Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil dva rozsudky proti Slovenskej republiky

V prípade Petríková proti Slovenskej republike bola sťažovateľka žalovanou stranou v konaní na ochranu osobnosti. V súvislosti s týmto konaním podala ústavnú sťažnosť podľa článku 127 ústavy voči uzneseniu krajského súdu, ktorým krajský súd nevylúčil zákonnú sudkyňu z rozhodovania vo veci. Zároveň približne v rovnakom čase podal ústavnú sťažnosť aj žalobca v konaní na ochranu osobnosti, ale voči inému rozhodnutiu v uvedenom konaní. O ústavných sťažnostiach sťažovateľky aj žalobcu mal rozhodovať rovnaký senát ústavného súdu, ktorého členom bola sudkyňa A. Čo sa týka rozhodovania o ústavnej sťažnosti žalobcu, sudkyňa A. doručila predsedníčke ústavného súdu oznámenie,  v ktorom uviedla, že má k žalobcovi kolegiálny priateľský vzťah. Medzitým aj sťažovateľka podala námietku zaujatosti voči sudkyni A., v ktorej poukazovala na tento priateľský vzťah medzi žalobcom a sudkyňou A., pripustila však, že nie je účastníčkou konania o ústavnej sťažnosti žalobcu. Ústavný súd vylúčil sudkyňu A. z rozhodovania o ústavnej sťažnosti žalobcu a zároveň ju nevylúčil z rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Následne ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť sťažovateľky. Ústavná sťažnosť žalobcu bola tiež odmietnutá. Pred ESĽP sťažovateľka namietala, že v konaní o jej ústavnej sťažnosti nerozhodoval nezávislý a nestranný súd. 

Vo svojom rozsudku ESĽP uviedol, že otázku, či existuje legitímny dôvod obávať sa, že konkrétny sudca nie je nestranný, treba posudzovať nielen na základe konkrétnych okolností každého prípadu, ale aj vo svetle dostatočnosti záruk, ktoré ponúkajú vnútroštátne postupy na zabezpečenie nestrannosti. V tejto súvislosti poznamenal, že ustanovenia týkajúce sa namietania zaujatosti sudcov ústavného súdu boli v relevantnom čase uvedené v § 27 zákona o ústavnom súde, teda slovenské právo v čase udalostí, na ktoré sa tento prípad vzťahuje, nepovažovalo za problematický, a teda ako dôvod na námietku zaujatosti, vzťah medzi sudcom a zainteresovanou osobou. Takáto úprava sa objavila až v novom zákone o ústavnom súde, ktorý nadobudol účinnosť 1. marca 2019. Žalobca mal nepochybne záujem na konaní týkajúcom sa sťažovateľkinej ústavnej sťažnosti, pretože bol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie krajského súdu, napadnuté sťažovateľkou na ústavnom súde. Vzťah sudkyne A. k nemu ale nebol predmetom skúmania ústavného súdu v kontexte sťažnosti sťažovateľky a jej námietka zaujatosti bola zamietnutá pomerne formalistickým spôsobom z dôvodu, že súvislosť medzi konaním o ústavnej sťažnosti žalobcu a konaním o sťažnosti sťažovateľky netvorila relevantný podklad na to, aby ústavný súd rozhodol o námietke zaujatosti. Za takýchto okolností ESĽP nebol presvedčený, že ústavný súd riadne preskúmal námietku sťažovateľky voči sudkyni A., a že svoje rozhodnutie dostatočne a relevantne odôvodnil. Vzhľadom na to, že sudkyňa A. bola vylúčená z prejednávania ústavnej sťažnosti žalobcu, pravdepodobne vznikli pochybnosti o jej nestrannosti v prípade sťažovateľky, ktorá bola žalovanou stranou v konaní, ktoré bolo základom jej ústavnej sťažnosti. Mali byť teda predložené presvedčivé argumenty, ktoré by jasne ukázali, prečo sťažovateľkinu námietku zaujatosti proti sudkyni A. nebolo možné v jej prípade akceptovať. ESĽP preto vyslovil záver, že pochybnosti sťažovateľky, týkajúce sa nestrannosti sudkyne A., bolo možné považovať za objektívne oprávnené, a že vnútroštátne právo a prax neposkytovali dostatočné procesné záruky, aby tieto pochybnosti boli rozptýlené. Preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľka si žiadne neuplatnila a preto jej ESĽP žiadne nepriznal. 

V prípade Mucha proti Slovenskej republike bol sťažovateľ obvinený pre rôzne zločiny. Okrem sťažovateľa bolo obvinenie vznesené aj voči ďalším osobám, pričom trestné stíhanie bolo spojené do jedného konania. Počas prípravného konania boli zo spoločného konania vylúčené niektoré osoby, keďže mali záujem uzavrieť dohodu o vine a treste. Sťažovateľ o takúto dohodu záujem nemal. Po predchádzajúcom schválení dohody o vine a treste Špecializovaný trestný súd v Pezinku, v senáte zloženom z troch členov, na verejnom zasadnutí uznal niektoré osoby za vinné z rôznej trestnej činnosti a uložil im dohodnuté tresty. Následne bola na sťažovateľa a ďalšie tri osoby podaná obžaloba. Dve z týchto osôb uzavreli dohody o vine a treste a sťažovateľ a jedna ďalšia osoba boli rozsudkom špecializovaného súdu uznaní za vinných. Odsúdeniu predchádzalo konanie, v ktorom bolo na hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie vo vzťahu k sťažovateľovi a ďalšej osobe. Sťažovateľ neúspešne podal odvolanie, dovolanie a neskôr sa obrátil aj na ústavný súd. Ten jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Pred ESĽP sťažovateľ namietal, že mu bolo upreté právo na konanie pred nestranným súdom, a že bola porušená zásada prezumpcie neviny. 

ESĽP vo svojom rozsudku uviedol, že vzhľadom na povahu organizovanej trestnej činnosti, z ktorej boli sťažovateľovi spolupáchatelia obvinení, sa zdá nepochybné, že pre posúdenie ich prípadov bolo nevyhnutné odkázať vo vymedzení skutkov na tretie osoby. Pokiaľ však išlo detailnosť, s akou rozsudky týkajúce sa sťažovateľových spolupáchateľov odkazovali na iného spolupáchateľa s konkretizáciou jeho postavenia v skupine a jeho úlohou pri stíhaných skutkoch, ESĽP považoval za otázne, či bolo potrebné individuálne identifikovať sťažovateľa. Predmetné odkazy na sťažovateľa neboli v žiadnom prípade formulované tak, aby naznačovali, že v danom čase bol sťažovateľ len obvinený a stíhaný v samostatnom trestnom konaní. Ani v odôvodnení predmetných rozsudkov sa nikde neobjavuje takáto formulácia a ani iné vysvetlenie v tom zmysle, že vina sťažovateľa nebola právoplatne preukázaná. ESĽP prisvedčil tvrdeniu vlády, že rozsudky odsudzujúce spolupáchateľov odkazovali na sťažovateľa len jeho iniciálami a prezývkou. Bolo však zrejmé, že prvostupňový súd si bol dokonale vedomý sťažovateľovej totožnosti. Podľa ESĽP navyše nebolo možné pochybovať o tom, že účasť sťažovateľa na trestných činoch bola výslovne a konkrétne uvedená v rozsudkoch konštatujúcich vinu jeho spolupáchateľov. Keďže prvostupňový súd, ktorý rozhodoval o vine sťažovateľa, považoval odsúdenia jeho spolupáchateľov za súčasť prípadu proti nemu, prinajmenšom na prvý pohľad mal zjavnú motiváciu zostať v súlade s predchádzajúcimi rozsudkami, pretože akékoľvek protichodné zistenia v skorších rozsudkoch by mohli podkopať dôveryhodnosť neskorších rozsudkov. Zároveň, vzhľadom na to, že sťažovateľovo odsúdenie bolo do značnej miery založené na dôkazoch poskytnutých spolupáchateľmi, ktorí ho predtým obvinili prostredníctvom priznaní poskytnutých v procese vyjednávania o vine a treste, bola tu zjavná ich motivácia nepopierať svoje skoršie výpovede. Nakoniec ESĽP pripomenul, že súdy vyššieho stupňa môžu za určitých okolností napraviť vady, ktoré vznikli v konaní na nižšom stupni. Hoci súdy vyššieho stupňa v prípade sťažovateľa mali právomoc zrušiť rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu, že súd nebol nestranný, a že došlo k iným zásadným procesným pochybeniam, neurobili tak, a teda nenapravili vady konania. Preto ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ požadoval 50 000 eur ako nemajetkovú ujmu a  630 eur za náklady a výdavky. ESĽP priznal sťažovateľovi 7  800 eur ako nemajetkovú ujmu a 630 eur za náklady a výdavky.