Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 224/2016 z 31.10.2017 (R 68/2018) (žaloba o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov)

V danej veci sa žalobca ako domnelý biologický otec maloletého dieťaťa na súde domáhal určenia, že súhlasné vyhlásenie rodičov o určení otcovstva žalovaných (matky maloletého a tzv. právneho otca) je neplatné; určenia, že žalobca je otcom maloletého; zverenia maloletého do osobnej starostlivosti žalovanej v 1. rade (t. j. matky maloletého); uloženia mu vyživovacej povinnosti a úpravy styku s maloletým. Žalobca argumentoval tým, že žalovaní urobili súhlasné vyhlásenie o otcovstve s vedomím, že žalovaný v 2. rade nie je biologickým otcom dieťaťa (toto súhlasné vyhlásenie bolo urobené v priebehu iného - predchádzajúceho - konania, v ktorom sa žalobca domáhal určenia otcovstva). Prvoinštančný súd mal za to, že žalobca v konaní preukázal naliehavý právny záujem na podanej žalobe o určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov, keďže v prípade jeho úspechu by sa zmenilo jeho právne postavenie v tom, že by sa stal aktívne legitimovaným na podanie žaloby o určenie otcovstva k maloletému. Súd z výsledkov dokazovania však dospel k záveru, že neboli preukázané tvrdenia žalobcu o neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o určení otcovstva. Z toho dôvodu následne súd považoval za neopodstatnenú aj žalobu o určenie otcovstva a o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému. Druhoinštančný súd rozsudok potvrdil, pričom uviedol, že v konaní nie je možné rozhodnúť o neplatnosti právneho úkonu, ktorým je súhlasné vyhlásenie rodičov, keďže by došlo k obchádzaniu zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o rodine" alebo "ZoR"). A to aj napriek tomu, že v konaní boli preukázané skutočnosti svedčiace o prítomnosti žalobcu pri pôrode maloletého a následnej komunikácii medzi ním a matkou maloletého o jeho otcovstve, čo vyvoláva pochybnosti o tom, či muž určený druhou zákonnou domnienkou otcovstva je biologickým otcom dieťaťa. Z odôvodnenia rozoberaného uznesenia Najvyššieho súdu SR ešte vyplýva, že v konaní nebolo vykonané znalecké dokazovanie (analýza DNA) z dôvodu, že matka maloletého neposkytla súčinnosť. Žalovaní boli v konaní po celý čas pasívni, tvrdenia žalobcu nepopierali.

Najvyšší súd SR v rozoberanom uznesení uviedol, že tak právna teória,¹⁾ ako aj súdna prax²⁾nevylučujú možnosť úspešne sa v civilnom konaní domáhať určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov v prípade, keď nie sú splnené náležitosti tohto právneho úkonu podľa § 37 a nasl. zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ"). Najvyšší súd SR tu poukázal na to, že žalobca nemá podľa zákona o rodine možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca. Zároveň je tu podľa neho možné subsidiárne aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Ako ďalej Najvyšší súd SR v odôvodnení rozoberaného uznesenia konštatuje: " ." V opačnom prípade podľa Najvyššieho súdu SR dochádza k odmietnutiu spravodlivosti ( ) a porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd. Nakoniec Najvyšší súd SR poznamenal, že v prípade vyhovenia žalobe o neplatnosť súhlasného vyhlásenia, vzhľadom na princíp efektívnosti a hospodárnosti konania, bude vhodné rozhodnúť formou čiastočného rozsudku, keďže ide o samostatný nárok.

Treba povedať, že uvedené uznesenie Najvyššieho súdu SR rieši mimoriadne citlivú otázku, na ktorú je možné pozerať sa z rôznych uhlov pohľadu. Jedna z našich najvyšších súdnych autorít tu nemala ľahkú úlohu, keďže úprava zákonných domnienok otcovstva je v zákone o rodine viac ako problematická, vyvoláva množstvo otázok, ba možno povedať, že táto úprava v súčasných spoločenských podmienkach volá po novelizácii. Navyše, rozoberané rozhodnutie je pekným príkladom priameho pôsobenia práva na súkromný a rodinný život ako základného ľudského práva, čo aspoň u mňa vyvoláva isté sympatie.³⁾