Bezdôvodné obohatenie člena predstavenstva akciovej spoločnosti v teórii a rozhodovacej praxi súdov v SR a ČR

Obchodný zákonník obsahuje len tri zmienky o bezdôvodnom obohatení, a to v ustanovení § 12 ods. 3, pri neoprávnenom používaní obchodného mena, v ustanovení § 53 v súvislosti s úpravou nekalej súťaže a v ustanovení § 218i ods. 12 pri splynutí alebo zlúčení akciovej spoločnosti. Inde Obchodný zákonník o bezdôvodnom obohatení nehovorí, z čoho vyplýva, že tento inštitút výslovne neupravuje. Avšak zo samotnej povahy obchodného práva ako súčasti práva súkromného, ako aj zo skutočnosti, že Obchodný zákonník v troch prípadoch spomína bezdôvodné obohatenie možno vyvodiť, že sa v obchodnom práve s týmto inštitútom jednoznačne počíta. V takýchto prípadoch bude do popredia vystupovať ustanovenie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak nie je možné riešiť niektoré otázky podľa ustanovení Obchodného zákonníka, použijú sa ustanovenia predpisov práva občianskeho. To v podstate znamená, že sa budú aplikovať ustanovenia § 451 až 459 Občianskeho zákonníka. Podľa A. Brejchu "sa ustanovenia Občianskeho zákonníka použijú nielen na vznik bezdôvodného obohatenia podľa jednotlivých typov tak, ako sú v Občianskom zákonníku upravené, ale samozrejme aj pravidiel stanovených v súvislosti s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie a ďalších právnych inštitútov ako premlčanie, prostriedkov procesnej ochrany a podobne."¹⁾ Pristavil by som sa pri otázke premlčania. Ide o zásadnú otázku, na ktorú sa rôznia názory nie len právnych teoretikov, ale badať rozdiely aj v rozhodnutiach súdov, pričom súdy došli k diametrálne odlišným záverom.

Ak by sme postupovali podľa Občianskeho zákonníka, budeme roz­lišovať pri bezdôvodnom obohatení subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Premlčacie doby sú upravené v § 107 Občianskeho zákonníka. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a začne plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí v objektívnej trojročnej premlčacej lehote, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, v objektívnej desaťročnej premlčacej lehote odo dňa, keď k nemu došlo. V prípade, ak by sa premlčacia doba pri bezdôvodnom obohatení mala riadiť Obchodným zákonníkom, museli by sme aplikovať § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba štyri roky. Podľa A. Brejchu sa nielen na inštitút bezdôvodného obohatenia budú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale aj na ďalšie právne inštitúty, ako je napríklad premlčanie. Keďže ide o zodpovednosť členov predstavenstva, vyvstáva otázka do polemiky, či by sa podriadené inštitúty, akým je premlčanie, nemali riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo 5/2005