Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade ...

Vyhľadávanie v aktualitách

7. 2. 2023 Kategória: Aktuality Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade M. B. a ďalší proti Slovenskej republike (č. 2).

Prípad sa týka udalostí, ku ktorým došlo na policajnej stanici v Košiciach 21. marca 2009. V ten deň boli šiesti sťažovatelia, v tom čase maloletí, zadržaní pre podozrenie z účasti na lúpeži a privezení na policajnú stanicu. Sťažovatelia tvrdili, že na policajnej stanici boli hodení na zem pred štekajúcimi psami bez náhubkov, že niektorí z nich boli psami pohryznutí, že boli bití, kopaní a inak fyzicky a slovne týraní prítomnými policajtami, a že boli na ich adresu vyslovené komentáre, ktoré sa okrem iného týkali ich rómskeho pôvodu. V médiách sa následne 7. apríla 2009 zjavil zvukovo-obrazový materiál, ktorý zachytával zaobchádzanie, ktorému boli sťažovatelia vystavení na policajnej stanici 21. marca 2009. Znalec neskôr zistil, že uvedené záznamy bol nahraté mobilným telefónom s fotoaparátom. Ešte v ten istý deň boli siedmi policajti personálnym rozkazom dočasne pozbavení výkonu štátnej služby, no neskôr správne súdy toto rozhodnutie zrušili. Zároveň bolo ešte v ten istý deň začaté vo veci trestné stíhanie, ktoré vyústilo do vznesenia obvinenia zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a vydierania spáchaných s osobitným motívom (z etnickej nenávisti) proti desiatim policajtom a neskôr do podania obžaloby. Okresný súd Košice II po rozsiahlom dokazovaní 27. februára 2015 obžalovaných oslobodil spod obžaloby. Po zrušení tohto rozsudku Krajským súdom v Košiciach okresný súd opäť rozhodol vo veci 17. mája 2017 tak, že oslobodil obžalovaných spod obžaloby. Po opätovnom zrušení rozsudku krajským súdom okresný súd rozsudkom zo 4. decembra 2019 obžalovaných znovu oslobodil spod obžaloby. Krajský súd 11. decembra 2020 zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku. V priebehu trestného konania sa sťažovatelia obrátili na ústavný súd; ten ich sťažnosť ale odmietol v časti pre nedostatok právomoci a v časti pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. Na ESĽP sa sťažovatelia sťažovali na porušenie zákazu zlého zaobchádzania (článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), porušenie práva na účinný prostriedok nápravy (článok 13 Dohovoru) a zákazu diskriminácie (článok 14 Dohovoru).

ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že počiatočná odpoveď vnútroštátnych orgánov na udalosť, teda začatie vyšetrovania, vznesenie obvinenia a podanie obžaloby, bola relatívne rýchla. Čo sa však týka ďalšieho priebehu konania, ESĽP poukázal na to, že prvostupňový rozsudok bol dvakrát zrušený z dôvodu nedostatkov v konaní, konkrétne aj z dôvodu vád vo vykonávaní dokazovania a v hodnotení dôkazov. To viedlo k značnému predĺženiu konania, čo malo vplyv aj na účinnosť v zmysle štandardov vyplývajúcich z judikatúry ESĽP. Ďalej ESĽP podotkol, že významným aspektom pri oslobodení obžalovaných boli rozpory vo výpovediach sťažovateľov v prípravnom konaní a v konaní pred súdom a rozpory v ich výpovediach navzájom. Podľa neho však k takýmto rozporom plynutie času len dopomáhalo (v tomto prípade prvostupňový oslobodzujúci rozsudok nakoniec potvrdil odvolací súd viac ako jedenásť rokov a osem mesiacov po udalostiach z 21. marca 2009). ESĽP dospel k záveru, že nedostatky v rýchlosti vyšetrovania udalostí boli takého rozsahu, že spôsobili jeho celkovú neúčinnosť. Došlo preto k porušeniu článku 3 Dohovoru v jeho procesnej časti. Ďalej ESĽP poznamenal, že zo zvukovo-obrazových záznamov je zrejmé, že udalosti na nich zachytené sa na policajnej stanici odohrali, aj keď v trestnom konaní nebolo preukázané, že sa trestnej činnosti dopustili dotknutí policajti. V danom čase boli sťažovatelia pod kontrolou orgánov a z nahrávok je zrejmé, že boli nútení sa navzájom udierať po tvári a potom si dávať bozky, a to v prítomnosti psov bez náhubkov a uniformovaných policajtov. Na základe toho ESĽP konštatoval, že zaobchádzanie so sťažovateľmi bolo neľudské a ponižujúce a došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti.

Čo sa týka sťažnosti na diskrimináciu, ESĽP konštatoval, že nebolo zistené, že by etnický pôvod sťažovateľov zohral úlohu v tom, akým spôsobom bolo so sťažovateľmi zaobchádzané. Preto rozhodol, že článok 14 Dohovoru v spojení s hmotnou časťou článku 3 Dohovoru porušený nebol. Na druhej strane bol toho názoru, že povinnosť orgánov podniknúť všetky primerané kroky na odhalenie akéhokoľvek rasového motívu a zistiť, či etnická nenávisť alebo predsudky zohrávali úlohu v zlom zaobchádzaní so sťažovateľmi alebo nie, nemožno považovať za splnenú a rozhodol, že bol porušený článok 14 Dohovoru v spojení s procesnou časťou článku 3 Dohovoru.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia požadovali 30 000 eur pre každého z nich z titulu nemajetkovej ujmy a 15 605,34 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal každému sťažovateľovi 20 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne všetkým sťažovateľom 11 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.