Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade ...

Vyhľadávanie v aktualitách

13. 2. 2020 Kategória: Aktuality Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR

Štrasburg, 28. januára 2020 – Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade A. P. proti Slovenskej republike, v ktorom sťažovateľ namietal podľa článku 3, 13 a 14 Dohovoru, že bol vystavený zlému zaobchádzaniu v dôsledku bitia a psychologického tlaku, ktorého sa dopustili policajti, že vnútroštátne orgány nevykonali účinné vyšetrovanie zlého zaobchádzania a nevyšetrili možný rasový motív zlého zaobchádzania. Tvrdí, že jeho rómsky pôvod bol rozhodujúcim faktorom pri zlom zaobchádzaní, ktoré utrpel v kontakte so štátnymi orgánmi, ako aj pri následnom zlyhaní vykonania náležitého vyšetrenia prípadu. ESĽP skonštatoval porušenie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a priznal sťažovateľovi nemajetkovú ujmu 5 000 eur a náhradu trov konania vo výške 4 500 eur.

Prípad sa týkal rómskeho chlapca, ktorý v roku 2015 ako šestnásťročný bol konfrontovaný pred svojou školou dvoma obecnými policajtmi, E.P. a R.M. Jeden z policajtov ho vraj schňapol za kapucňu, hodil na auto a udrel ho niekoľkokrát do nosa päsťou. Potom ho naložil do policajného auta, kde už čakal ďalší rómsky chlapec, A.T. Sťažovateľ tvrdil, že policajt pokračoval v udieraní päsťou aj po jeho naložení do auta. Chlapci boli prevezení na policajnú stanicu v Rudňanoch. Sťažovateľ tvrdil, že na policajnej stanici si obaja policajti nasadili biele rukavice a bili ho po tvári päsťami, a že ho donútili priznať sa k spáchaniu priestupku, konkrétne, že napadol iného rómskeho chlapca. Sťažovateľ bol prepustený ešte v to isté doobedie. Tvrdil, že mu tiekla krv z nosa. V spoločnosti svojej matky navštívil doktora, ktorý potvrdil, že utrpel menšie zranenia – opuch hornej pery a pomliaždeninu nosa. Ešte v ten istý deň sťažovateľ, zastúpený svojou matkou, podal trestné oznámenie. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi („OR PZ SNV“) odmietol trestné oznámenie, nakoľko nezistil žiadne dôvody na vznesenie obvinenia. Vyšetrovateľ vypočul policajtov E.P. a R.M. a otca M.Č., ktorý sa nachádzal v tom čase pred školou. Zhodne potvrdili, že sťažovateľ nerešpektoval pokyny, bol verbálne agresívny a mal pľuť na jedného z policajtov. Policajt R.M. uznal, že nasadil sťažovateľovi na rameno páku, aby ho dostal do policajného auta. Sťažovateľ podal voči uzneseniu sťažnosť. Tvrdil, že vyšetrovateľ nevypočul nezávislých svedkov incidentu, nezobral do úvahy ním predloženú lekársku správu a nevyšetril možný rasový motív policajtov. Taktiež tvrdil, že keby bola verzia policajtov pravdivá, mali povinnosť oznámiť použitie donucovacích prostriedkov svojmu nadriadenému, čo však neurobili. Vyšetrovateľ OR PZ SNV následne zrušil namietnuté rozhodnutie a začal trestné stíhanie na základe podozrenia, že bol spáchaný trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. V priebehu vyšetrovania vyšetrovateľ vypočul sťažovateľa a jeho matku, ako aj policajtov E.P. a R.M., A.T., a ďalších. Nariadil tiež vypracovanie znaleckého posudku týkajúceho sa zranení sťažovateľa. V júli 2015 vyšetrovateľ OR PZ SNV zastavil trestné stíhanie, nakoľko k dospel k záveru, že spáchaný skutok nebol trestným činom zneužitia právomoci verejného činiteľa. Sťažovateľ podal sťažnosť, avšak Okresná prokuratúra v Spišskej Novej Vsi zamietla sťažnosť ako nedôvodnú. Sťažovateľ sa taktiež obrátil na Krajskú prokuratúru v Košiciach a Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktoré odložili jeho podnet ako nedôvodný. Sťažovateľ následne podal sťažnosť na ústavný súd, pričom tvrdil porušenie článku 3, 13 a 14 Dohovoru a ich ústavných ekvivalentov. V júni 2016 ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú a tak podal sťažnosť na ESĽP, ktorý sťažnosť oznámil vláde Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Tá vo svojom stanovisku poukazovala na skutočnosť, že verzia udalostí tak, ako ju vykresľoval sťažovateľ a ako bolo zistené zo znaleckého posudku aj z výpovedí svedkov, bola značne odlišná. Podľa nej zranenie sťažovateľa bolo natoľko ľahkého charakteru, že nespĺňalo minimum závažnosti stanovené pre to, aby zlé zaobchádzanie spadalo do pôsobnosti článku 3 Dohovoru. V prípade ak by sa ESĽP s touto námietkou nestotožnil a bol toho názoru, že charakter sťažovateľovho zranenia predsa len napĺňal kritériá minima závažnosti a spadal pod článok 3 Dohovoru, vláda tvrdila, že sťažovateľ mal byť predvedený pre fyzické násilie, ktorého sa dopustil s kamarátom voči inému rómskemu chlapcovi zo školy. Mestská polícia v tomto prípade zasahovala na podnet poškodených osôb, ktoré jednoznačne určili totožnosť páchateľov. Sťažovateľ však absolútne ignoroval ich výzvu a navyše kládol odpor (čo dosvedčili aj svedecké výpovede), takže príslušník obecnej polície R.M. nemal inú možnosť, iba ho do auta dostať fyzicky. Navyše, sťažovateľ bol zadržaný na stanici iba 20 minút a podľa výpovedí sa nesťažoval na žiadne zranenie ani neuvádzal žiadne bolesti. Preto vláda tvrdila, že použitý donucovací prostriedok (chytenie za rameno a zaucho) bol primeraný sledovanému cieľu, a že sťažnosť sťažovateľa je zjavne nepodložená. Čo sa týka procesného aspektu článku 3 (vedenie vyšetrovania) vláda vo svojom stanovisku uviedla, že sťažovateľovo trestné oznámenie bolo preskúmané políciou, troma stupňami prokuratúry a nakoniec aj ústavným súdom. Vnútroštátne orgány sa riadne zaoberali námietkami sťažovateľa a všetky svoje rozhodnutia náležite odôvodnili, preto žiadala vyhlásiť sťažnosť aj v tomto aspekte za zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie článku 13 (právo na účinný prostriedok nápravy a 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie). K obidvom sťažnostiam vláda uviedla, že sú zjavne nepodložené. K stanovisku predložila svoje vyjadrenie sťažovateľova právna zástupkyňa a ESĽP vyhlásil rozsudok.

Vo svojom rozsudku ESĽP spojil preskúmavanie námietok k prijateľnosti aj podstate sťažnosti a zo znaleckého posudku aj výpovedí mal za preukázané, že sťažovateľ utrpel pri policajnom zásahu zaucho. Pripomenul svoju judikatúru, podľa ktorej zaucho má značný dosah na toho, kto ho dostane, a že na to, aby zásah spadal pod článok 3 Dohovoru postačuje, aby bola obeť ponížená vo svojich vlastných očiach. Berúc do úvahy zraniteľnosť neplnoletých osôb v kontexte článku 3 Dohovoru, požiadavku profesionality a vysokej úrovne kompetentnosti zo strany výkonných orgánov, ako aj skutočnosť, že napriek tomu, že sťažovateľ sa s policajtmi doťahoval a pokúsil sa ich udrieť, nebolo preukázané, že pre trénovaného policajta bolo úplne nevyhnutné uchýliť sa k fyzickej sile za účelom donútenia sťažovateľa k spolupráci. ESĽP preto skonštatoval porušenie článku 3 v jeho hmotnej časti. Čo sa týka samotného vyšetrovania poznamenal, že vo vyšetrovaní sa medzi jednotlivými výsluchmi a písomnými dôkazmi vyskytli rozpory, ktoré neboli počas vyšetrovania odstránené, a že tieto rozpory neboli odstránené nadriadenými prokuratúrami, ani ústavným súdom, a že napriek tomu, že sa incident odohral ráno pred školou, neboli identifikovaní a vypočutí žiadni ďalší svedkovia. Ďalej vnútroštátnym orgánom vytkol, že nevyvrátili argument sťažovateľa, že záznam o použití donucovacích prostriedkov bol napísaný retrospektívne za účelom zakrytia bezprávia, a že vnútroštátne orgány sa viac spoľahli na znalecký posudok vypracovaný po niekoľkých mesiacoch, ako na lekársku správu, vypracovanú v deň udalosti a predloženú sťažovateľom. Preto ESĽP vyvodil záver, že vnútroštátne orgány nekonali zo svojho vlastného podnetu a starostlivo nevyšetrili všetky relevantné aspekty prípadu, vrátane toho, či sila použitá voči sťažovateľovi bola nevyhnutná a primeraná. Preto skonštatoval aj porušenie článku 3 v jeho procesnej časti. Čo sa týka namietanej diskriminácie, ESĽP sa stotožnil s argumentom vlády, že aj keď sťažovateľ v konaní pred ním namietal nevyšetrenie potenciálneho rasového motívu vnútroštátnymi orgánmi, jeho tvrdenia boli iba všeobecnej povahy a z incidentu alebo z okolností sťažovateľovho zadržania nebolo možné vydedukovať žiaden rasový motív. Incident sa odohral medzi súkromnými osobami a obeťou bol iný rómsky chlapec. Policajný zásah bol oficiálnou odpoveďou na sťažnosť otca rómskeho chlapca. Ak sa aj neskôr v záznamoch objavovali výrazy ako „Róm“ a „Cigáň“, toto bol len záznam výpovede chlapca a ani vo vnútroštátnom konaní, ani pred ESĽP sťažovateľ netvrdil, že by jeho výpoveď obsahovala akýkoľvek rasový prvok. Preto ESĽP odlíšil tento prípad iných prípadov, kde bremeno dôkazov o neexistencii diskriminácie znášala vláda a konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal, že by zaobchádzanie policajtmi alebo následné vyšetrovanie bolo diskriminačné. Preto konštatoval, že sťažnosť na porušenie článku 14 je zjavne nepoložená. Rovnako odmietol aj sťažnosť podľa článku 13 Dohovoru týkajúcu sa účinného prostriedku nápravy.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval 5 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a z titulu trov konania požadoval dokopy 6 221, 92 EUR. ESĽP priznal z titulu nemajetkovej ujmy plnú výšku sumy a z titulu náhrady trov priznal 4 500 EUR.