Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Nezávislosť športového tribunálu
Analyzované rozhodnutie je krokom k zvýšeniu autonómnosti športu. V prípade, že ide o riešenie sporov v oblasti športu obligatórnou arbitrážou, potom po prvé, športový tribunál musí byť kreovaný a rozhodovať na základe požiadaviek článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a po druhé, jeho rozhodnutia sú nepreskúmateľné všeobecnými súdmi. Tieto skutočnosti sa potom premietajú do aktuálnej právnej úpravy v Slovenskej republike.
The analysed decision is a step towards increasing the autonomy of sport. With respect to the disputes resolution in the field of sport by obligatory arbitration, firstly, the sports tribunal has to be created and decided on the basis of the requirements of Article 6 of the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms and, secondly, its decisions are not reviewable by the ordinary courts. These facts are subsequently reflected in the current legislation in the Slovak Republic.
SVÁK, J.: Nezávislosť športového tribunálu; Justičná revue, 72, 2020, č. 2, s. 256 - 265.
Vo svete prameňov práva, tvorenom mozaikou legislatívnych a justičných textov, často dochádza k vytvoreniu noriem, ktoré vyvolajú odbornú diskusiu v určitom segmente spoločenského života. Športu, športovcom a aj ich fanúšikom z právnickej obce sa to stalo v januárovom rozhodnutí druhej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej "ESĽP").
Dňa 28. januára 2020 prijala jeho druhá komora jednomyseľne rozhodnutie v troch spojených veciach, ktoré sa týkali posudzovania nezávislosti rôznych rozhodovacích orgánov Tureckej futbalovej federácie (Türkiye Futbol Federasyonu - ďalej "TFF") pod označením
Ali Riza a ostatní proti Turecku (z 28. januára 2020, č. 30226/10 a 4 ďalšie)
. Toto rozhodnutie zásadným spôsobom ovplyvní smerovanie v Európe-
k autonómii športu a jeho nezávislosti od orgánov verejno-právnej moci,
-
k smerovaniu interného riadenia a rozhodovania v športových organizáciách na pozície právneho štátu.
Pre pochopenie precedentného pôsobenia predmetného rozhodnutia je veľmi dôležité aspoň v základných črtách priblížiť podstatu troch vecne oddelených prípadov, ktoré umožnili ESĽP zásadnejším spôsobom zaujať stanovisko jednak ku kreovaniu rozhodovacích a rozhodcovských orgánov vo vnútri športových zväzov a jednak ku vzťahu rozhodnutí týchto športových orgánov k vnútroštátnym súdom.
Prvý prípad sa týkal klasického arbitrážneho rozhodcovského konania, ktoré rieši súkromnoprávne aspekty vzťahov medzi športovými klubmi a športovcami. Sťažovateľom bol futbalista Őkwerim Ali Riza s dvojitým - britským a tureckým štátnym občianstvom. Podpísal zmluvu s tureckým prvoligovým klubom Trabzonspor, s účinnosťou od 17. januára 2006 do 30. júna 2008. Jednostranne od nej odstúpil a opustil klub 18. januára 2008 údajne preto, že klub si včas a riadne neplnil voči nemu finančné záväzky, nútil ho, aby časť platu "daroval" na charitatívne účely a neobsadzoval ho do základnej zostavy. Klub ho úspešne zažaloval v rámci procesného postupu na Tureckej futbalovej federácii, kde komora na riešenie sporov TFF (ďalej "KDR") rozhodla 2. decembra 2008 čiastočne v prospech klubu. Následne hráč podal dňa 22. januára 2009 námietku voči rozhodnutiu KDR na arbitrážnu komisiu TFF (ďalej len "AK TFF"), ktorá rozhodnutím dňa 16. apríla 2009 čiastočne vyhovela námietke hráča, avšak potvrdila rozhodnutie KDR v tej časti, že hráč nesprávne vypovedal svoju zmluvu. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Rozhodcovský súd pre šport v Lausanne ("CAS"), ktorý ju zamietol s odôvodnením nedostatku právomoci, pretože spor medzi sťažovateľom a klubom nemá medzinárodný charakter. Mimochodom, aj proti tomuto rozhodnutiu, potvrdenému vnútroštátnym švajčiarskym súdom, podal sťažnosť na ESĽP, ktorú tento odmietol spojiť do tohto rozhodovania prípadu a bude zaujímavé sledovať, ako o nej pod názvom
Ali Riza proti Švajčiarsku (č. 74989/11)
napokon rozhodne. Sťažovateľ namietal, že o jeho spore nerozhodol nezávislý tribunál zriadený v duchu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej "Dohovor").Druhý prípad sa týkal sťažnosti troch tureckých amatérskych futbalistov, ktorých disciplinárna komisia TFF - ďalej ("DK TFF") odsúdila za manipuláciu s výsledkom futbalového stretnutia
1)
na zákaz činnosti (futbalovej) na obdobie jedného roka. Ich námietka voči rozhodnutiu DK TFF bola na AK TFF neúspešná a preto tiež namietali absenciu jeho nezávislosti.Tretí prípad sa týkal futbalového rozhodcu, ktorý ako asistent bol pätnásť rokov (2000 - 2015) nasadzovaný na zápasy dvoch najvyšších tureckých futbalových líg. Rozhodnutím ústredného výboru pre rozhodcov (Türkiye Futbal Federasyone Merkez Hakem Kuzulu - ďalej "CRC") bol však preradený na rozhodovanie provinčných zápasov, čím sa mu podstatne znížil príjem z futbalového rozhodovania. Neúspešne požiadal AK TFF o preskúmanie tohto rozhodnutia a preto tiež namietal absenciu jeho nezávislosti.
V záujme pochopenia vnútrozväzových predpisov ESĽP analyzoval aj zloženie jednotlivých orgánov TFF. Ústredie TFF pozostáva z:
-
Kongresu TFF - najvyšší zastupiteľský orgán TFF (ďalej "Kongres"),
-
Predstavenstva TFF (angl. "Board of Directors TFF") - najvyšší výkonný orgán TFF (ďalej "výkonný výbor"),
-
Právnych komisií TFF, ktoré tvoria dvojstupňový systém:
-
KDR ako disciplinárna komisia (aj amatérska, aj profesionálna) a etická komisia, ktoré konajú na prvom stupni,
-
AK TFF - ako najvyššie postavená právna komisia konajúca na druhom stupni.
Dôležité v tomto smere je konštatovanie ESĽP o pomere národnej legislatívy vo vzťahu k vnútorným predpisom TFF. ESĽP síce uviedol prehľad vývoja národnej legislatívy, ktorý poskytuje pomerne široký priestor pre detailnú právnu úpravu v rámci TFF, avšak v predmetnom rozhodnutí chýba konkrétna previazanosť národnej legislatívy so stanovami príslušného národného športového zväzu. Zvýrazňuje sa len prenesenie právomoci na TFF, ktorá sa týka riešenia sporov vyplývajúcich zo zmluvy (od bodu 108). Pri porovnaní so slovenskou právnou úpravou táto (zákon č. 440/2015 Z.z. o športe - ďalej len "ZoŠ") poskytuje detailnejší rozsah úpravy v rámci stanov športových zväzov (bazálny predpis najvyššej právnej sily), kde pod hrozbou straty spôsobilosti prijímateľa verejných prostriedkov sú nútené národné športové zväzy zosúladiť stanovy s príslušnými ustanoveniami ZoŠ
2)
. Táto skutočnosť je vysvetlená v dôvodovej správe k ZoŠ takto:
"Základné pravidlá fungovania, správy a riadenia národného športového zväzu, ktoré má národný športový zväz povinnosť zahrnúť do znenia svojho zakladajúceho dokumentu, sú obsiahnuté v ustanovení § 19. Zákonodarca považoval za potrebné inkorporovať tieto minimálne pravidlá fungovania do návrhu zákona, nakoľko autonómia športovej obce mnohokrát prinášala značné rozdiely v kvalite a fungovaní, voľbách do orgánov, či mechanizmoch správy a riadenia v rôznych športových zväzoch. Prijatím predkladaného zákona o športe by v tomto rozsahu došlo k unifikácii týchto minimálnych pravidiel správy a riadenia národných predstaviteľov športov na Slovensku, čo je v dnešnej situácii nutné považovať za pozitívum."
Zákonná úprava v Slovenskej republike vytvára obligatórnu povinnosť pre národné športové zväzy, aby inkorporovaním § 19 až § 23 Zo
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 2/2020
