Odvolávanie člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ZSP 9/2019)

1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava") Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú SR ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2. Ústavnému súdu bola 18. augusta 2014 doručená sťažnosť JUDr. G. Š. (ďalej len "sťažovateľka"), zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 21 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "listina"), rozhodnutím prezidenta SR (ďalej len "prezident") č. 1249-2014-BA zo 16. júna 2014 (ďalej len "rozhodnutie prezidenta") o jej odvolaní z funkcie člena Súdnej rady SR (ďalej len "súdna rada") pred uplynutím funkčného obdobia.

3. Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu prezidenta v sťažnosti v prvom rade zdôrazňuje, že v danom prípade absentuje ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci prezidenta odvolať člena súdnej rady pred uplynutím funkčného obdobia, a uviedla, že pri absencii právnej úpravy dôvodov odvolania člena súdnej rady v ústave možno za dôvod odvolania považovať len stratu jedného z predpokladov ustanovených v čl. 141a ods. 2 ústavy na to, aby sa kandidát mohol stať členom súdnej rady, čo prezident v jej prípade nerešpektoval.

Podľa sťažovateľky súdna rada je "... nezávislým ústavným orgánom... jej postavenie je voči iným ústavným orgánom rovnocenné. Z týchto dôvodov v sťažovateľkinej veci nemôže platiť princíp "kto menuje, odvoláva"... Člen súdnej rady pri výkone svojej funkcie neplní úlohy nominanta, ale úlohy a ciele nezávislej súdnej rady." Sťažovateľka tiež uviedla, že namietané rozhodnutie prezidenta trpí nedostatočným odôvodnením, keďže odkazuje len na ustanovenie § 26 ods. 1 písm. c) zákona č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len "zákon o súdnej rade"), pričom podľa sťažovateľky "Neuvedenie dôvodov odvolania dotknutej osoby z funkcie, ktorú zastáva, umožňuje orgánu verejnej moci, aby tieto dôvody zostali skryté a utajené nielen pred verejnosťou, ale aj pred akoukoľvek právnou kontrolou, ktorá by mohla preskúmať ich transparentnosť, zákonnosť, cieľ a nevyhnutnosť."

4. Uznesením Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 215/2015-14 z 13. mája 2015 bola sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie.

5. Konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 46/2011

5.1 Uznesením č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011 bola z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietnutá sťažnosť JUDr. D. H. vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením vlády SR (ďalej len "vláda") č. 37 z 19. januára 2011 o jeho odvolaní z funkcie člena súdnej rady ešte pred uplynutím jeho funkčného obdobia. Sťažnosť bola založená na identickej argumentácii ako sťažnosť sťažovateľky v konaní sp. zn. I. ÚS 215/2015.

5.2 V odôvodnení uznesenia č. k. IV. ÚS 46/2011-13 zo 17. februára 2011 ústavný súd poukázal v prvom rade na skutočnosť, že v čl. 141a ústavy a ani v § 26 ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rade nie sú žiadnym spôsobom vymedzené dôvody, na základe ktorých by vláda mohla uplatniť svoju právomoc, odvolať ňou vymenovaného člena súdnej rady z funkcie, pričom vo svojom odôvodnení ďalej ústavný súd uviedol:

"K ústavným (verejným) funkciám, z ktorých možno ústavného činiteľa odvolať bez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciách členov súdnej rady), patria funkcie predsedu a podpredsedov národnej rady, ako aj funkcie predsedov výborov národnej rady (ďalej len "funkcionári národnej rady"). Tak ako pri členoch súdnej rady ústava ako aj zákon Národnej rady SR č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR v z. n. p.(ďalej len "rokovací poriadok") len ustanovujú právomoc národnej rady voliť a odvolávať (vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ústava ustanovuje výslovne len právomoc národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolať ich z tejto funkcie upravuje výslovne len rokovací poriadok, pozn.) týchto ústavných činiteľov z ich ústavnej funkcie (pozri čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1 a čl. 92 ods. 1 ústavy, resp. § 14 ods. 1, § 15 a § 16 rokovacieho poriadku)...

Vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkcií volí, a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j. na vzťahoch ústavno-politickej zodpovednosti. Z toho vyplýva, že národná rada môže funkcionárov národnej rady z ich ústavných funkcií odvolať aj bez toho, aby svojím konaním (opomenutím) porušili určitú právom ustanovenú povinnosť, t. j. k odvolaniu z ústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch je založené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, že vzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnom vzťahu k prezidentovi, ktorý disponuje právomocou odvolať ich z funkcie, ale na ich zodpovednostnom vzťahu k národnej rade (príp. aj k predsedovi vlády v prípade ďalších členov vlády, pozn.), pričom prezident tento zodpovednostný vzťah len autorizuje (sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).

Podľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanie tvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov SR) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej "kreačnej dispozície", je založený na porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá disponuje právomocou voliť a odvolávať ich z ich ústavnej funkcie, resp. na vzťahoch predsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti nato k prezidentovi), t. j. aj v tomto prípade ide o vzťah, založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak, v prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť z ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.

V prvom rade ústavný súd nemá dôvod (a v zásade ani právo) spochybňovať racionálny prístup ústavodarcu k vnútornej konštrukcii čl. 141a ústavy upravujúceho postavenie, zloženie, pôsobnosť a spôsob uznášania sa súdnej rady. Ak ústavodarca na rozdiel od iných ústavných funkcií (pozri už uvedené) neustanovil dô