Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Potoczká a Adamčo proti Slovenskej republike

Prípad sa týkal odpočúvania telefónu patriaceho prvej sťažovateľke a používaného hlavne druhým sťažovateľom, ku ktorému došlo v roku 2004 na účely získania dôkazu v rámci vyšetrovania trestného činu, ktorý mal údajne spáchať druhý sťažovateľ. Príkaz sudcu Krajského súdu v Bratislave, na základe ktorého bolo odpočúvanie realizované, bol utajovanou skutočnosťou a bol súčasťou utajovanej prílohy vyšetrovacieho spisu, rovnako ako prepisy získaných zvukových záznamov. Druhý sťažovateľ sa s nimi oboznámil pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu pri skončení vyšetrovania. V roku 2008 bola na sťažovateľa podaná obžaloba, ktorá sa neopierala o dôkazy získané odpočúvaním. Uvedené druhému sťažovateľovi potvrdil aj prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý mu v roku 2015 oznámil, že súčasťou obžaloby nebola utajovaná príloha, konkrétne príkaz na odpočúvanie z roku 2004, nakoľko predmetný príkaz neobsahoval odôvodnenie, čo už v čase podávania obžaloby bolo považované za prekážku zákonnosti odposluchu. Sťažovatelia podali v tejto súvislosti ústavnú sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol s odôvodnením, že prvá sťažovateľka nebola oprávnená na podanie takejto sťažnosti, keďže netvrdila, že skutočne telefón používala a druhý sťažovateľ mal možnosť namietať porušenie svojich práv v rámci trestného konania. Trestné konanie proti druhému sťažovateľovi bolo v roku 2018 zastavené z dôvodu jeho neprimeranej dĺžky.

Európsky súd vo svojom rozsudku zdôraznil, že možnosť druhého sťažovateľa namietať nezákonnosť dôkazu v trestnom konaní sa týka ochrany jeho práva na spravodlivé konanie o trestnom obvinení proti nemu, ale nemá priamu súvislosť s jeho právami chránenými článkom 8 Dohovoru. Dospel k názoru, že v predmetnom prípade sťažovateľ za daných okolností nemal na vnútroštátnej úrovni k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorým by sa mohol domáhať ochrany svojich práv. Ďalej s poukazom na to, že predmetný príkaz na odpočúvanie neobsahoval odôvodnenie, čo konštatoval aj prokurátor, európsky súd dospel k záveru, že takýto príkaz nespĺňal požiadavky vyplývajúce z článku 8 ods. 2 Dohovoru a jeho nadväzujúcej judikatúry. Došlo preto k porušeniu článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného života). Keďže sťažovatelia nemali k dispozícii účinný vnútroštátny prostriedok nápravy, došlo aj k porušeniu článku 13 v spojení s článkom 8 Dohovoru. Námietku týkajúcu sa údajných nedostatkov v konaní pred ústavným súdom, ktorú sťažovatelia vzniesli podľa článku 6 Dohovoru, európsky súd už nepovažoval za potrebné samostatne skúmať.

Európsky súd priznal každému zo sťažovateľov 5 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne sťažovateľom 2 500 EUR z titulu nákladov a výdavkov.