Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo V 8/2018 z 26. 9. 2018 (povaha lehoty podľa § 125 ods. 2 CSP)

Päťčlenný senát najvyššieho súdu v glosovanom rozhodnutí odpovedal na otázku, či je desaťdňová lehota, v ktorej sa má súdu dodatočne doručiť podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie [§ 125 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP")], lehotou procesnou alebo lehotou hmotnoprávnou. Inými slovami, či stačí v posledný deň tejto lehoty odovzdať takéto dodatočné podanie orgánu, ktorý má povinnosť ho súdu doručiť (§ 121 ods. 5 CSP), alebo či musí byť v tejto lehote súdu reálne doručené.

Názor najvyššieho súdu o procesnom charaktere predmetnej lehoty¹⁾pritom naráža na niekoľko komplikácií, ktoré by mali nahrávať skôr opačnému záveru. Tak najprv je to jasný odkaz v dôvodovej správe (" ...").²⁾Ďalej je to samotné znenie novej právnej úpravy: nahradenie pôvodne používaného pojmu "doplniť" pojmom "doručiť" malo podľa dôvodovej správy odstrániť " ". A nakoniec nemožno prehliadať ani opakovane prezentované názory členov rekodifikačnej komisie, kloniace sa k hmotnoprávnemu charakteru predmetnej lehoty.³⁾ Navzdory všetkým týmto okolnostiam, ako aj napriek tomu, že niektoré úvahy najvyššieho súdu sa nezdajú byť úplne presvedčivé (napr. bod 42), možno s tézou glosovaného rozhodnutia v zásade súhlasiť. Zdá sa mi, že na pomyselnej miske váh majú argumenty hrajúce v prospech jeho správnosti o trochu väčšiu váhu. Jednoznačne tvrdiť, že zákon je múdrejší než zákonodarca, sa tu však s úplne čistým svedomím nedá.

1. Ešte pred tým, ako sa zamyslíme nad súčasnou právnou úpravou, sa krátko obzrime, ako sa v minulosti vyvíjala príslušná legislatíva a názory na ňu. Musíme sa pritom vrátiť o viac než storočie späť.

Rozvoj nových druhov komunikácie na sklonku 19. storočia zastihol rakúsko-uhorskú právnickú obec nepripravenú, čo sa okamžite prejavilo v nejednotnej súdnej praxi ohľadom prípustnosti telegrafických podaní.⁴⁾ Tento spor sa definitívne podarilo vyriešiť až rakúskemu zákonodarcovi, ktorý prípustnosť takýchto podaní výslovne zakotvil v zákona o súdnej organizácii (č. 217/1896 z. r.). Spravovací poriadok pre súdy prvej a druhej inštancie (nar. č. 112/1897 z. r.) pritom stanovoval, že na to, aby sa na telegrafické podanie prihliadalo, muselo byť doplnené v lehote troch dní, do ktorej sa započítavajú aj dni, v ktorých podanie išlo poštou (§ 97). Bola to teda výnimka z pravidla, že sa dni poštovej prepravy do procesných lehôt nezapočítavajú (§ 89 zákona o súdnej organizácii). V uhorskej časti monarchie právna úprava na telegrafické podania nepamätala. Do procesných lehôt sa, navyše, započítavali aj dni poštovej prepravy. To všetko sa zmenilo až za prvej republiky, keď sa zákonom č. 100/1923 Sb. z. a n. a nadväzujúcim vládnym nariadením č. 120/1923 Sb. z. a n. o telegrafických podaniach zjednotilo počítanie procesných lehôt na celom území republiky, a to po vzore úpravy platnej v českých krajinách.⁵⁾

Stredný Občiansky súdny poriadok (zákon č. 142/1950 Zb.) na prípustnosti telegrafického podania nič nezmenil (§ 44). Spravovací poriadok (nar. č. 192/1950 Zb.) sa však od dovtedajšej úpravy odchýlil: neprevzal totiž ustanovenie o tom, že sa do trojdňovej lehoty započítava aj čas poštovej prepravy. Krok to bol asi zámerný, lebo inak bola predchádzajúca úprava o telegrafických podaniach prevzatá skoro doslovne. Dobová právnická spisba zrejme aj preto zaujala jasný názor, že predmetná trojdňová lehota je lehotou procesnou, do ktorej sa dni poštovej prepravy nezapočítavajú.⁶⁾V skutočnosti ale išlo len o problém teoretický, pretože súdna prax dospela k záveru, že aj v prípade, ak sa lehota nedodrží, je súd povinný vyzvať stranu, aby telegrafické podanie doplnila v ním určenej lehote (R 87/1852 obč.). Judikatúra sa t