Súbeh výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu a pracovného pomeru zamestnanca - revolúcia na obzore? (k nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 190/15 z 13.9.2016)

V tunajšej doktríne,¹⁾ podobne ako v českej, sa presadil názor, podľa ktorého nie je prípustný súbeh pracovnoprávneho a obchodnoprávneho režimu zmluvného vzťahu výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti.²⁾ Traduje sa, že tento záver sa odvíja od rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe z roku 1993, podľa ktorého: "."³⁾

Podobný názor zaujali následne tak Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd"),⁴⁾ ako aj česká judikatúra. Výkon funkcie konateľa nie je druhom závislej práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru konateľa. Člen štatutárneho orgánu tak síce môže uzatvoriť s obchodnou spoločnosťou zmluvu podľa pracovnoprávnych predpisov, táto však nesmie smerovať k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu s výkonom činnosti štatutárneho orgánu ako náplňou práce, inak je táto zmluva neplatná.⁵⁾

Výnimočne, aj v rozhodnutiach najvyššieho či ústavného súdu, nájdeme náznaky prípustného súbehu pracovného pomeru a obchodnoprávneho režimu, a to bez toho, aby jeden nevyhnutne konzumoval druhý alebo spôsoboval jeho neplatnosť. Ide však len o náznaky a útržky odôvodnení rozhodnutí, ktoré sa na rozdiel od komentovaného nálezu českého ústavného súdu nepúšťajú do otvoreného konfliktu s prevládajúcou mienkou.

Napríklad najvyšší súd v prípade, ak bol člen štatutárneho orgánu pred ustanovením do funkcie zamestnancom spoločnosti a následne pri ustanovení do funkcie člena štatutárneho orgánu došlo len k zmene jeho pracovnej zmluvy, nepovažoval pracovnú zmluvu bez ďalšieho za neplatnú a mzdové nároky z nej vyplývajúce za neexistujúce, ale požadoval, aby krajský súd preskúmal, či dané odmeny boli schválené orgánom na to oprávneným (valným zhromaždením).⁶⁾ Ak by dôsledne nasledoval doktrínu neplatnosti pracovnej zmluvy, musel by mzdové nároky zamietnuť.

Ústavný súd už skôr považoval za ústavne udržateľný taký výklad, podľa ktorého porušenie povinnosti generálneho riaditeľa, ktorý bol zároveň zamestnancom a konateľom obchodnej spoločnosti (zamestnávateľa), môže odôvodňovať aj okamžité zrušenie pracovného pomeru a lehota pre okamžité skončenie pracovného pomeru začne plynúť od momentu, keď sa o porušení pracovnej disciplíny generálneho riaditeľa dozvedela aj iná osoba, ako je sám porušiteľ, ktorá by bola v jemu nadriadenom alebo v prípade existencie viacerých konateľov aj v jemu rovnom postavení.⁷⁾ Ústavný súd v tomto prípade prisvedčil argumentácii okresného súdu, podľa ktorej sťažovateľ nepreukázal, že by sa namietaných skutkov dopustil ako konateľ spoločnosti a nie ako jej generálny riaditeľ. Z kontextu rozhodnutia sa pritom zdá, že túto okolnosť bude možné preukázať iba výnimočne. Dodajme, že ak by si súdy v konaní prisvojili tézu, podľa ktorej je pracovná zmluva generálneho riaditeľa neplatná, keďže je aj konateľom spoločnosti, nebol by vôbec dôvod rozhodovať o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže toho by nebolo vzhľadom na neplatnú pracovnú zmluvu.

Podobne v nedávnom rozhodnutí ústavný súd indikoval, že možnosti ochrany podľa Obchodného zákonníka môžu existovať popri pracovnoprávnom režime: "."⁸⁾ Bez ohľadu na to, ako skromne ústavný súd svoje rozhodnutie odôvodnil, vyplýva z neho vôľa zohľadňovať tak pracovnoprávny, ako aj obchodnoprávny aspekt jedného vzťahu, a to popri sebe.

Z uvedených príkladov vyplýva, že aj súčasná judikatúra pripúšťa, aby sa určité okolnosti z jednej roviny (obchodnoprávnej) prejavili v rovine druhej (pracovnoprávnej) a opačne. Náznakmi tak zmäkčuje jednoznačný koncept neplatnosti pracovnej zmluvy pri výkone činnosti spadajúcej pod činnosť člena štatutárneho orgánu.

Rozlišovanie právneho režimu podľa pracovnej náplne⁹⁾ člena štatutárneho orgánu a zároveň zamestnanca pochopiteľne viedlo k problematickému vymedzeniu hraničných situácií, kedy nie je jasné rozlíšiť, či určitá činnosť spadá pod taký výkon funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorý nemôže byť závislou prácou. Napríklad neskoršia (česká) judikatúra pripúšťala súbeh pri tzv. výrobno-technickom námestníkovi generálneho riaditeľa aj pri obchodnom riaditeľovi, ktorí mohli byť zároveň aj členmi štatutárneho orgánu aj zamestnancami,¹⁰⁾ nie však pri generálnom riaditeľovi samotnom.¹¹⁾ Práve prípad súbehu pracovnej zmluvy generálneho riaditeľa a člena štatutárneho orgánu viedol k nálezu českého ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 190/15 z 13.9.2016, ktorý doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax spochybnil a označil ju za ústavne neudržateľnú.¹²⁾

Vzhľadom na skutočnosť, že nález českého ústavného súdu sa týka právnej úpravy spred rekodifikácie súkromného práva (Obchodný zákonník), ktorá vecne zodpovedá našej úprave, ako aj vzhľadom na nesporné rezonančné efekty rozhodnutí českého ústavného súdu na Slovensku,¹³⁾ je vhodné sa vyjadriť k záverom obsiahnutým v tomto náleze.

Rozhodnutie českého najvyššieho súdu napadnuté sťažnosťou bolo založené na doterajšej ustálenej praxi. Ústavný súd napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil. Podstata argumentácie českého ústavného súdu je zhrnutá v bode 48 nálezu, podľa ktorého: "