Problematika opätovného podania návrhu na povolenie obnovy konania v tej istej trestnej veci

Nález Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 106/2011-85 z 28. novembra 2012 (ďalej aj ako "nález ústavného súdu"), ktorým bola vyslovená čiastočná diskonformita tzv. "asperačnej zásady" obsiahnutej v § 41 ods. 2 Trestného zákona s Ústavou SR, priniesol so sebou viacero problémov v aplikačnej praxi v rámci rozhodovaní o návrhoch na povolenie obnovy konaní. Najpodstatnejší problém spojený s aplikáciou spomínaného nálezu ústavného súdu v rámci návrhov odsúdených na povolanie obnovy konania vo veciach, v ktorých im boli uložené tresty o. i. aj podľa § 41 ods. 2 TZ, spočíval v otázke, či sa má v týchto prípadoch obnova konania povoliť ex lege bez ďalšieho skúmania naplnenia podmienok obnovy konania v zmysle § 394 Trestného poriadku (ďalej len "TP"). Tento problém je však už v súčasnosti vyriešený v podobe prijatého stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej aj ako "zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu"), ktoré usmernilo aplikáciu záverov nálezu ústavného súdu tak, že súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania, po tom, ako má preukázané, že k uloženiu trestu došlo aj podľa ústavne nekonformného § 41 ods. 2 TZ, už nemôže skúmať naplnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 TP. Výnimku predstavuje iba prípad, keď bol trest mimoriadne znížený. Inými slovami, obnova konania sa má v takýchto prípadoch povoliť automaticky. So spomínaným stanoviskom najvyššieho súdu (konkrétne s bodmi I. a II.) sa plne stotožňujem, súdny výklad je týmto už v súčasnosti ustálený, a preto nie je mojou snahou nejako bližšie analyzovať túto problematiku.

Účelom tohto článku je pokúsiť sa zodpovedať inú otázku, ktorá sa postupom času vynorila v súvislosti s aplikáciou predmetného nálezu ústavného súdu v rámci rozhodovaní o návrhoch na povolenie obnovy konania. Ide konkrétne o prípady, kedy došlo k právoplatnému zamietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania, keď súdy rozhodovali o návrhoch na povolenie obnovy konania aplikujúc iný právny výklad, spravidla pred tým, ako bol zjednotený uvádzaným zjednocujúcim stanoviskom najvyššieho súdu. Práve v týchto prípadoch si totiž odsúdení s ohľadom na neskôr ustálený súdny výklad o povoľovaní obnovy konania ex lege, podávali nové (opätovné) návrhy na povolenie obnovy konania s odkazom na už práve uvádzané medzičasom prijaté zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu. Práve tu vznikol problém, ktorému sa v tomto článku chcem venovať. Konkrétne ide o vyriešenie otázky, či takýto návrh na povolenie obnovy konania, teda v poradí druhý v tej istej veci, je alebo nie je dôvodný, resp. či procesne je, alebo nie je možné (nutné), aby súd povolil obnovu konania, keď v tej istej veci už raz návrh podaný z tých istých dôvodov (z dôvodu ústavnej diskonformity "asperačnej zásady", na základe ktorej bol odsúdenému uložený trest) právoplatne zamietol.