Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade dvoch sťažností týkajúcich sa neprimeranej dĺžky konania

Sťažujúce sa spoločnosti namietali neprimeranú dĺžku trestného konania, v ktorom mali postavenie poškodených. Trestné konanie bolo vedené v súvislosti uzavretím zmlúv inou obchodnou spoločnosťou B. s najmenej 52 subjektmi, od ktorých prijala peniaze, ale zmluvy neplnila. Trestné konanie bolo zastavené z dôvodu, že skutok nebol trestným činom, avšak rozhodnutie bolo zrušené generálnym prokurátorom. Neskôr boli vznesené obvinenia proti dvom osobám, avšak aj toto rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátená vyšetrovateľovi na ďalšie konanie. Trestné konanie bolo napokon opäť zastavené. Sťažujúce sa spoločnosti sa so sťažnosťou na dĺžku konania obrátili na ústavný súd prostredníctvom ústavnej sťažnosti podľa článku 127 ústavy. Ústavný súd obe sťažnosti odmietol z dôvodu, že poškodený uplatňujúci si nárok na náhradu škody v trestnom konaní požíva právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov až po vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe. Konštatoval, že neboli vznesené obvinenia voči žiadnej konkrétnej osobe, preto sťažujúce sa spoločnosti nepožívali ústavné záruky, na ktoré sa odvolali.  

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažností, odkazujúc na rozhodnutia ústavného súdu a rozhodnutie ESĽP Podhradský proti Slovenskej republike z 25. augusta 2015 vláda namietala najmä nezlučiteľnosť sťažností ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru z dôvodu, že podľa vnútroštátneho práva sa záruky článku 6 Dohovoru vzťahujú na nároky na náhradu škody v trestnom konaní iba po vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe, avšak v posudzovaných prípadoch bolo trestné konanie vedené proti neznámym osobám. ESĽP sa s argumentáciou vlády nestotožnil, poukazujúc na rozsudok v prípade Javor a Javorová proti Slovenskej republike z 15. septembra 2015, v ktorom konštatoval, že záruky článku 6 Dohovoru sa vzťahujú na nároky poškodených na náhradu škody v trestnom konaní od momentu ich uplatnenia bez ohľadu na to, či bolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe. ESĽP v posudzovanom prípade nevidel žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od tohto prístupu. Ďalej konštatoval, že štatutárni zástupcovia oboch spoločností počas výsluchu uviedli troch zástupcov spoločnosti B., ktorí boli prítomní na rokovaniach o sporných zmluvách a preto bol toho názoru, že konkretizovali, voči komu nárok na náhradu škody smeruje a nárok riadne uplatnili. Sťažnosť preto vyhlásil za prijateľnú. 

Vo vzťahu k dĺžke konania ESĽP uznal, že trestné konanie bolo zložité, keďže zahŕňalo 50 poškodených, okolo 100 svedkov a viacnásobné žiadosti o poskytnutie právnej pomoci v zahraničí. Konštatoval tiež, že vnútroštátne orgány pravidelne vykonávali kroky vo vyšetrovaní, vypočúvali svedkov, ukladali pokuty za nedostavenie sa na výsluch a spolupracovali s orgánmi v zahraničí. Napriek tomu ESĽP nemohol ignorovať skutočnosť, že celé konanie trvalo okolo desať rokov. Dĺžka konania preto nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 6 Dohovoru. Vzhľadom na dôvod odmietnutia ústavných sťažností ústavným súdom ESĽP tiež konštatoval, že vo vzťahu k  sťažnosti na dĺžku konania sťažujúce sa spoločnosti nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy a preto došlo k porušeniu článku 13 Dohovoru v spojení s článkom 6.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažujúce sa spoločnosti požadovali každá 10 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu nákladov a výdavkov, a to prvá sťažujúca sa spoločnosť spolu vo výške 2 658 EUR a druhá sťažujúca sa spoločnosť spolu vo výške 2 558,30 EUR. ESĽP priznal prvej sťažujúcej sa spoločnosti 7 300 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 2 658 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Druhej sťažujúcej sa spoločnosti priznal 6 400 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 2 558 EUR náhradu nákladov a výdavkov.