Právo na súdnu ochranu. Vybavovanie spoločných vecí. Konanie v rozpore s dobrými mravmi.

1. Uznesením Ústavného súdu SR (ďalej len "ústavný súd") č. k. I. ÚS 26/2010-9 z 27. januára 2010 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť Ing. M. B. (ďalej len "sťažovateľka") vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu a rovnosť podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava"), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") rozsudkom Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 4 Cdo 123/08 z 29. septembra 2009 a (ďalej len "rozsudok najvyššieho súdu").

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou na Okresnom súde B. II (ďalej len "okresný súd") domáhala určenia neplatnosti dohody o pristúpení k záväzku, ktorú 2. augusta 2004 uzavrel jej manžel (žalovaný v druhom rade) so spoločnosťou W., spol. s r. o. (žalovaný v prvom rade), a ktorou jej manžel pristúpil k záväzku spoločnosti I. spol. s r. o., ktorej bol jedným zo spoločníkov a zároveň konateľom. Ako dôvod neplatnosti sťažovateľka uviedla absenciu jej súhlasu s týmto právnym úkonom v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"), čo zakladá jeho relatívnu neplatnosť, ktorej sa žalobou na okresnom súde dovolávala. Skutočnosť, že predmetný právny úkon presahuje rámec bežných vecí, vyvodzovala z výšky záväzku, ku ktorému jej manžel pristúpil (1 115 735,40 Sk s príslušenstvom). Z toho istého dôvodu žiadala vysloviť aj neplatnosť vyhlásenia jej manžela o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice spísanej tiež 2. augusta 2004.

3. Okresný súd v rozsudku z 8. júna 2006 uzavrel, že pre nedostatok súhlasu sťažovateľky s napadnutými právnymi úkonmi sú tieto s odkazom na § 40a OZ relatívne neplatné a preto žalobe sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel.

Krajský súd v B. (ďalej len "krajský súd") na odvolanie spoločnosti W., spol. s r. o., rozsudkom sp. zn. 5 Co 420/06 z 13. novembra 2007 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Krajský súd rozsudok odôvodnil v podstate tým, že pristúpením k záväzku nevznikol spoločný záväzok manželov, iba manžel sťažovateľky sa stal spoludlžníkom, a teda individuálnym účastníkom predmetných právnych úkonov, ktoré podľa záveru krajského súdu nezaložili sťažovateľke žiadne práva ani povinnosti a primárne sa netýkajú spoločných vecí tak, ako to predpokladá § 145 ods. 1 OZ. Podľa krajského súdu sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku len od manžela sťažovateľky, a nie od nej samotnej.

4. Sťažovateľka podala proti zmeňujúcemu rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou zamietol, pričom sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu.

5. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu a na preukázanie zásahu do svojich práv v sťažnosti uviedla tieto skutočnosti: "... najvyšší súd ignoroval všetky námietky sťažovateľky ohľadne prieskumu namietaných zmlúv, jednak z hľadiska tzv. nevyváženého pomeru účastníkov zmluvy, na základe ktorého manžel sťažovateľky bez protihodnoty prevzal neobyčajne veľké riziko, zriekol sa všetkých ochranných ustanovení obsiahnutých v Občianskom zákonníku a zaručil sa za riziko z podnikania spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej bol spoločníkom aj iný subjekt, a na strane druhej tento záväzok nehodnotil vôbec s námietkami priečiacimi sa dobrým mravom (viď odkaz na judikát cudzieho štátu a pod.) čiže jeho rozhodnutie možno hodnotiť ako nepreskúmateľné.

Porušenie označených článkov videla v tom, že najvyšší súd svojim rozsudkom:

1. Absolútne odmietol - teda postupoval svojvoľne, v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP - zaoberať sa námietkami sťažovateľky ohľadne rozporu namietaných zmlúv s princípom spravodlivosti a dobrými mravmi, takže zostalo v tomto smere nepreskúmateľné.

2. Ignoroval zmysel a účel § 145 OZ, podľa ktorého jednoznačne nedostatok súhlasu manžela s právnym úkonom druhého manžela, ktorý presahuje rámec obvyklej správy spoločného majetku (nie len jednotlivej fyzickej veci), má za následok relatívnu neplatnosť takého úkonu (§ 40 a OZ).

3. Zmluvný záväzok musí byť totiž neplatný vtedy, keď veriteľ (žalovaný v prvom rade) hneď od začiatku rozpoznával, že spoločný záväzok manžela sťažovateľky s obchodnou spoločnosťou, nutne povedie k "likvidácii BSM", čo sa potvrdilo ďalšími konaniami veriteľa (vedenie sporu o odporovateľnosť právnych úkonov týkajúcich sa dispozície s vecami patriacimi nepochybne do BSM a podobne). Manžel sťažovateľky od samého začiatku prekračoval majetkové transakcie, a to na donútenie veriteľa, ktorý na prvý pohľad musel vedieť, že uvedená dispozícia sa nevyhnutne dotkne, a to bol hlavný cieľ úkonov, majetku patriaceho do BSM.

4. Občianskoprávna zásada ochrany slabšieho - vyplývajúca z demokratického, právneho a sociálneho štátu, ktorým Slovenská republika je (čl. 1 ods. 1 ústavy) - musí chrániť sťažovateľku, ako manželku dlžníka, proti strate "nescudziteľného ľudského práva na nádej a úsilie o šťastie", preto napadnuté zmluvné záväzky mali byť súdmi vyhlásené za neplatné. Pokiaľ to najvyšší súd opomenul a rozhodol v neprospech sťažovateľky, porušil jej základné práva. Jej manžel totiž prevzal neobyčajne veľké riziko bez toho, že by on sám a jeho rodina mali z poskytnutého kreditu vlastnú komerčnú (alebo akúkoľvek inú) výhodu. Zriekol sa totiž všetkých ochranných ustanovení obsiahnutých v OZ a bezdôvodne sa zaručil za riziko podnikania obchodnej spoločnosti, ktorej nebol výlučným vlastníkom, a ktorej konanie ďaleko presiahlo jeho finančné a majetkové pomery na úkor BSM, na ktorom má participovať aj sťažovateľka. V tomto smere bolo od samého začiatku zrejmé a zistiteľné, že veriteľ bezohľadne presadil len svoje vlastné záujmy.

5. Otázku, či a ako ďaleko mohli zmluvní partneri skutočne slobodne a rovnoprávne rozhodnúť o obsahu namietaných zmlúv, mal si dôkladne (s patričným odôvodnením) vyriešiť dovolací súd a keď tak neurobil, táto otázka nabrala podstatu podcenenia ústavnoprávne garantovanej privátnej autonómii slobody a voľnosti, vyplývajúcej z čl. 12 ods. 1 ústavy.

6. Najvyš