Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Keď písomne neznamená písomne a iné poučenia z rozsudku Home Credit Slovakia

Štatistické údaje týkajúce sa predkladania prejudiciálnych otázok slovenskými súdmi ukazujú, že najčastejšie sa tieto prejudiciálne otázky týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Za trinásť rokov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii podali slovenské súdy Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") len tridsaťdeväť návrhov na začatie prejudiciálneho konania, pričom takmer polovica z nich, presnejšie osemnásť, súvisela s problematikou ochrany spotrebiteľa. Nie o všetkých však mal Súdny dvor možnosť rozhodnúť, keďže až v deviatich prípadoch predkladajúci súd prejudiciálne otázky následne vzal späť. V troch prípadoch Súdny dvor konštatoval, že prejudiciálne otázky sú neprípustné, prípadne že nemá právomoc na ich zodpovedanie. Slovenské súdy tak dostali odpovede na svoje otázky v súvislosti s ochranou spotrebiteľa len v šiestich prípadoch. S jedinou výnimkou boli všetky uvedené prejudiciálne konania začaté z iniciatívy Krajského súdu v Prešove a okresných súdov z jeho obvodu. Túto jedinú výnimku predstavuje Okresný súd Dunajská Streda, ktorý sa svojimi prejudiciálnymi otázkami vedenými v registri Súdneho dvora pod číslom C-42/15, Home Credit Slovakia, pýtal na výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48"). Z odpovede, ktorá je obsiahnutá v rozsudku Súdneho dvora z 9. novembra 2016 (ďalej len "rozsudok vo veci C-42/15"), je možné vyvodiť, že Slovenská republika nepostupovala celkom správne pri transpozícii smernice 2008/48. V predkladanom príspevku sa pokúsime analyzovať jednotlivé odpovede Súdneho dvora na otázky sudcu Okresného súdu Dunajská Streda a budeme skúmať, čo z týchto odpovedí vyplýva pre sudcu rozhodujúceho konkrétny spor.

Keď písomne neznamená písomne a iné poučenia z rozsudku Home Credit Slovakia
doc. JUDr.
Martina
Jánošíková
Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Spotrebiteľský úver a Európska únia - od minimálnej harmonizácie k úplnej harmonizácii
Prvá zmienka o potrebe harmonizácie spotrebiteľských úverov na úrovni vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva sa objavila v Predbežnom programe Komisie pre politiku ochrany a informovanosti spotrebiteľov zo 14. apríla 1975. Následne Komisia v roku 1979 pripravila prvý návrh smernice, ktorý v konečnom dôsledku viedol k prijatiu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (ďalej len "smernica 87/102"). Komisia v Správe o aplikácii tejto smernice1) pripustila, že smernica bola pôvodne viac ako úmyslom chrániť spotrebiteľa inšpirovaná snahou o korigovanie konkurenčnej nerovnováhy na spoločnom trhu.
Pre naše ďalšie úvahy je dôležité pripomenúť, že smernica 87/102 vychádzala z
metódy minimálnej harmonizácie.
2) V článku 15 totiž smernica umožňovala členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy. V už spomínanej správe o aplikácii smernice z roku 1995 Komisia uviedla, že väčšina členských štátov sa rozhodla využiť túto možnosť a rôznymi spôsobmi zlepšovala ochranu spotrebiteľa predvídanú smernicou. Došlo tak k paradoxnej situácii, keď cieľom smernice bolo harmonizovať pravidlá v členských štátoch na ochranu spotrebiteľa v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi, ale v konečnom dôsledku boli tieto pravidlá v jednotlivých členských štátoch výrazne odlišné vďaka možnosti prísnejšej vnútroštátnej úpravy v porovnaní so smernicou.3)
To bol jeden z dôvodov pre novú právnu úpravu spotrebiteľských úverov na úrovni Európskej únie založenú na
metóde úplnej harmonizácie
.4) Smernica 87/102 tak bola nahradená smernicou 2008/48 so zdôvodnením, že rozdielna právna úprava v jednotlivých členských štátoch, ktorá je dôsledkom možnosti zaviesť prísnejšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa, vytvára prekážky na vnútornom trhu, a preto je potrebné, aby sa v niekoľkých kľúčových oblastiach ustanovil harmonizovaný rámec Spoločenstva, pričom členské štáty by nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.5) Tomu zodpovedá aj článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, v zmysle ktorého členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.
Smernica
ako špecifický prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na jednotlivcov tak nepôsobí priamo smernica, ale vnútroštátne transpozičné opatrenie. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti právnych situácií uložených zákonodarcom Spoločenstva v záujme dotknutých osôb usadených v členských štátoch. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť.6)
V súvislosti so smernicou 2008/48 Slovenská republika oznámila Komisii ako transpozičné opatrenie zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon č. 129/2010 Z.z.").
Prejudiciálne otázky vo veci C-42/15 a odpovede Súdneho dvora
Prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu smernice zvyčajne naznačujú, že vnútroštátny sudca má pochybnosti o správnosti vnútroštátneho transpozičného opatrenia vo vzťahu k transponovanej smernici. Nebolo tomu inak ani v prípade prejudiciálnych otázok vo veci C-42/15. Sudca Okresného súdu Dunajská Streda predložil Súdnemu dvoru až sedem prejudiciálnych otázok, ktoré Súdny dvor vzájomne prepojil a následne poskytol štyri odpovede.
Prvá a druhá prejudiciálna otázka a odpoveď Súdneho dvora
Svojou prvou a druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, po prvé, či smernica 2008/48 vyža
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).