Dvojkoľajná ochrana ľudských práv a slobôd na európsky spôsob

„Úniové právo, ktoré sa podľa pôvodných predstáv nemalo zaraďovať medzi pramene práva upravujúce základné práva a slobody, sa vyvíja opačným smerom, vstupuje aj do ochrany týchto práv a slobôd.“¹⁾

Vstup Európskej únie do sféry ľudských práv a základných slobôd nie je dielom náhody. Vzišlo z dlhodobého úsilia o zabezpečenie vlastného vplyvu aj v tejto oblasti diania, ktoré je dôležité pre chod vecí verejných v Európe.

"Rímska zmluva" sa výslovne nezmieňovala o ľudských právach, aj keď v jej preambule bolo deklarované úsilie a cieľ a ďalej bolo cieľom "odstrániť diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti" (býv. čl. 6 ZEHS). Zmluva zakotvila aj slobodu pohybu a usadzovania (čl. 48-58 ZEHS), rovnaké zaobchádzanie pre mužov a ženy (býv. čl. 119 ZEHS) a rovnaké zaobchádzanie pre zamestnancov pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva. Z historickej perspektívy procesu postupujúcej integrácie a napokon aj podľa názoru Európskeho súdneho dvora predstavuje Rímska zmluva určitý základ "ústavnej povahy". uviedol Súdny dvor v rozsudku Zelení v. Parlament (294/83), ²⁾

Maastrichtská zmluva ustanovila niektoré práva pre občanov Únie, predovšetkým aktívne a pasívne volebné právo pre voľby do Európskeho parlamentu, ale aj do miestnych zastupiteľských orgánov členských štátov, petičné právo a právo na diplomatickú ochranu. Zároveň čl. F ods. 2 uviedol, že Únia "rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd... a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných členským štátom ako všeobecné právne zásady Spoločenstva."

Amsterdamská zmluva v čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii uviedla, že Únia sa zakladá na princípoch, ku ktorým patrí rešpektovanie a dodržovanie ľudských práv a články 7 a 309 ods. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva splnomocnili Radu na prijatie opatrení proti členskému štátu, ktorý tieto princípy porušuje. Nový článok 13 splnomocnil Radu prijímať opatrenia proti "diskriminácii založenej na pohlaví, rasovej alebo etnickej príslušnosti, náboženstve alebo vierovyznaní, invalidite, veku alebo sexuálnej orientácii." Na základe Amsterdamskej zmluvy mohol Súdny dvor ES uplatňovať ochranu základných práv v oblasti vízovej, azylovej a prisťahovaleckej politiky (hlava IV Zmluvy o založení ES).³⁾

Zmluvou o Európskej únii sa priznalo právo na občianstvo Únie,⁴⁾ aktívne aj pasívne volebné právo,⁵⁾ petičné právo,⁶⁾ právo na slobodu pohybu⁷⁾ a sloboda podnikania⁸⁾.

V rozsahu týchto zmlúv sa záujem o ľudské práva obmedzil na také práva, ktoré sa svojím účelom spájajú so základnými princípmi a právomocami Európskeho spoločenstva, resp. Európskej únie a s tvorbou takého rámca ich existencie, ktorý by im umožnil riadne fungovanie pri plnení vytýčených spoločných cieľov. Potom sa záujem rozšíril, "s jedlom narástla chuť". Integračné inštitúcie začali vynakladať úsilie o širokospektrálny vstup do uplatňovania ľudských práv.

Politické iniciatívy v oblasti ľudských práv sa v posledných niekoľkých dekádach minulého storočia uberali dvomi cestami. Jednou z nich bolo pristúpenie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, druhou možnou cestou bolo prijatie vlastnej listiny základných práv Európskymi spoločenstvami. V roku 1973 prijal Európsky parlament uznesenie týkajúce sa ochrany základných práv občanov členských štátov (OJ C 26, 4.4.1973). Ďalšie uznesenia boli prijaté roku 1977 (OJ C 299, 16.11.1977) a potom roku 1979, v ktorých Parlament znovu vyzval na pristúpenie k Dohovoru a na prípravu Európskej listiny ľudských práv. Nasledovali uznesenia z roku 1983 a 1984, ktoré zdôraznili potrebu začleniť ľudské práva do ústavného rámca Spoločenstva a v roku 1989 navrhol Európsky parlament prijatie Listiny základných práv ako časti "budúcej ústavy EÚ."⁹⁾

Zámer sa začal realizovať. Najskôr sa u členských štátov nedočkal úspechu ako Listina základných práv EÚ. Neskôr sa Listinu podarilo "vpašovať" do úniového práva článkom 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy:

"1. Únia uznáva práva, slobody a zásady obsiahnuté v Listine základných práv EÚ zo 7. decembra 2000 v znení upravenom 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktoré má rovnakú právnu silu ako Zmluvy.

Listina nijako nerozširuje právomoci Únie vymedzené v Zmluvách. Práva, slobody a zásady obsiahnuté v Listine sa interpretujú v súlade so všeobecnými ustanoveniami v hlave VII Listiny, ktorými sa riadi jej výklad a použitie, a s náležitým prihliadnutím k vysvetleniam zmieneným v Listine, ktoré uvádzajú zdroje týchto ustanovení.

2. Únia pristúpi k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pristúpenie k tomuto dohovoru sa nedotkne právomocí Únie vymedzených Zmluvami.

3. Základné práva, ktoré sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných členským štátom, tvoria všeobecné zásady práva Únie."

"Listina základných práv EÚ obsahujúca katalóg práv, slobôd a zásad uznávaných Úniou aj členskými štátmi bola do primárneho práva inkorporovaná prostredníctvom čl. 6 ods. 1 ZEU. Aj keď teda Listina nie je priamo formálnou časťou textu a zakladajúcich zmlúv, a ako taká nebola ani predmetom parlamentnej ratifikácie, a nie je teda textom konsenzuálnej povahy, je "na úroveň primárneho práva povyšovaná odkazom"."¹⁰⁾

Listina základných práv EÚ sa vkladá do vnútroštátnych právnych poriadkov rozhodnutiami ústavných súdov. Napríklad podľa Ústavného súdu ČR formuláciu podľa ktorej Listina má rovnakú právnu silu ako Zmluvy treba interpretovať tak, že Listina je ich neoddeliteľnou súčasťou.¹¹⁾

Ústavný súd SR o Listine uviedol: ¹²⁾

Listina základných práv EÚ popri konkrétnych základných práv obsahuje aj všeobecné ustanovenia relevantné pre interpretáciu a aplikáciu základných práv.

Podľa čl. 51 ods. 1: "Ustanovenia tejto listiny sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené orgánom, inštitúciám a iným subjektom Únie, a ďalej členským štátom, výhradne pokiaľ uplatňujú právo Únie. Rešpektujú preto práva, dodržujú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi právomocami, pri zachovaní medzí právomocí, ktoré sú Únii zverené v Zmluvách."

Podľa článku 52: "(1) Každé obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných touto listinou musí byť určené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Pri dodržaní zásady proporcionality môžu byť obmedzenia zavedené iba vtedy, ak sú nevyhnutné a ak skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré uznáva Únia, alebo potrebe ochrany práv a slobôd iného.

(3) Ak táto listina obsahuje práva zodpovedajúce právam zaručeným Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv sú rovnaké ako tie, ktoré im prikladá uvedený dohovor. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie poskytovalo širšiu ochranu.

(4) Ak táto listina uznáva základné práva, ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných členským štátom, musia sa tieto práva vykladať v súlade s týmito tradíciami.

(5) Ustanovenia tejto listiny, ktoré obsahujú zásady, sa môžu vykonávať legislatívnym a exekutívnymi aktmi prijímanými orgánmi, inštitúciami a inými subjektmi Únie a aktmi členských štátov, ak vykonávajú právo Únie pri výkone ich právomocí. Pred súdom sa ich možno domáhať iba pre účely výkladu a kontroly zákonnosti týchto aktov.

(7) Súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlenia vypracované ako pomôcka pre výklad tejto listiny."

Podľa čl. 53: "Nijaké ustanovenie tejto listiny sa nesmie vykladať ako obmedzenie alebo narušenie ľudských práv a základných slobôd, ktoré v oblasti svojej pôsobnosti uznáva právo Únie, medzinárodné právo a medzinárodné zmluvy, ktorých stranou je Únia alebo všetky členské štáty, vrátane Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ústavy čl