O pomenovaných, nepomenovaných a zmiešaných zmluvách

1. Rubrika "Pár slov" je priestorom na krátke zamyslenie sa nad témami, ktoré sa často zdajú notoricky známe, napriek tomu však nejde o triviálnu otázku. Medzi také radíme aj problematiku pomenovaných, nepomenovaných a zmiešaných zmlúv.

2. Je notorietou, že v občianskom a obchodnom zmluvnom práve neplatí princíp na rozdiel od vecných práv či právnej úpravy právnických osôb. Strany tak môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako samostatný zmluvný typ (či už v občianskom, alebo obchodnom práve).

3. Tam, kde je možné upraviť si právne vzťahy bez ohľadu na zákonnú úpravu, by zákonodarca ani nemusel vytvárať právnu úpravu, strany majú možnosť si ju dohodnúť samé. Napriek tomu ju najmä z praktických dôvodov vytvára a aj systematizuje do typových zmlúv. Tie zmluvné vzťahy, ktoré sú spoločensky bežné, ustaľuje zákonodarca formálne aj obsahovo do určitého typu, ide o zmluvy , na zá­klade čoho dostavajú aj svoje právne pomenovanie a nazývajú sa preto pomenovanými, resp. nominátnymi zmluvami.

4. Typové zmluvy sú usporiadané podľa určitých klasifikačných prvkov. Ide o nevyhnutný minimálny obsah, o ktorom musí byť konsenzus, aby išlo o zmluvu určitého typu. Sú to také podstatné časti zmluvy, ktoré jej dodávajú zvláštny právny ráz a bez ktorých by nešlo o zmluvu tohto druhu. Ide o tie znaky, ktoré z vôle zákonodarcu určitý spoločenský vzťah upravený ako typová zmluva odlišujú od iného vzťahu tiež typovo upraveného zákonodarcom. Klasifikačným znakom sú v zásade kauzy (odplatný prevod vlastníctva, odplatné dosiahnutie výsledku, odplatné prenechanie veci do užívania, záväzok uskutočniť určitú činnosť), zároveň sú nimi aj všetky ďalšie znaky, ktoré zákonodarca pozdvihol na odlíšenie jednotlivých zmluvných typov, hoci by sa inak mohli považovať len za obsahové alebo formálne požiadavky.

5. Niekedy sa v právnej doktríne tieto typové klasifikačné znaky označujú aj ako podstatné časti či náležitosti určitého typu zmluvy. Predstavujú totiž podstatu typu zmluvy, jeho esenciu ( ). Určenie klasifikačných znakov pre jednotlivé typy zmlúv by v zásade nemalo spôsobovať ťažkosti - mali by sme byť schopní ich odvodiť z tej časti úpravy typových zmlúv, ktorá ich rozhraničuje.

6. Niektoré hlasy v právnej vede však za považujú všetky podmienky platnosti určitého právneho úkonu, resp. tieto kategórie zmiešavajú. Klasifikačné znaky však musíme odlíšiť od obsahových či formálnych náležitostí, hoci by aj tieto boli uvedené v základnom legálnom vymedzení určitej typovej zmluvy. Pri typovej klasifikácii sa pýtame, či posudzovaný právny úkon je vôbec kúpnou zmluvou, nie to, či ide o kúpnu zmluvu. Až po typovej klasifikácii určitej zmluvy vieme povedať, aké obsahové a formálne náležitosti, ktoré zákon od tohto typu vyžaduje, musia byť splnené.

7. Určitú zmluvu môžeme podradiť pod typovú zmluvu vtedy, ak má všetky kvalifikačné znaky tohto typu. Uzavretá zmluva môže mať typový charakter aj vtedy, ak by si strany okrem dohodli ešte inú náležitosť, hoci by aj bola táto pri iných typových zmluvách ich kvalifikačným znakom. Ak napríklad medzi klasifikačnými znakmi určitého typu zmluvy nie je odplatnosť zmluvy (typicky zmluva o bežnom účte podľa § 708 OBZ), potom je možné dohodnúť pre daný zmluvný typ aj odplatu, hoci to zákon výslovne neuvádza. Nepôjde pritom o inominátnu zmluvu, ale stále o tú istú typovú zmluvu, len s pridanou povinnosťou. Ak je však bezodplatnosť kvalifikačným znakom zmluvy (darovacia zmluva podľa § 628 ods. 1 OZ alebo zmluva o výpožičke podľa § 659 OZ), tak by pri dojednaní o odplatnosti išlo v závislosti od kontextu buď o iný typový právny úkon (nie darovanie, ale kúpa alebo zámenná zmluva), inominátnu zmluvu, alebo o neplatnú transakciu (ak by určitý výsledok mal byť dosiahnuteľný len bezodplatným prevodom).

8. Zákonodarca spája typové transakcie s určitými kogentnými pravidlami - ak chce docieliť, aby sa určitý následok mohol dosiahnuť len za splnenia určitých predpokladov. Musíme sa pýtať, či zákonodarca podmienil dosiahnutie u