Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade policajného násilia voči rómskym chlapcom

ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že počiatočná odpoveď vnútroštátnych orgánov na udalosť, teda začatie vyšetrovania, vznesenie obvinenia a podanie obžaloby, bola relatívne rýchla. Čo sa však týka ďalšieho priebehu konania, ESĽP poukázal na to, že prvostupňový rozsudok bol dvakrát zrušený z dôvodu nedostatkov v konaní, konkrétne aj z dôvodu vád vo vykonávaní dokazovania a v hodnotení dôkazov. To viedlo k značnému predĺženiu konania, čo malo vplyv aj na účinnosť v zmysle štandardov vyplývajúcich z judikatúry ESĽP. Ďalej ESĽP podotkol, že významným aspektom pri oslobodení obžalovaných boli rozpory vo výpovediach sťažovateľov v prípravnom konaní a v konaní pred súdom a rozpory v ich výpovediach navzájom. Podľa neho však k takýmto rozporom plynutie času len dopomáhalo (v tomto prípade prvostupňový oslobodzujúci rozsudok nakoniec potvrdil odvolací súd viac ako jedenásť rokov a osem mesiacov po udalostiach z 21. marca 2009). ESĽP dospel k záveru, že nedostatky v rýchlosti vyšetrovania udalostí boli takého rozsahu, že spôsobili jeho celkovú neúčinnosť. Došlo preto k porušeniu článku 3 Dohovoru v jeho procesnej časti. Ďalej ESĽP poznamenal, že zo zvukovo-obrazových záznamov je zrejmé, že udalosti na nich zachytené sa na policajnej stanici odohrali, aj keď v trestnom konaní nebolo preukázané, že sa trestnej činnosti dopustili dotknutí policajti. V danom čase boli sťažovatelia pod kontrolou orgánov a z nahrávok je zrejmé, že boli nútení sa navzájom udierať po tvári a potom si dávať bozky, a to v prítomnosti psov bez náhubkov a uniformovaných policajtov. Na základe toho ESĽP konštatoval, že zaobchádzanie so sťažovateľmi bolo neľudské a ponižujúce a došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti.

Čo sa týka sťažnosti na diskrimináciu, ESĽP konštatoval, že nebolo zistené, že by etnický pôvod sťažovateľov zohral úlohu v tom, akým spôsobom bolo so sťažovateľmi zaobchádzané. Preto rozhodol, že článok 14 Dohovoru v spojení s hmotnou časťou článku 3 Dohovoru porušený nebol. Na druhej strane bol toho názoru, že povinnosť orgánov podniknúť všetky primerané kroky na odhalenie akéhokoľvek rasového motívu a zistiť, či etnická nenávisť alebo predsudky zohrávali úlohu v zlom zaobchádzaní so sťažovateľmi alebo nie, nemožno považovať za splnenú a rozhodol, že bol porušený článok 14 Dohovoru v spojení s procesnou časťou článku 3 Dohovoru.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia požadovali 30 000 eur pre každého z nich z titulu nemajetkovej ujmy a 15 605,34 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal každému sťažovateľovi 20 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne všetkým sťažovateľom 11 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.