Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Asady a ďalší proti SR

V tomto prípade Slovenskú republiku žalovalo devätnásť afganských občanov, ktorých v novembri 2014 zaistila slovenská hraničná a cudzinecká polícia v rámci väčšej skupiny cudzincov v blízkosti ukrajinskej hranice. Sťažovatelia boli na oddelení hraničnej a cudzineckej polície vypočutí a ešte v ten istý deň hraničná a cudzinecká polícia vydala devätnásť samostatných rozhodnutí o ich administratívnom vyhostení. Dôvodom pre vyhostenie bolo neoprávnené prekročenie štátnej hranice. Sťažovatelia boli bezodkladne vrátení na Ukrajinu. V sťažnosti podanej ESĽP sťažovatelia tvrdili, že v rozpore so zákazom hromadného vyhostenia cudzincov podľa článku 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru malo ich vyhostenie na Ukrajinu hromadný charakter, pretože štátne orgány nevykonali individuálne preskúmanie a posúdenie ich prípadov, a že im bol odopretý prístup k azylovému konaniu. Ďalej, odvolávajúc sa na článok 13 v spojení s článkom 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru sa sťažovatelia sťažovali, že nemali k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy, ktorým by mohli napadnúť svoje vyhostenie na Ukrajinu. 

Vláda v tomto prípade v prvom rade namietala neprijateľnosť sťažnosti z dôvodu, že právna zástupkyňa sťažovateľov nemá vedomosť o mieste, kde sa sťažovatelia nachádzajú a nevie sa s nimi spojiť, čo je v zmysle judikatúry ESĽP potrebné považovať za náznak toho, že sťažovatelia stratili záujem na pokračovaní v sťažnosti. ESĽP rozhodol o vyčiarknutí sťažnosti zo zoznamu prípadov v rozsahu, v akom bola podaná dvomi sťažovateľmi, ktorí v priebehu konania výslovne vyhlásili, že si neželajú pokračovať v konaní o nej. Ďalej podotkol, že piati sťažovatelia sa nepokúsili kontaktovať ich právnu zástupkyňu a nepreukázali záujem na pokračovaní v konaní o sťažnosti. V súvislosti s ďalšími piatimi sťažovateľmi právna zástupkyňa uviedla iba krajinu ich pobytu a linky na ich účty na Facebooku, neobsahujúce žiadnu vzájomnú konverzáciu, čo podľa ESĽP nepostačuje na preukázanie kontaktu medzi sťažovateľom a jeho právnym zástupcom. Preto ESĽP vyčiarkol sťažnosť zo zoznamu prípadov aj vo vzťahu k týmto desiatim sťažovateľom. Vo vzťahu k siedmim sťažovateľom vyhlásil sťažnosť za prijateľnú, keď zároveň odmietol námietku vlády, že sťažovatelia s výnimkou štyroch z nich nepodali proti rozhodnutiam o administratívnom vyhostení odvolanie, čím nesplnili podmienku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. 

V tejto súvislosti ESĽP uviedol, že Úrad hraničnej a cudzineckej polície zamietol odvolania podané štyrmi zo sťažovateľov a na základe obsahu týchto rozhodnutí sa nejaví, že by prípadne podané odvolania iných sťažovateľov mohli viesť k inému rozhodnutiu. ESĽP vyslovil názor, že za situácie, v ktorej sa sťažovatelia nachádzali, sa od nich nevyžadovalo vyčerpať tento prostriedok nápravy. Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, ESĽP akceptoval argumenty vlády a ňou predložené dôkazy a konštatoval, že napriek určitým nezrovnalostiam v predložených dokumentoch predovšetkým ohľadom času jednotlivých výsluchov tieto nepostačujú na záver o tom, že výsluchy sťažovateľov neboli uskutočnené na individuálnom základe. Navyše, z judikatúry ESĽP k zákazu hromadného vyhostenia cudzincov nevyplýva právo na individuálny výsluch cudzinca za každých okolností. ESĽP ďalej poukázal na to, že sťažovatelia podľa vládou predložených zápisníc o výsluchoch pred políciou netvrdili existenciu žiadneho prenasledovania v krajine pôvodu, uviedli, že Afganistan opustili z ekonomických dôvodov a radšej chceli ísť do Nemecka než žiadať o azyl v Slovenskej republike. ESĽP zdôraznil, že sťažovatelia nepredložili žiaden argument, ktorým by tieto svoje tvrdenia vyvrátili. V tomto prípade teda neexistovali žiadne prekážky vyhostenia v zmysle článkov 3 a 8 Dohovoru, ktoré by slovenská polícia bola povinná posúdiť. ESĽP nepovažoval za preukázané tvrdenia sťažovateľov, že ich vyhlásenia na polícii boli nesprávne preložené. Ďalej uviedol, že nemá ani dôvod veriť, že polícia ignorovala ich žiadosti o azyl a poukázal v tejto súvislosti na vládou predložené dôkazy o tom, že ďalší cudzinci zo zaistenej skupiny, ktorí požiadali o azyl, boli premiestnení do záchytného tábora pre utečencov. Na základe uvedených skutočností ESĽP konštatoval, že nezistil, že by sťažovatelia boli zbavení možnosti predložiť vnútroštátnym orgánom všetky okolnosti, ktoré mohli odôvodniť ich zotrvanie v Slovenskej republike, alebo že by ich vrátenie na Ukrajinu bolo uskutočnené bez preskúmania ich individuálnej situácie. ESĽP väčšinou štyroch hlasov proti trom dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 4 k Dohovoru, zakotvujúceho zákaz hromadného vyhostenia cudzincov. Námietku založenú na článku 13 Dohovoru ESĽP zamietol.