Práva osoby poškodenej trestným činom z hľadiska aktuálnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

V zmysle judikatúry Súdu, prvá veta článku 2 ods. 1 ukladá štátu nielen zdržať sa úmyselného a nezákonného pozbavenia života, ale tiež uskutočniť primerané kroky za účelom ochrany života osôb podliehajúcich jeho právomoci. Tento záväzok podľa Súdu zahŕňa primárnu povinnosť štátu zabezpečiť právo na život tým, že zavedie účinné trestnoprávne ustanovenia odstrašujúce od páchania trestných činov proti jednotlivcovi a systém orgánov činných v trestnom konaní za účelom prevencie, potláčania a trestania porušení týchto ustanovení. Zároveň môže tento záväzok za určitých okolností prerásť do pozitívnej povinnosti štátnych orgánov uskutočniť preventívne operatívne opatrenia za účelom ochrany osoby, ktorej život je v ohrození z dôvodu trestnej činnosti inej osoby. Majúc na pamäti ťažkosti pri spravovaní súčasnej spoločnosti, nepredvídateľnosť ľudského správania a nutnosť voľby pri stanovovaní priorít a zdrojov, rozsah tohto záväzku treba interpretovať tak, aby na štátne orgány nekládol neznesiteľné alebo neprimerané bremeno. Preto nie každé domnelé nebezpečenstvo, ktoré hrozí životu, zaväzuje štátne orgány prijať v súlade s Dohovorom konkrétne opatrenia na zabránenie jeho zhmotnenia. Predpokladom vzniku pozitívnej povinnosti je zistenie, že štátne orgány v danom čase vedeli alebo mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného rizika hroziaceho životu konkrétnej fyzickej osoby z dôvodu trestnej činnosti tretej osoby a neprijali v rámci svojich právomocí opatrenia, ktoré by sa odôvodnene zdali byť primeranými na odvrátenie tohto nebezpečenstva.

Povinnosť chrániť právo na život v zmysle článku 2 Dohovoru ďalej vyžaduje, aby sa uskutočnilo účinné oficiálne vyšetrovanie, ak boli jednotlivci násilne usmrtení. Hlavným cieľom takéhoto vyšetrovania je zabezpečiť účinnú implementáciu vnútroštátneho práva, ktoré chráni právo na život a v prípadoch, ktoré sa týkajú zamestnancov alebo orgánov štátu, zistiť ich zavinenie na úmrtiach, ku ktorým došlo v rámci ich zodpovednosti. Aká forma vyšetrovania naplní tieto ciele sa môže meniť v závislosti od odlišných okolností. Avšak akýkoľvek spôsob je použitý, orgány musia konať z vlastnej iniciatívy bezprostredne po tom, ako sa o prípade dozvedeli. Nemôžu ponechať na iniciatíve blízkeho príbuzného, aby podal formálnu sťažnosť alebo bral zodpovednosť za priebeh akéhokoľvek vyšetrovania. Aby bolo vyšetrovanie namietaného nezákonného usmrtenia zamestnancami štátu účinné, môže byť všeobecne považované za nevyhnutné pre osoby zodpovedné a vykonávajúce vyšetrovanie, aby boli nezávislé od tých, ktoré boli zúčastnené na udalosti. Uvedené znamená nielen absenciu hierarchického a inštitucionálneho vzťahu ale tiež reálnu nezávislosť. Vyšetrovanie musí byť účinné aj v tom zmysle, že je spôsobilé viesť k identifikácii a potrestaniu zodpovedných osôb. Uvedené nie je povinnosťou vo vzťahu k výsledku, ale je záväzné, pokiaľ ide o spôsoby vyšetrovania. Orgány musia uskutočniť primerané kroky umožňujúce im zaistiť dôkazy týkajúce sa prípadu, vrátane , výpovedí očitých svedkov, znaleckých dôkazov a ak je to vhodné, pitvy poskytujúcej úplnú a presnú správu o zranení a objektívnu analýzu klinických záverov, vrátane príčiny smrti. Pri akýchkoľvek nedostatkoch vyšetrovania, ktoré znemožnia zistenie príčiny smrti alebo zodpovednej osoby alebo osôb hrozí, že budú v rozpore s týmto štandardom. Požiadavka promptnosti a primeranej rýchlosti je obsiahnutá v tomto kontexte. Zatiaľ čo môžu vzniknúť prekážky alebo ťažkosti, ktoré zabraňujú pokroku vo vyšetrovaní v osobitnej situácii, rýchla odpoveď orgánov vyšetrujúcich použitie smrteľného násilia sa môže všeobecne považovať za nevyhnutnú pre udržanie dôvery verejnosti v ich oddanosť právnemu štátu a prevenciu akéhokoľvek zdania kolúzie alebo tolerancie nezákonných konaní. Z rovnakých dôvodov musia existovať dostatočné prvky verejnej kontroly vyšetrovania alebo jeho výsledkov, aby bola zabezpečená zodpovednosť v praxi, ako aj v teórii (legislatívna úprava). Stupeň verejnej kontroly sa môže samozrejme meniť od prípadu k prípadu. Akokoľvek, vo všetkých prípadoch blízki príbuzní usmrteného poškodeného musia byť zapojení do konania v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie ich legitímnych záujmov.

V prípade Mižigárová proti Slovenskej republike (rozsudok zo 14. decembra 2010) sťažovateľka podľa článku 2 Dohovoru namietala porušenie práva na život v dôsledku toho, že jej manžel zomrel na následky smrteľného zranenia, ktoré utrpel v priebehu policajného predvedenia, a že slovenské orgány neuskutočnili dôkladné a skutočné vyšetrovanie okolností jeho smrti. Podľa článku 3 Dohovoru tiež namietala, že sa s jej manželom počas policajného predvedenia zle zaobchádzalo, a že orgány neuskutočnili dostatočné vyšetrovanie vo vzťahu k tomuto zlému zaobchádzaniu. Sťažovateľka ďalej tvrdila, že vo vzťahu k jej sťažnostiam podľa článkov 2 a 3 nemala účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru. Nakoniec namietala, že jej práva a práva jej zosnulého manžela podľa článkov 2, 3 a 13 Dohovoru v spojení s článkom 14 boli porušené z dôvodu etnickej príslušnosti.

Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne. Dňa 12. augusta 1999 približne medzi 20.00 hod. a 20.30 hod. polícia zadržala manžela sťažovateľky spolu s ďalšou osobou. Polícia ich podozrievala z krádeže bicyklov, na ktorých jazdili. Počas zadržania policajti proti nim použili hmaty a chvaty a odviezli ich na Okresné oddelenie PZ Poprad. V čase zadržania bol manžel sťažovateľky (pán Š.) v dobrom zdravotnom stave. Potom, ako ho vypočuli štyria policajti, bol odvedený do inej miestnosti na ďalší výsluch policajtom, ktorý bol mimo služby a s ktorým sa už pred tým stretol, por. F. Počas výsluchu bol manžel sťažovateľky postrelený do brucha. Po štyroch dňoch strávených v nemocnici tomuto zraneniu podľahol. Dňa 29. mája 2000 podala prokurátorka proti por. F. obžalobu za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ku ktorému došlo v dôsledku toho, že nedbanlivosťou porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania. V obžalobe bolo okrem iného uvedené, že pri vyšetrovacom pokuse zo 4. mája 2000 bolo preukázané, že výpoveď por. F., podľa ktorej mal zbraň v puzdre, ktoré zakrývala košeľa, nebola pravdivá, pretože ak by tomu bolo tak, manžel sťažovateľky by nemohol vytiahnuť z neho zbraň. Dňa 18. októbra 2000 sudca Okresného súdu Poprad vydal podľa § 314e TP trestný rozkaz. Ním uznal por. F. vinným z trestného činu ublíženia na zdraví v zmysle § 224 ods. 1 a 2 TP, ku ktorému došlo v dôsledku toho, že nedbanlivosťou porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania. V trestnom rozkaze bolo uvedené, že podľa príslušných predpisov si nezabezpečil zbraň, v dôsledku čoho manžel sťažovateľky zbraň vytiahol z puzdra a spôsobil si ňou smrteľné zranenia. Por. F. bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dva a pol roka. Ani prokurátor, ani por. F. nepodali proti trestnému rozkazu odvolanie a tak nadobudol právoplatnosť. Por. F. následne 23. januára 2001 spáchal samovraždu.

Rozsudkom zo 14. decembra 2010 Súd vo vzťahu k podstate sťažnosti konštatoval, že došlo k porušeniu článku 2 Dohovoru. V tomto ohľade Súd uviedol, že aj ak manžel sťažovateľky spáchal samovraždu spôsobom, aký opísali vnútroštátne orgány, tieto porušili svoju povinnosť uskutočniť primerané opatrenia na ochranu jeho zdravia a telesnej integrity počas policajného zadržania. Poznamenal zároveň, že okolnosti prípadu neodôvodňovali, aby službukonajúci policajt mal pri sebe zbraň počas výsluchu sťažovateľkinho manžela, ktorý bol podozrivý z krádeže bicyklov. Ďalej poukázal na to, že vnútroštátna právna úprava, účinná v danom čase, vyžadovala, aby si policajti zabezpečili služobnú zbraň s cieľom vylúčiť akékoľvek „neželateľné“ následky. Vzhľadom na to, že dotknuté orgány tak nepostupovali, Súd konštatoval, že došlo k porušeniu článku 2 Dohovoru v jeho hmotnej časti.

Pokiaľ ide procesnú časť článku 2 Dohovoru, t.j. o vyšetrovanie okolností smrti manžela sťažovateľky, Súd dospel k záveru, že nebolo dostatočne nezávislé. Nad vyšetrovaním dohliadali pracovníci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra. Súd uviedol, že títo pracovníci boli podriadení ministerstvu vnútra. Aj keby sa Súd domnieval, že títo pracovníci boli dostatočne nezávislí na účely článku 2 Dohovoru, je podľa neho poľutovaniahodné, že začali svoje vyšetrovanie až 13. augusta 1999, kedy pracovníčka vypočúvala zraneného p. Š. v nemocnici. Vyšetrovacia skupina, ktorá bola vytvorená hneď po postrelení sa skladala z policajtov z Popradu, čo bol okres, ku ktorému prináležal por. F. Boli to títo policajti, ktorí uskutočnili počiatočné forenzné preskúmanie miesta činu. Navyše, po tom, ako prípad prevzali pracovníci sekcie kontroly a inšpekčnej služby, boli policajti z Popradu naďalej zúčastnení na vyšetrovaní. Konkrétne, zo záznamu o vyšetrovacom pokuse uskutočnenom 4. mája 2000 je zrejmé, že technici vykonávajúci pokus boli z Okresného riaditeľstva PZ Poprad, čo bol okres por. F. Ďalšie vyšetrovanie bolo vykonávané aj Krajským úradom vyšetrovania Prešov. Zatiaľ čo Súd uznal, že miestna polícia nemôže zostať pasívna do príchodu nezávislých vyšetrovateľov, za absencie osobitných okolností, okamžité konanie miestnej polície by malo byť obmedzené na zabezpečenie inkriminovaného miesta. V predmetnom prípade vyšetrovacia skupina ohliadla miesto činu, fotograficky ho zdokumentovala, zabezpečila odtlačky prstov, balistické, biologické a hmotné dôkazy. Nemali však potrebné technické vybavenie na odobratie povýstrelových splodín z rúk por. F. a namiesto toho mu umožnili vrátiť sa domov aj keď uviedli, že bol pod stálym policajným dozorom. Neboli poskytnuté žiadne detaily o identite tohto policajta alebo rozsahu dozoru. Akokoľvek, vzhľadom na to, že pracovníci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra prišli až nasledujúci deň, predpokladá sa, že policajt bol tiež z okresu por. F. v Poprade. Súd si tiež všimol pokračujúcu prítomnosť technika z okresu por. F. v Poprade vo vyšetrovaní, predovšetkým počas vyšetrovacieho pokusu uskutočneného 4. mája 2000. Jeho účasť minimalizuje zdanie nezávislosti vyšetrovania a uvedené nemôže byť napravené následnou účasťou sekcie kontroly a inšpekčnej služby. Súd preto dospel k záveru, že vyšetrovanie nebolo dostatočne nezávislé.

Navyše, Súd dospel k záveru, že vážnym nedostatkom týkajúcim sa smrti p. Š bola skutočnosť, že vyšetrovatelia nevenovali náležitú pozornosť tvrdeniu p. Š., že sa postrelil potom, ako mu por. F. podal zbraň. Tvrdenie, že por. F. dal dobrovoľne zbraň p. Š. je vážnejším argumentom proti por. F ako ten o spôsobení škody na zdraví z nedbanlivosti, avšak nevyzerá, že by sa ním vyšetrovatelia zaoberali, uprednostniac namiesto toho spoliehanie sa na tvrdenie por. F., že mu p. Š. násilne odňal zbraň. Súd ďalej uviedol, že v prípadoch, ako je predmetný, v ktorom neexistovali nezávislí očití svedkovia incidentu, malo zabezpečenie forenzných stôp rozhodujúcu dôležitosť pri zisťovaní, kto bol zodpovedný za smrť p. Š. Ak by vyšetrovatelia priniesli na policajnú stanicu potrebné vybavenie, povýstrelové splo