Rozhodnutie ESĽP v prípade BTS Holding, a. s. proti Slovenskej republike

Sťažnosť sa týkala zastavenia exekučného konania vnútroštátnymi súdmi (Okresný súd Bratislava II, Krajský súd v Bratislave), ktoré sťažujúca sa spoločnosť iniciovala voči Fondu národného majetku pre nezaplatenie sumy, priznanej rozhodcovským rozsudkom, ktorý vydal Medzinárodný arbitrážny súd so sídlom v Paríži. Sťažujúca sa spoločnosť sa obrátila aj na Ústavný súd Slovenskej republiky so sťažnosťou podľa článku 127 ústavy, ktorý jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Sťažujúca sa spoločnosť sa následne obrátila na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Vo svojej sťažnosti sa odvolala na článok 6 ods. 1 a 13 Dohovoru, ako aj článok 1 Protokolu č. 1 tvrdiac, že vnútroštátne súdy porušili jej práva tým, že vyhoveli námietke štátu voči exekúcii a zastavili exekučné konanie. Namietala, že rozhodnutia súdov boli svojvoľné, že nedali odpoveď na jej hlavné argumenty, a že dospeli k zjavne chybným záverom, čo spôsobilo, že zásah do jej majetkových práv bol nezákonný, nelegitímny a neprimeraný. 

ESĽP vo svojom rozsudku najprv skonštatoval, že právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok predstavuje v prípade sťažujúcej sa spoločnosti „majetok“ v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 a odmietol námietku vlády, že sťažnosť je z tohto dôvodu neprijateľná. Taktiež odmietol námietku vlády, ktorou sa odvolala na závery ústavného súdu v rozhodnutí o sťažnosti sťažujúcej sa spoločnosti, že táto voči rozhodnutiu o zastavení exekučného konania nepodala odvolanie. Sťažnosť teda vyhlásil za prijateľnú.

Vo vzťahu k podstate sťažnosti ESĽP uviedol, že podľa vnútroštátnych súdov bola exekúcia zastavená z dôvodu, že v skutočnosti neexistovala rozhodcovská doložka, ktorá by zakladala právomoc arbitrážneho súdu, rozhodcovský rozsudok nestanovoval lehotu na splnenie a nebolo k nemu priložené osvedčenie o dátume nadobudnutia jeho vykonateľnosti, rozhodcovský rozsudok sa týkal vysokej sumy, ktorá by sa musela zaplatiť na náklady daňových poplatníkov, pred vydaním rozhodcovského rozsudku sa strany vzdali práva na odvolanie a transakcia, ktorá bola základom priznanej sumy, súvisela s ochranou hospodárskej súťaže. ESĽP jednotlivé argumenty preskúmal a uviedol, že účastníci medzinárodného arbitrážneho konania predložili svoj spor súdu a ani jeden z nich v priebehu rozhodcovského konania nenamietal jeho právomoc. Pokiaľ ide o ďalší argument, podľa ESĽP nebolo možné spochybniť, že rozhodcovský rozsudok obsahoval povinnosť zaplatiť priznanú sumu, ktorá bola pre strany záväzná, a že predložením sporu arbitrážnemu súdu sa strany zaviazali rozhodcovský rozsudok bezodkladne splniť. Okrem toho, tento dôvod neprípustnosti exekúcie bol odvolacím súdom stanovený nad rámec dôvodov, ktoré uviedol Fond národného majetku vo svojej námietke voči exekúcii, bez toho, aby dal sťažujúcej sa spoločnosti možnosť reagovať. Čo sa týka argumentu, že vyplatenie sumy zaťaží daňových poplatníkov, ESĽP poznamenal, že povinným podľa rozhodcovského rozsudku bol Fond národného majetku, že tento subjekt bol v skutočnosti štátnym orgánom, že platby, ktoré mu boli uložené na základe rozhodcovského rozsudku, pochádzali z investičnej transakcie, ktorú uzavrel so sťažujúcou sa spoločnosťou na základe zmluvy súkromnoprávnej povahy, a že, ako poznamenali samotné súdy, platba podľa rozhodcovského rozsudku by sa v konečnom dôsledku musela uskutočniť zo štátneho rozpočtu. Ako však ESĽP už predtým uviedol vo svojej ustálenej judikatúre, nedostatok finančných prostriedkov nemôže ospravedlniť opomenutie štátneho orgánu splniť dlh vyplývajúci z rozsudku. Čo sa týka posledných dvoch argumentov, ESĽP uviedol, že odvolací súd sa na ne odvolal nad rámec námietok Fondu národného majetku bez toho, aby dal sťažujúcej sa spoločnosti možnosť reagovať. Berúc všetky skutkové okolnosti prípadu do úvahy, ESĽP rozhodol, že dôvody, na ktoré sa odvolávali vnútroštátne súdy, neboli dané a/alebo nespadali do právneho rámca zastavenia exekúcie zahraničného rozhodcovského rozsudku, a aj za predpokladu, že zastavenie exekúcie rozhodcovského rozsudku z týchto dôvodov slúžilo všeobecnému záujmu, nebolo preukázané, že bolo primerané tomuto cieľu. ESĽP preto konštatoval porušenie práva na majetok sťažujúcej sa spoločnosti v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 a ostatnými jej sťažnosťami už nepovažoval za potrebné sa zaoberať. 

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažujúca sa spoločnosť požadovala majetkovú škodu vo výške 1 894 597,52 eur (sumu priznanú rozhodcovským rozsudkom) a úroky omeškania vo výške  14,25% ročne, ako aj cca 104 000 eur za náklady s pohľadávkou. ESĽP odročil rozhodovanie o tejto otázke na obdobie šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Sťažujúca sa spoločnosť nepožiadala o náhradu nemajetkovej ujmy, ale požiadala taktiež o náhradu trov konania vo výške 320 574,17 eur. ESĽP jej z tohto titulu priznal 30 000 eur.