K niektorým aspektom trestného činu poškodzovania veriteľa v súvislosti so záložným právom

V tomto smere treba zdôrazniť, že pohľadávky bývajú v praxi pomerne často zabezpečené záložným právom (§ 151a Občianskeho zákonníka). Záložné právo je vecným právom k cudzej veci (zálohu), ktoré slúži na zabezpečenie a uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa prostredníctvom výkonu záložného práva. Vlastník zálohu môže spravidla predmet zálohu speňažiť, či inak s ním nakladať, pretože záložné právo pôsobí aj voči ďalšiemu nadobúdateľovi. Obmedzenie vlastníka veci, ktorá je predmetom záložného práva spočíva v tom, že vlastník zálohu musí strpieť, aby sa záložný veriteľ v prípade nesplnenia zabezpečenej pohľadávky uspokojil zo zálohu¹⁾.

Dlžník spravidla nie je obmedzený ani v svojom rozhodovaní kedy a v prospech akej pohľadávky zriadi záložné právo na svojom majetku. Môže teda voľne nakladať so svojim majetkom, a to aj tak, že na ňom zriadi záložné právo a to buď v prospech pohľadávky svojho veriteľa alebo v prospech pohľadávky veriteľa inej osoby (dlžník a záložný dlžník nemusí byť jedna a tá istá osoba). Pojem "spravidla" bol v predchádzajúcej vete uvedený preto, nakoľko práve základná skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 TZ môže byť určitým obmedzením pri slobodnom rozhodovaní dlžníka ohľadne nakladania so svojím majetkom, pretože za určitých okolností môže byť zriadenie záložného práva na majetku dlžníka, respektíve nerealizovanie výkonu záložného práva trestnoprávne sankcionované v zmysle základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa. Dlžník je teda slobodný vo svojom rozhodovaní a konaní, ktoré sa týkajú jeho majetku avšak len potiaľ, pokiaľ toto nakladanie so svojím majetkom úmyselne nepoškodzuje veriteľa, či veriteľov dlžníka. Určité nakladanie s majetkom dlžníka zo strany dlžníka, ktoré je inak v súlade s predpismi civilného práva sa preto môže dostať do konfliktu s právom trestným, vzhľadom na svoje následky, ktoré z neho plynú pre veriteľov dlžníka.

Pri výklade znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa môže mať záložné právo vplyv na posudzovanie otázky, či dlžník útočí voči takému svojmu majetku, ktorý je spôsobilý na uspokojenie pohľadávky toho ktorého veriteľa, t. j. či ide o taký majetok dlžníka, z ktorého sa veriteľ aj reálne môže uspokojiť.

Z uvedeného vyplýva, že k uspokojeniu veriteľa neslúži majetok dlžníka, ktorý je založený v prospech iného veriteľa, pretože ten primárne slúži na uspokojenie tohto zabezpečeného veriteľa. Vzhľadom k uvedenému nemožno hovoriť o poškodzovaní veriteľa, či zvýhodňovaní veriteľa pokiaľ dlžník predá majetok, ktorý bol založený a uspokojí z neho zabezpečeného veriteľa, pretože tento majetok nebol spôsobilým objektívne poslúžiť na uspokojenie pohľadávky nezabezpečeného veriteľa.

V tomto smere možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR²⁾ ktoré konštatuje, že dlžník môže spáchať trestný čin poškodzovania veriteľa len dispozíciami s takým svojim majetkom, ktorý je použiteľný k uspokojeniu pohľadávky práve toho veriteľa, ktorého uspokojenie tým bolo zmarené. Vo vzťahu k inému veriteľovi teda dlžník nemôže spáchať trestný čin poškodzovania veriteľa, a to ani vtedy nie, ak by konal spôsobom uvedeným v § 239 ods. 1 TZ, pretože tento majetok dlžníka nebolo možné použiť k uspokojeniu jeho pohľadávky, a to preto, že bol zaťažený záložným právom iného veriteľa (záložného veriteľa), ktorý by nemohol uspokojiť svoju nesplatenú pohľadávku inak než z celého výťažku predaja založenej veci.

Aj keď v dôsledku záložného práva k prevedenému majetku nie je možné taký majetok ani sčasti použiť aj k uspokojeniu pohľadávky iného než záložného veriteľa, nie je vylúčená trestná zodpovednosť dlžníka za prípadný pokus trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 14 k § 239 TZ spáchaného vo vzťahu k tomuto inému veriteľovi, avšak len za pokus na nespôsobilom predmete útoku. Trestnosť takého nespôsobilého pokusu je potom podmienená záverom o tom, že páchateľ konal v skutkovom omyle a v rozpore so skutočnosťou predpokladal, že prevádzaný majetok je použiteľný k uspokojeniu iného veriteľa, pričom úmysel páchateľa smeroval k poškodeniu tohto veriteľa. Trestnosť prípadného nespôsobilého pokusu je nevyhnutné posudzovať aj podľa materiálneho hľadiska, t.j. s prihliadnutím k § 10 ods. 2 TZ, ako aj s prihliadnutím k princípu ultima ratio.

Pre úplnosť možno dodať, že za určitých okolností možno za majetok nespôsobilý na uspokojenie veriteľa považovať aj majetok dlhodobo nepredajný, a to aj v prípade, ak by išlo o opakovane neúspešný výkon záložného práva. V tomto smere možno podporne poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR³⁾, ktorý v konkrétnej trestnej veci zaujal názor, že pri vyvodzovaní trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa treba brať do úvahy aj to, že výkon rozhodnutia proti nehnuteľnosti, ktorú mal obvinený scudziť a tým zmariť uspokojenie svojho veriteľa, bol márne vedený niekoľko rokov, v priebehu ktorých došlo k šiestim dražbám, ku ktorým sa však nikto nedostavil a preto bolo nakoniec konanie o výkone rozhodnutia zastavené. Vzhľadom na uvedené treba riešiť aj otázku spôsobilosti uvedeného majetku k uspokojeniu veriteľa, pretože majetkom sa pri trestnom čine poškodzovania veriteľa rozumie len taký majetok, resp. jeho časť, z ktorého možno reálne dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa.

Uvedené závery sa týkali prípadov, v ktorých zriadené záložné právo mohlo mať vplyv na použiteľnosť konkrétneho majetku dlžníka na uspokojenie iného než záložného veriteľa.

V aplikačnej praxi sú však oveľa závažnejšie prípady, v ktorých dochádza k znehodnocovaniu zriadeného záložného práva konaním záložného dlžníka, ktorý na predmet zálohu zriadi vecné bremeno, resp. nájomnú zmluvu (napr. na dobu 99 rokov).

Také právne kroky dlžníka voči založenej nehnuteľnosti síce, samé osobe, nemusia znemožniť veriteľovi, aby mohol uspokojiť svoju pohľadávku z predaja založenej nehnuteľnosti (napr. predajom nehnuteľnosti prostredníctvom dobrovoľnej dražby), avšak vo svojich dôsledkoch znehodnocujú nehnuteľnosť tak, že výrazne klesne jej hodnota, resp. sa stane v dražbe nepredajnou (kupujúci spravidla nemajú záujem o kúpu nehnuteľnosti, na ktorej viazne vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľnosti, respektíve nájomná zmluva na dobu neurčitú). Veriteľ sa tak nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky, pretože dlžník už nedisponuje iným majetkom než založenou nehnuteľnosťou, ktorú právnym zaťažením znehodnotil.

V tomto smere možno spomenúť aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 8 Tdo 1078/2004 z 30. septembra 2004⁴⁾, ktoré konštatuje, že "zriadením vecného bremena k zálohu, na ktoré sa viaže záložné právo na zaistenie pohľadávky veriteľa v prospech tretích osôb, sa dlžník dopúšťa trestného činu poškodzovania veriteľa, ak tým poklesne hodnota zálohu a veriteľovi tak bude znemožnené speňaženie takého zálohu" (za zodpovedajúcu protihodnotu).

Ohľadne právneho znehodnotenia majetku dlžníka a to zaťažením veci, možno uviesť príklad z praxe, v ktorej išlo o podozrenie zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. b), ods. 4 TZ