikto nerozporuje napriek tomu, že nepatríme medzi štáty so špeciálnou skutkovou podstatou zahrnutou do rámca úpravy deliktuálnych vzťahov (ako napr. v § 2959 českého občianskeho zákonníka), ale právny základ bol "nájdený" v ustanoveniach o ochrane osobnosti.
Nakoniec je pre nemajetkovú ujmu pozostalých charakteristické, že ju na rozdiel od škody na majetku nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca utrpenej ujme je totiž pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi "finančnou náplasťou"
13)
, ktorou je poškodeným umožnené kompenzovať utrpenú ujmu formou peňažnej výhody. Z tohto pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť, napraviť, odvrátiť utrpenú bolesť blízkych osôb, svojím spôsobom môže iba vyvážiť ich utrpenie.
Výška náhrady za utrpenú ujmu nie je zákonom nijako limitovaná
14)
a jej určenie je tak ponechané na voľnej úvahe rozhodujúceho súdu. Napriek neexistencii "tabuľkovej normy" je však v praxi slovenských súdov možné badať tendenciu v rozhodovaní podľa komparatívnych odhadov rozhodovania iných súdov v tej istej veci z hľadiska výšky náhrady za nemajetkovú ujmu, čo v konečnom dôsledku vedie k priznávaniu porovnateľných, niekedy až identických súm v obdobných prípadoch, hoci k tomu súdy nezaväzuje žiadna "tabuľková" právna norma.
15)
Do určitej miery túto tendenciu potvrdzuje (aj keď nie bezvýnimočne a bez excesívnych vychýlení vo vzťahu k priemerným sumám odškodňovania
16)
) aj tabuľka 35 prípadov náhrady nemajetkovej ujmy spracovaná
R. Šorlom
.
17)
Hoci je rozhodnutie o výške ponechané na uváženie súdu a priznávanie obdobných súm v navzájom podobných prípadoch zvyšuje predvídateľnosť súdneho rozhodovania, aj tento typ rozhodnutia sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné kritériá.
18)
Vzhľadom na právny základ náhrady citovej ujmy sekundárnych obetí je východiskom § 13 ods. 3 OZ a výška zadosťučinenia by sa mala určiť s prihliadnutím (i) na závažnosť vzniknutej ujmy a (ii) na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Ochrana osobnosti v § 13 OZ je zberným košom pre viac-menej široký a rôznorodý okruh chránených statkov a je preto pochopiteľné, že pri každom type zásahu do osobnosti by sa mali brať do úvahy iné okolnosti porušenia priamo súvisiace s konkrétne zasiahnutým právom (zásah do ľudskej dôstojnosti alebo do dobrého mena fyzickej osoby sa bude posudzovať podľa iných okolností a kritérií než citová ujma sekundárnych obetí).
19)
V nasledujúcich častiach sa zameriame na kritériá, ktoré by mali byť určujúce pre výšku priznanej finančnej náhrady za nemajetkovú ujmu týchto sekundárnych obetí, a to tak na strane priameho poškodeného a jeho blízkych (pozostalých), ako aj na strane škodcu, pôvodcu protiprávneho zásahu.
2. Okolnosti na strane primárnej obete a jej blízkych osôb
2.1 Intenzita citového vzťahu primárnej a sekundárnej obete
Jedným zo základných kritérií podstatných pre posúdenie nemajetkovej ujmy, a tým aj jej "ocenenie" v podobe určenia výšky peňažného zadosťučinenia, je miera intenzity vzťahu medzi primárnou a sekundárnou obeťou protiprávneho zásahu.
20)
Táto intenzita pojmovo závisí od blízkosti, od kvality ich vzájomného vzťahu, ktorý medzi nimi v čase pred zásahom existoval a ktorý bol náhle pretrhnutý. Vzhľadom k čisto subjektívnemu charakteru tejto kategórie, ktorá je len ťažko zachytiteľná a preukázateľná, sa musí existencia a kvalita vzťahu vyvodiť z objektivizovaných okolností.
21)
Za východisko pri uvažovaní o intenzite vzťahu možno považovať ich formálny príbuzenský vzťah. Počnúc od najbližších vzťahov medzi manželmi alebo partnermi, alebo medzi rodičmi a deťmi intenzita vzťahov štandardne postupne klesá (súrodenecké vzťahy, vzťahy medzi starými rodičmi a vnúčatami atď.).
22)
Rigidná orientácia na formálny príbuzenský vzťah je typická pre švajčiarsky právny priestor, kde judikatúra tenduje k odstupňovaniu náhrad spôsobom, ktorým zosnulý manžel/manželka je oprávnený zo všetkých aktívne legitimovaných subjektov na najvyššiu sumu náhrady a táto suma postupne klesá na ďalšiu úroveň (vzťah rodičov a detí) a potom ďalej v závislosti od stupňa príbuzenského vzťahu. Vychádza sa z domnienky, že smrť manžela predstavuje stratu celoživotného partnera, kým napríklad pri strate dieťaťa sa predpokladá postupné odcudzenie detí od svojich rodičov a osamostatnenie dieťaťa, a teda potenciálne budúci menej intenzívny vzťah rodiča k svojmu dieťaťu. Dá sa však stotožniť s kritickým pohľadom na príliš formálne posúdenie švajčiarskou judikatúrou. Aj vzhľadom na dnešnú vysokú rozvodovosť sa nedá na smrť manžela v každom prípade s istotou hľadieť ako na stratu celoži
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Súkromné právo 3/2020

3/2020
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Súkromné právo

Staršie ročníky

Rubriky

Zobraziť všetky rubriky

Seriály

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov