Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade ponižujúceho zaobchádzania

Prípad sa týkal rómskeho chlapca, ktorý v roku 2015 ako šestnásťročný bol konfrontovaný pred svojou školou dvoma obecnými policajtmi, E.P. a R.M. Jeden z policajtov ho vraj schňapol za kapucňu, hodil na auto a udrel ho niekoľkokrát do nosa päsťou. Potom ho naložil do policajného auta, kde už čakal ďalší rómsky chlapec, A.T. Sťažovateľ tvrdil, že policajt pokračoval v udieraní päsťou aj po jeho naložení do auta. Chlapci boli prevezení na policajnú stanicu v Rudňanoch. Sťažovateľ tvrdil, že na policajnej stanici si obaja policajti nasadili biele rukavice a bili ho po tvári päsťami, a že ho donútili priznať sa k spáchaniu priestupku, konkrétne, že napadol iného rómskeho chlapca. Sťažovateľ bol prepustený ešte v to isté doobedie. Tvrdil, že mu tiekla krv z nosa. V spoločnosti svojej matky  navštívil doktora, ktorý potvrdil, že utrpel menšie zranenia – opuch hornej pery a pomliaždeninu nosa. Ešte v ten istý deň sťažovateľ, zastúpený svojou matkou, podal trestné oznámenie. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi („OR PZ SNV“) odmietol trestné oznámenie, nakoľko nezistil žiadne dôvody na vznesenie obvinenia. Vyšetrovateľ vypočul policajtov E.P. a R.M. a otca M.Č., ktorý sa nachádzal v tom čase pred školou. Zhodne potvrdili, že sťažovateľ nerešpektoval pokyny, bol verbálne agresívny a mal pľuť na jedného z policajtov. Policajt R.M. uznal, že nasadil sťažovateľovi na rameno páku, aby ho dostal do policajného auta. Sťažovateľ podal voči uzneseniu sťažnosť. Tvrdil, že vyšetrovateľ nevypočul nezávislých svedkov incidentu, nezobral do úvahy ním predloženú lekársku správu a nevyšetril možný rasový motív policajtov. Taktiež tvrdil, že keby bola verzia policajtov pravdivá, mali povinnosť oznámiť použitie donucovacích prostriedkov svojmu nadriadenému, čo však neurobili. Vyšetrovateľ OR PZ SNV následne zrušil namietnuté rozhodnutie a začal trestné stíhanie na základe podozrenia, že bol spáchaný trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. V priebehu vyšetrovania vyšetrovateľ vypočul sťažovateľa a jeho matku, ako aj policajtov E.P. a R.M., A.T., a ďalších. Nariadil tiež vypracovanie znaleckého posudku týkajúceho sa zranení sťažovateľa. V júli 2015 vyšetrovateľ OR PZ SNV zastavil trestné stíhanie, nakoľko k dospel k záveru, že spáchaný skutok nebol trestným činom zneužitia právomoci verejného činiteľa. Sťažovateľ podal sťažnosť, avšak Okresná prokuratúra v Spišskej Novej Vsi zamietla sťažnosť ako nedôvodnú. Sťažovateľ sa taktiež obrátil na Krajskú prokuratúru v Košiciach a Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktoré odložili jeho podnet ako nedôvodný. Sťažovateľ následne podal sťažnosť na ústavný súd, pričom tvrdil porušenie článku 3, 13 a 14 Dohovoru a ich ústavných ekvivalentov. V júni 2016 ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú a tak podal sťažnosť na ESĽP, ktorý sťažnosť oznámil vláde Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“). Tá vo svojom stanovisku poukazovala na skutočnosť, že verzia udalostí tak, ako ju vykresľoval sťažovateľ a ako bolo zistené zo znaleckého posudku aj z výpovedí svedkov, bola značne odlišná. Podľa nej zranenie sťažovateľa bolo natoľko ľahkého charakteru, že nespĺňalo  minimum závažnosti stanovené pre to, aby zlé zaobchádzanie spadalo do pôsobnosti článku 3 Dohovoru. V prípade ak by sa ESĽP s touto námietkou nestotožnil a bol toho názoru, že charakter sťažovateľovho zranenia predsa len napĺňal kritériá minima závažnosti a spadal pod článok 3 Dohovoru, vláda tvrdila, že sťažovateľ mal byť predvedený pre fyzické násilie, ktorého sa dopustil s kamarátom voči inému rómskemu chlapcovi zo školy. Mestská polícia v tomto prípade zasahovala na podnet poškodených osôb, ktoré jednoznačne určili totožnosť páchateľov. Sťažovateľ však absolútne ignoroval ich výzvu a navyše kládol odpor (čo dosvedčili aj svedecké výpovede), takže príslušník obecnej polície R.M. nemal inú možnosť, iba ho do auta dostať fyzicky. Navyše, sťažovateľ bol  zadržaný na stanici iba 20 minút a podľa výpovedí sa nesťažoval na žiadne zranenie ani neuvádzal žiadne bolesti. Preto vláda tvrdila, že použitý donucovací prostriedok (chytenie za rameno a zaucho) bol primeraný sledovanému cieľu, a že sťažnosť sťažovateľa je zjavne nepodložená. Čo sa týka procesného aspektu článku 3 (vedenie vyšetrovania) vláda vo svojom stanovisku uviedla, že sťažovateľovo trestné oznámenie bolo preskúmané políciou, troma stupňami prokuratúry a nakoniec aj ústavným súdom. Vnútroštátne orgány sa riadne zaoberali námietkami sťažovateľa a všetky svoje rozhodnutia náležite odôvodnili, preto žiadala vyhlásiť sťažnosť aj v tomto aspekte za zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie článku 13 (právo na účinný prostriedok nápravy a 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie). K obidvom sťažnostiam vláda uviedla, že sú zjavne nepodložené. K stanovisku predložila svoje vyjadrenie sťažovateľova právna zástupkyňa a ESĽP vyhlásil rozsudok.