Princíp súčinnosti

Krajský súd v B. rozsudkom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP") zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného z 2. apríla 2012, ­ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Personálneho úradu ozbrojených síl SR z 13. decembra 2011 o nepovolení obnovy konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, preto ich rozhodnutia treba považovať za správne a v súlade so zákonom, pričom námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca svoj návrh opiera o § 62 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len "správny poriadok"), pričom z obsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo 18/2011, 3 Sžo 19/2011, 3 Sžo 20/2011 z 2. júna 2011 vyplýva, že dôvodom zrušenia personálnych rozkazov z 26. januára 2009, ktorým žalobcovi ukončili dočasné vyčlenenie na plnenie úloh Vojenskej polície dňom 20. januára 2009, personálneho rozkazu riaditeľa Vojenskej polície z 27. januára 2009, ktorým žalobcu odvolali z funkcie vedúceho staršieho dôstojníka – špecialistu 28. januára 2009 a personálneho rozkazu riaditeľa Personálneho úradu z 27. januára 2009, ktorým mu zmenili miesto výkonu štátnej služby z Trenčína do Trebišova a bol zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov, bolo, že žalovaný v ich odôvodnení nerozviedol dostatočne východiská odôvodňujúce úvahu ministra obrany prípadne vedúceho služobného úradu, ktoré by umožnilo riadne preskúmať jeho postup v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) a § 82 ods. 4 písm. g) zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konštatoval, že z uvedeného nevyplýva, že by predmetné personálne rozkazy boli vydané na základe nepravdivých dôkazov, alebo že by sa rozhodnutie dosiahlo trestným činom. Za nesporné mal aj to, že personálny rozkaz z 15. júna 2009 o ukončení služobného pomeru profesionálneho vojaka bezprostredne logicky nadväzoval na uvedené personálne rozkazy. Preto súd prvého stupňa zhodne s názorom žalovaného považoval za moment začatia plynutia trojmesačnej subjektívnej lehoty deň po dni právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžo 18/2011, 3 Sžo 19/2011, 3 Sžo 20/2011 z 2. júna 2011, ktoré právoplatnosť nadobudlo 22. júna 2011, teda o obnovu konania bolo možné sa uchádzať najneskôr do 23. septembra 2011, ale len za podmienok ustanovených podľa § 62 ods. 1 správneho poriadku, ktorých hmotnoprávne naplnenie nijako žalobca nepreukázal.

Žalobca podal proti rozsudku krajského súdu prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) OSP, navrhujúc, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Namietal nesprávnosť záveru krajského súdu, že dňom po dni doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo 18/2011, 3 Sžo 19/2011, 3 Sžo 20/2011 z 2. júna 2011 začala plynúť subjektívna trojmesačná lehota na podanie návrhu na obnovu konania, keďže uvedeným rozsudkom podľa žalobcu došlo len k zrušeniu vydaných nezákonných rozhodnutí. Mal za to, že zrušenie rozhodnutí nemožno považovať za meritórne rozhodnutie vo veci, z čoho vyplýva, že ako také nemôže zakladať dôvod pre podanie návrhu na obnovu konania. Poukázal na skutočnosť, že účastník konania až do vydania a doručenia nového rozhodnutia, nemá možnosť vedieť, akým spôsobom správny orgán rozhodne, a či sú dané dôvody pre podanie návrhu na obnovu konania. Doplnil, že subjektívna lehota pre podanie návrhu na obnovu konania v súlade s § 63 ods. 3 správneho poriadku preto jednoznačne začína plynúť až po doručení nových r