Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Odporovateľnosť dohodou o započítaní pohľadávok

Započítanie je jedným zo spôsobov zániku záväzkov. Nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 31/2020 z 25. 11. 2020 prináša odpovede na viaceré otázky týkajúce sa započítania v insolvenčnej situácii dlžníka. Zároveň však nastoľuje aj niekoľko sekundárnych otázok, predovšetkým môže vznikať pochybnosť, či je započítanie v insolvenčnej situácii vôbec možné. V príspevku sa pokúšame retrospektívnou optikou objasniť pravidlá ovplyvňujúce započítanie v insolvenčnej situácii, ktorá ešte nebola zistená, najmä tým, že ich konfrontujeme s pravidlami pre započítanie použiteľnými pre započítanie v konkurze. Tento diskurz je zároveň zasadený do rámca insolvenčných pravidiel Európskej únie.

1. Úvodné poznámky
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Obdo 31/2020 z 25.11.2020 riešil viacero dôležitých otázok. O uvedenom skutkovom stave, ako aj o niektorých aspektoch tohto rozhodnutia bolo už skôr glosované.1)
2. Predpochopenie problému
Pokiaľ ide o započítanie vo všeobecnosti, bežné predpochopenie nás zavedie do Občianskeho zákonníka, kde je započítanie systematicky zaradené medzi spôsoby zániku záväzkov. Uvádza sa, že
"započítanie je privodenie zániku navzájom proti sebe stojacich pohľadávok tým, že jedna a druhá sa považujú za navzájom uspokojené. Účelom a zmyslom započítania je teda zánik záväzku bez toho, aby došlo k reálnemu plneniu.
"
2)
Iní autori započítanie vymedzujú ako
"umorenie dvoch vzájomných proti sebe stojacich pohľadávok prostredníctvom doporučeného prejavu vôle"
.
3)
V uhorskom práve bolo na započítanie nahliadané ako na
"zrušenie pohľadávky veriteľa a oproti stojacej pohľadávky dlžníka prostredníctvom jednostranného právneho úkonu dlžníka".
4)
Nevyhnutným predpokladom započítania je existencia dvoch voči sebe stojacich pohľadávok na plnenie rovnakého druhu, z ktorých jedna, a to vzájomná pohľadávka dlžníka, je splatná. Druhá pohľadávka, a to pohľadávka veriteľa, musí byť aspoň splniteľná. Započítanie je možné uskutočniť najmä jednostranným právnym úkonom dlžníka. Typické je teda práve jednostranné započítanie. Započítanie na základe dohody je nevyhnutné uskutočniť len v situácii, v ktorej jednostranné započítanie obmedzujú dispozitívne súkromnoprávne pravidlá.
5)
V situácii, v ktorej je možné započítavať jednostranne, sa konsenzus druhej strany k započítaniu nejaví ako kauzálne významný. Inak povedané, nerobí započítanie "kvalitnejším" započítaním.
Vzájomné pohľadávky pri započítaní zanikajú v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú (stretnú). Započítanie je možné uskutočniť počas súdneho alebo rozhodcovského konania o pohľadávke veriteľa alebo aj mimo neho. Môže sa udiať pred tým, ako je na majetok dlžníka vyhlásený konkurz, ale (s obmedzeniami účinkov vyhlásenia konkurzu) aj počas neho. Pravidlo, že započítanie je možné uskutočniť nielen pred konkurzom, ale aj po jeho vyhlásení, pritom nie je špecifikom nášho práva. Práve naopak, javí sa, že je skôr pravidlom.
6)
Postkonkurzné započítanie, ako aj jeho predpoklady sú záležitosťou insolvenčného statusu, resp.
lex concursus
.
7)
3. Ekonomické dôvody započítania
Pokiaľ ide o ekonomické dôvody započítania, započítaním sa sleduje zníženie transakčných nákladov trhovej výmeny. Virtuálny spôsob vyrovnania nárokov je z hľadiska bezprostredných transakčných nákladov trhovej výmeny spravidla menej nákladný. Právna úprava teda vychádza v ústrety ekonomickej realite a vnímaniu, že transakčné náklady zohrávajú pri trhovej výmene statkov dôležitú úlohu.
Mohlo by sa javiť, že dlžník má pri platnom zaviazaní len jednu možnosť, a to splniť svoj záväzok (napr. dodať tovar). V skutočnosti má však dlžník viac možností, ako sa k svojmu záväzku postaviť. Splniť záväzok je len jedna z nich. Rovnako sa môže svojho záväzku zbaviť tým, že nahradí škodu. Z ustanovení všeobecného súkromného práva to síce explicitne neplynie, avšak ak by sme zvažovali typický postup presadzovania nároku veriteľa, a to od podania žaloby na plnenie až po jeho nútené presadenie v exekučnom konaní, museli by sme konštatovať, že v exekúcii sa napríklad záväzok dodať tovar presadzuje práve tak, že sa transformuje do povinnosti nahradiť škodu. Dlžník má často prirodzene ešte tretiu možnosť. Ako na to adekvátne poukázali Coase
8)
a následne tiež Williamson,
9)
dlžník má typicky možnosť správať sa oportunisticky a presadzovať voči veriteľovi dohodu o zmene obsahu záväzku. Na to, aby to však bolo reálne, musia byť splnené predpoklady vyplývajúce najmä z ekonomického postavenia dlžníka. Pre spotrebiteľov či malých, resp. stredných podnikateľov je táto možnosť často iluzórna. Práve naopak, oni často takémuto riziku čelia, a pritom si ho vopred neuvedomujú. Každopádne, ak sa dlžník rozhodne plniť záväzok, hľadá spôsob plnenia s čo najnižšími transakčnými nákladmi. Takýmto spôsobom môže byť práve započítanie.
Na okraj je možné uviesť, že transakčné náklady započítania môže zvyšovať právna neistota, ktorú môže (žiaľ) umocňovať nejasnosť právnej úpravy a stanovísk právnej praxe. V okolnostiach skúmanej veci nie je úplne zrejmé, či započítanie v insolvenčnej situácii dlžníka z pohľadu súdnej praxe nie je problematické aj vo všeobecnosti.
4. Aké pravidlá pre započítanie sa presadzujú v insolvenčnej situácii dlžníka?
Pri každom vyhlásenom konkurze a s ním súvisiacimi konaniami je potrebné vziať do úvahy, že ide o insolvenčné konanie v zmysle práva Európskej únie, a teda aj nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (ďalej aj "insolvenčné nariadenie"). Je to relevantné z dôvodu, že typ tohto insolvenčného konania môže ovplyvniť jeho účinky. Medzi nimi aj pravidlá pre započítanie alebo vedenie incidenčných sporov.
Insolvenčné nariadenie ustanovuje najmä pravidlá na určenie toho, ktorý členský štát, resp. členské štáty sú oprávnené začať insolvenčné konanie (vyhlásiť konkurz) vo vzťahu k určitému dlžníkovi. Hlavné insolvenčné konanie môže byť začaté v členskom štáte, v ktorom má dlžník centrum hlavných záujmov (COMI), a vedľajšie insolvenčné konanie v členskom štáte, v ktorom má dlžník nejaký podnik. Hlavné konkurzné konanie má takmer univerzálne účinky a vzťahuje sa na majetok dlžníka bez ohľadu na to, kde sa tento majetok nachádza.
10)
Vedľajšie konanie má striktne teritoriálne účinky.
11)
Súčasťou insolvenčného nariadenia nie sú len normy určujúce medzinárodnú súdnu právomoc, ale tiež kolízne normy medzinárodného práva súkromného. Základným všeobecným kolíznym kritériom je
lex concursus
.
12)
Z tohto kolízneho kritéria však existujú viaceré výnimky. Článok 9 insolvenčného nariadenia práve takú výnimku ustanovuje, aj pokiaľ ide o pravidlá pre započítanie. Kolíznym kritériom je tu
lex causae
. Podľa čl. 9 ods. 1 insolvenčného nariadenia:
"Začatie insolvenčného konania nemá vplyv na právo veriteľov požadovať započítanie ich pohľadávok voči pohľadávkam dlžníka, ak takéto započítanie umožňuje právo, ktorým sa riadi pohľadávka platobne neschopného dlžníka."
Článok 9 ods. 2 insolvenčného nariadenia ustanovuje, že pravidlo podľa prvého odseku
"... nevylučuje úkony
13)
pre neplatnosť, odporovateľnosť alebo nevymáhateľnosť v zmysle článku 7 ods. 2 písm. m)".
Na tieto pravidlá tu poukazujeme z dôvodu, že sa javí ako vhodné zasadiť konkrétne úvahy o inštitútoch do všeobecného rámca.
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).