Poznámky k trestnému činu zvýhodňovania veriteľa

Podľa § 240 ods. 1 TZ sa trestného činu zvýhodňovania veriteľa dopustí ten, kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky, zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa.

Nevyhnutným predpokladom vyvodenia trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa je existencia minimálne dvoch veriteľov, ktorí majú voči tomu istému dlžníkovi, každý z veriteľov samostatne, minimálne jednu splatnú pohľadávku (právo na plnenie). Je pritom bez významu, či tu vzájomné postavenie dlžníka a veriteľa vzniká na podklade súkromnoprávneho alebo verejnoprávneho vzťahu, teda vzťah dlžníka a veriteľa môže vzniknúť na podklade napríklad zmluvy (pracovnej, civilnej, obchodnej), zo zákona (napríklad na podklade plnenia daňovej, colnej, či odvodovej povinnosti), respektíve môže vzniknúť napríklad z titulu nároku na náhradu škody. Veriteľom tu teda môže byť ktokoľvek, kto má voči dlžníkovi právo na plnenie na podklade konkrétneho právneho titulu s tým, že môže ísť o fyzickú osobu, právnickú osobu ako aj štát.

Vyžaduje sa pritom mnohosť veriteľov (minimálne dvaja), pričom sama osebe nestačí len mnohosť pohľadávok. V praxi bol ako trestný čin zvýhodňovania veriteľa nesprávne právne posúdený pomerne kuriózny prípad, v ktorom mal dlžník len jedného veriteľa, ktorý mal však voči dlžníkovi viaceré pohľadávky po lehote splatnosti. Orgán činný v trestnom konaní videl spáchanie trestného činu zvýhodňovania veriteľa v tom, že dlžník použil celý svoj majetok na úhradu len jednej z veriteľových pohľadávok a to v celosti a ostatné jeho pohľadávky neuhradil s tým, že všetky pohľadávky mal hradiť rovnomerne. Trestný čin zvýhodňovania veriteľa pritom nielen podľa svojho názvu, ale aj podľa znenia základnej skutkovej podstaty vyžaduje zvýhodňovanie jedného z veriteľov pred iným veriteľom toho istého dlžníka a nie zvýhodňovanie jednej pohľadávky pred inou pohľadávkou toho istého veriteľa. Už len z tohto dôvodu v posudzovanej veci nemohlo ísť o trestný čin zvýhodňovania veriteľa. Rovnako tak nenapĺňa znaky skutkovej podstaty tohto úpadkového trestného činu ani situácia, v ktorej má síce dlžník napríklad dvoch veriteľov, avšak tí majú voči dlžníkovi len jednu spoločnú pohľadávku. V takomto prípade nie je logicky možné zvýhodnenie jedného z nich, pretože sa zo strany dlžníka uhrádza pohľadávka a tým sú automaticky uspokojení obaja veritelia súčasne.

Na naplnenie všetkých znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa pritom nestačí ani skutočnosť, že dlžník má dvoch rôznych veriteľov, ktorí majú dve rôzne splatné pohľadávky voči nemu. Skutková podstata tohto trestného činu totiž vyžaduje, aby išlo zároveň o dlžníka, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky. Pojem "dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky" znamená, že ide o dlžníka, ktorý je platobne neschopný. Trestný čin zvýhodňovania veriteľa nemá skutkovú podstatu s tzv. blanketovou dispozíciou, ktorá by vyslovene odkazovala na zákon o konkurze, pričom sám opisuje zakázané konanie a to bez toho, aby sa akokoľvek dovolával mimotrestnej právnej úpravy. Platobná neschopnosť dlžníka je však v základnej skutkovej podstate vyjadrená ako tzv. normatívny znak a preto ju treba vykladať v spojitosti so zákonom o konkurze. To napokon vyplýva aj z toho, že Trestný zákon na svoje účely pojem "platobná neschopnosť", či pojem "dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky" žiadnym spôsobom nedefinuje.

Vzhľadom k uvedenému sa pojem "dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky" vykladá v praxi ako stav, keď je dlžník v úpadku z dôvodu platobnej neschopnosti²⁾. V tomto smere však treba upozorniť, že zákon o konkurze tu spravidla slúži len ako výkladová pomôcka pre orgány činné v trestnom konaní, či súdy, pretože pre naplnenie znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 TZ sa nevyžaduje, aby bol na dlžníka v čase jeho protiprávneho konania už podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, respektíve, aby na dlžníka už bol vyhlásený konkurz. Pokiaľ v praxi páchateľ koná spôsobom, ktorý zakladá podozrenie zo spáchania trestného činu zvýhodňovania veriteľa tak sa tak výhradne stáva ešte pred konkurzným konaním a spravidla koná dlžník s úmyslom, aby vyhlásenie konkurzu neprichádzalo vôbec do úvahy pre nedostatok majetku.

Vzhľadom na to, že spravidla žiadne konkurzné konanie trestnému konaniu v takýchto prípadoch nepredchádza a ide o otázku viny³⁾, musia si orgány činné v trestnom konaní a súd ako predbežnú otázku v zmysle § 7 ods. 1 TP sami vyriešiť to, či je dlžník v úpadku v dôsledku platobnej neschopnosti. V tomto smere vystupujú v pozícii konkurzného súdu, keďže sami zisťujú splnenie všetkých zákonných podmienok platobnej neschopnosti dlžníka, ktoré stanovuje zákon o konkurze⁴⁾. Bez vyriešenia tejto predbežnej otázky nemožno skonštatovať naplnenie tzv. normatívneho znaku základnej skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa spočívajúceho v tom, že páchateľom tohto trestného činu môže byť len dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky.

Dlžník pritom musí byť platobne neschopný v čase, keď sa dopúšťa protiprávneho zvýhodňovacieho konania. Nestačí preto, ak sa do úpadku dostane až v dôsledku tohto svojho protiprávneho zvýhodňovacieho úpadku, či dokonca až neskôr. Úpadok dlžníka vo forme platobnej neschopnosti musí protiprávnemu konaniu dlžníka vždy predchádzať. Zisťovanie, či dlžník bol v čase svojho protiprávneho konania v úpadku pritom v praxi často spôsobuje problémy, nakoľko orgány činné v trestnom konaní musia rekonštruovať hospodársky stav dlžníka spätne, takmer vždy s niekoľkoročným odstupom od doby, kedy došlo k protiprávnemu zvýhodňovaciemu konaniu dlžníka⁵⁾.

Pri dokazovaní platobnej neschopnosti dlžníka treba vychádzať z toho, že pod platobnou neschopnosťou sa rozumie trvalý stav a nie prechodný stav dlžníka, ktorý nie je schopný hradiť svoje splatné finančné záväzky. Na naplnenie tohto znaku preto nestačí len krátkodobá, či bežná (dočasná) neschopnosť dlžníka uhrádzať svoje splatné záväzky. Za platobne neschopného sa tiež nepovažuje dlžník, ktorý odmieta uhrádzať niektoré finančné záväzky, pretože ich neuznáva. Treba odlíšiť prípady, keď dlžník nehradí svoje záväzky, pretože ich hradiť nemôže od situácie, keď ich hradiť nechce⁶⁾. Doba, po ktorú dlžník nie je schopný uhrádzať svoje splatné záväzky, sa posudzuje vždy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, a to aj vzhľadom na pravidlá riadneho hospodárenia, ako aj na konkrétne hospodárske pomery toho ktorého dlžníka s prihliadnutím aj k tomu, či dlžník bude mať objektívnu možnosť, aby prípadne svoj stav platobnej neschopnosti v dohľadnej dobe zvrátil⁷⁾.

V praxi obvinené osoby pri dokazovaní platobnej neschopnosti často namietajú, že dlžník (spravidla právnická osoba, v mene ktorej konali) disponovala určitým objemom majetku v čase spáchania skutku a teda nemohol byť v úpadku. Takáto obhajoba, sama osebe, je bez právneho významu, pretože platobná neschopnosť dlžníka (v zmysle zákona o konkurze) sa týka len záväzkov na finančné plnenie a je právne irelevantné, aký je ostatný majetok dlžníka (napríklad hmotný majetok)⁸⁾. Napokon, to, že dlžník, hoci je v úpadku, disponuje určitým objemom majetku, ktorý je možné použiť na uspokojenie jeho veriteľov, je nevyhnutným predpokladom naplnenia skutkovej podstaty trestného činu zvýhodňovania veriteľa, pretože len v takomto prípade môže dlžník konkrétnym plnením zvýhodniť jedného svojho veriteľa pred iným. Ak by dlžník nedisponoval žiadnym majetkom, nebolo by možné ani naplniť základnú skutkovú podstatu trestného činu zvýhodňovania veriteľa, pretože dlžník by objektívne nebol schopný uprednostniť niektorého zo svojich veriteľov. Skutočnosť, že dlžník, ktorý je v úpadku disponuje určitým objemom majetku je navyše aj predpokladom pre vykonanie konkurzného konania, pretože ak dlžník nedisponuje žiadnym majetkom, musí byť konkurzné konanie zastavené. Pre posudzovanie platobnej neschopnosti je tiež právne bezvýznamné, že dlžník niektoré svoje záväzky uhrádza, respektíve, že uhrádza niektoré svoje záväzky čiastočne. O platobnú neschopnosť teda ide už vtedy, keď dlžník nemá finančné záväzky 30 dní po lehote splatnosti kryté svojim finančným majetkom, pričom ide o trvalejší ekonomický stav dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce ani to, či úpadok dlžníka je dôsledkom jeho činnosti majúcom pôvod v jeho hospodárení alebo je výsledkom viac-menej objektívnych udalostí (situácia na trhu), resp. či k nemu viedla činnosť tretích osôb (napríklad spáchanie trestného činu na úkor majetku dlžníka)⁹⁾.

Okrem dokazovania úpadku dlžníka vo forme platobnej neschopnosti v čase zvýhodňovacieho konania je tiež nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní zamerali svoju pozornosť na pohľadávky veriteľov. Základná skutková podstata tres