Advokát v právnom štáte.

This article describes recent understanding of the advocate in the law-governed state in several historical examples, where positive and also negative experiences of history of Slovakia emphasize relationship between the advocate and the law-governed state and his role there.¹⁾

Tento príspevok približuje súčasné ponímanie advokáta v právnom štáte na niekoľkých historických príkladoch, kde kladné, ale aj negatívne skúsenosti z našich dejín zvýrazňujú vzťah advokáta a právneho štátu, respektíve úlohu advokáta v právnom štáte.

Úlohy advokáta sú všeobecne zrejmé - vykonáva advokáciu alebo tiež poskytuje právne služby. Nie sú to len úlohy, aj zákon definuje, že ide o poslanie.²⁾ Podľa Ústavy Slovenskej republiky advokácia tak pomáha napĺňať ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu: Hoci dlhodobo sa vnímal výkon advokácie ako činnosť advokáta samotného, jeho ako fyzickej osoby, dnešná právna úprava sa posunula aj do sféry právnických osôb.⁴⁾

Napriek zákonnému vymedzeniu advokácie ako činnosti advokáta, pojem "advokácia" je širší. Advokácia je všeobecné vyjadrenie pre advokátsky stav organizovaný v štáte, napríklad v stavovskej organizácii, alebo tiež spoločenstvo advokátov v štáte. Advokácia je aj všeobecné označenie pre činnosť, ktorú advokáti vykonávajú. Tu je však spojených viacero druhov činností. Výkon advokátskeho povolania advokátom nie je výkonom štátnej ani verejnej moci. Je to činnosť súkromnoprávneho charakteru, ktorá je poskytovaná individuálne klientovi (fyzickej či právnickej osobe, aj štátu). No v pojme advokácia je v širšom zmysle zakomponovaný aj pojem advokátskej komory. Výkon činností advokátskej komory ako samosprávnej stavovskej organizácie v sebe zahŕňa aj výkon verejnej moci. Túto verejnú moc vykonáva vo verejnom záujme, v súlade s ústavou (napr. čl. 47 ods. 2), na základe vymedzenia zákona o advokácii. Štát poskytol advokácii samosprávu. Ide o takzvanú záujmovú samosprávu, ktorú pozná teória práva všeobecne, respektíve vo veľkom rozsahu s ňou pracuje ústavné i správne právo. Verejná moc a verejný záujem sú tu zadefinované právomocami komory, ktoré spočívajú v dozore nad prístupom k povolaniu a k vyvodzovaniu disciplinárnej zodpovednosti v prípade individuálnych pochybení. Úlohy komory plnia orgány komory zvolené a vytvorené advokátmi samotnými, teda napokon znova advokáti

Advokát vykonáva svoje služby, ktoré by sme mohli charakterizovať ako tie isté a v každom období - poskytovať právne poradenstvo a obhajovať svojho klienta pred súdmi alebo inými orgánmi štátu, resp. orgánmi verejnej moci. Advokát túto úlohu plní oddávna a v zásade všade, teda by mohli sme povedať, že svoju úlohu plní tak v právnom štáte, ako aj v jeho pendante, v policajnom štáte, alebo aj na ktoromkoľvek mieste v tejto schéme, v prevažujúco právnom i v prevažujúco policajnom štáte.⁵⁾

Je advokát nutný pre právny štát? Pre kladnú odpoveď sú nevyhnutné isté predpoklady pre advokáta i advokáciu. Začínajú nárokmi na advokáta i nárokmi na výkon jeho činnosti, ale aj nárokmi na jeho organizovanie a začlenenie v štáte. Tu je možné začať kvalitným vzdelaním, vyspelosťou spoločnosti i štátu, atmosférou a požiadavkami, ktoré sa kladú na advokáta a na jeho činnosť. Ide o priestor práva a aj iných normatívnych systémov. Pre túto príležitosť je záujem zameraný predovšetkým na právne vyjadrenie nárokov na kvalitu.

Vychádzajúc zo všeobecne dostupnej literatúry, alebo hoci aj z prednášok doc. Káčera⁶⁾, No nielen postup výkonu štátnej moci - v súlade so zákonom - je podstatný. Ide aj o obsah týchto právne vyjadrených pravidiel.

Pre právny štát je dôležitý slobodný a nezávislý advokát, združený v nezávislej stavovskej organizácii oddelenej od štátu.

Z historického pohľadu je zrejmé, že úloha advokáta pre myšlienku právneho štátu sa posilnila na našom území v 19. storočí. Veľkou mierou do toho zasiahla idea osamostatnenia advokácie, oddelenia od štátu, oslobodenia od štátnych zásahov. Vznikli samosprávne advokátske komory, a tým sa posilnilo aj samostatné a predovšetkým slobodné konanie advokáta pri výkone povolania. Advokácia bola dovtedy výraznejšie závislá od súdov a od ministra spravodlivosti. Advokácia si vyhradila dozor nad prístupom do povolania sama sebe. Odstránili sa menovania ministrom spravodlivosti do obvodu určeného súdu. Advokácia si vyhradila spravovanie svojich vecí, vytváranie svojich pravidiel, rozhodovanie o svojich veciach sama sebe. Napokon si vyhradila aj vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti sama sebe.

Keď sa v Uhorsku pripravoval advokátsky poriadok (zák. čl. XXXIV z roku 1874 o advokácii)⁷⁾, zvažovali sa aj zahraničné úpravy a prístupy k advokácii. Tieto dôvody dodnes nestratili aktuálnosť a aj návrat k tomuto typu organizovania samosprávnej advokácie po prerušení v rokoch 1948 - 1989 u nás sú toho dokladom. Kritike bol podrobený najmä súdobý pruský prístup. Stručne vyjadrené: advokát má byť vzdelaný a čestný - advokát má byť nezávislý od súdu a úradov, aby mohol aj kritizovať bez strachu, že ho štátna moc môže zosadiť, alebo mu už neprideliť prípad (tomuto bol vystavený advokát v Prusku za Fridricha II) - advokát nemá byť disciplinárne podradený súdu (tomuto bol vystavený advokát v Prusku za Fridricha II), iba v odvolacích disciplinárnych veciach a to iba vyššiemu súdu, najlepšie najvyššiemu súdu. (V Prusku sa rozmohli "pokútnici", ktorí neboli takí erudovaní, ako boli odvážni, lebo neboli menovaní a odvolateľní štátom - v Berlíne pôsobilo 59 advokátov a 400 "pokútnikov"). Kritike bol podrobený aj dočasne uvoľnený francúzsky prístup: voľnosť degradovala advokáta na obchodníka, zmenšil sa vplyv vzdelania a praxe, zvýšila sa bezuzdnosť po zisku.⁸⁾

Základné úlohy samosprávnej advokátskej komory možno zhrnúť takto:

Pre právny štát je dôležitý slobodný výkon advokácie zastrešený nezávislou samosprávnou komorou. Tá je vyjadrením deľby verejnej moci v štáte a zároveň vyjadrením rešpektu štátu k "neštátu" a delegovaním jej niektorých zložiek verejnej moci.

Advokátske komory (v uhorskom období, aj po vzniku Československa) boli povinné výročne podávať správy ministerstvu spravodlivosti. Pripravoval ich správny výbor komory a schvaľovali sa na valnom zhromaždení, teda advokáti s nimi boli oboznámení. V správe sa sumarizoval stav advokátov a koncipientov, celoročný pohyb v zoznamoch, hospodárenie komory, disciplinárna oblasť, ale najmä vzťah k štátu - sumár i kritika legislatívnych prác, sumár i kritika aplikačnej praxe v obvode pôsobnosti advokátskej komory, stav na súdoch vyšších i nižších, na úradoch. Komory v správach podávali návrhy na zlepšenia a opatrenia na vyriešenie problémov. Samozrejme, osobitná stať výročnej správy bola téma stavovská -legislatíva a prax. Ministerstvo na to muselo reagovať. Jednak sa mu vždy sumarizovalo 28 kritík (od jednotlivých advokátskych komôr) a jednak malo relatívne dobrý prehľad.

Treba si uvedomiť, že podiel vzdelaných osôb nebol až taký veľký ako dnes, a preto aj podiel advokátov na právny systém krajiny bol zásadný. Ilustračne to potvrdí štatistika z roku 1910, podľa ktorej v Uhorsku pôsobilo 300 verejných notárov, 2 646 sudcov, 6 743 advokátov a 4 364 advokátskych koncipientov.⁹⁾

Advokáti patrili k vzdelaným osobám v práve a zároveň znalosť právnych pomerov ich viazala aj istou zodpovednosťou za tieto pomery. Neboli len ochrancami práv svojich klientov, vnímali právo, proces, normotvorbu v širších súvislostiach. Mali aj na to všetko svojím spôsobom dosah.

V nasledujúcich riadkoch uvediem niekoľko kritík, upozornení a apelov z výročných správ jednotlivých advokátskych komôr v Uhorsku na dnešnom území Slovenska. Dokladujú, že advokáti celkom jasne upozorňovali štát, že má dodržiavať právo, že má byť limitovaný zákonom a že je zodpovedný za absenciu zákonnej úpravy, ktorá limituje štát v priestore, kam občanovi siahať nemožno. Zároveň sú dokladom skutočnosti, že advokáti združení v advokátskych komorách nastavovali štátu kritické zrkadlo.

Advokátska komora v Bratislave vo svojej výročnej správe za rok 1909 apelovala za slobodu slova a slobodu tlače.¹⁰⁾ Vo výročnej správe za rok 1913 kritizovala neprehľadnosť legislatívnej činnosti.¹¹⁾

Kritická bola tiež Advokátska komora v Košiciach vo výročnej správe za rok 1912 a ministra spravodlivosti vyzvala na nápravu stavu v legislatívnej činnosti v parlamente. Upozornila aj na neprípustnosť prílišnej miery uváženia exekutívy pre obmedzenie základných slobôd v dôsledku výnimočného stavu¹²⁾. Vo výročnej správe za rok 1913¹³⁾ košická komora apelovala na nezávislosť súdnej moci a limity moci výkonnej: "

Po vzniku Československa zostal výkon advokácie naďalej slobodný a zostali aj samosprávne advokátske komory. Pre Slovensko však došlo k obmedzeniu autonómie. Zlúčili sa obvody bývalých uhorských advokátskych komôr v Bratislave, Košiciach, Banskej Bystrici a Prešove a určilo sa nové sídlo - Turčiansky Sv. Martin (1921¹⁴⁾ ). Zostal tak k dispozícii len jeden správny výbor a ten vytvorila vláda. Pôvodne advokátmi volený orgán sa zmenil - členov správneho výboru menoval minister spravodlivosti po dohode s ministrom unifikácie. Tento menovaný výbor aj kumuloval pôsobnosť valného zhromaždenia, teda zhromaždenia advokátov sa už v ďalšom období neorganizovali.

Na jednej strane pôsobili z mnohých strán advokácie tlaky na vládu v prospech opätovného zavedenia autonómie do advokátskej samosprávy. Na druhej strane vznikali nové spolky advokátov, ktoré v dobrovoľnom priestore slobody združovania tlačili jednak na obnovenie autonómie v advokácii a tiež robili aktivity v prospech advokátskeho stavu, napr. vzdelanie, sociálna starostlivosť.

Téma kritiky štátu v jeho postupoch nebola na programe dňa nielen preto, že kritizovať štát z pozície správneho výboru advokátskej komory menovaného ministrom spravodlivosti a unifikácie sa ani neočakáva. Na programe dňa totiž bolo budovanie nového štátu, nového súdnictva, novej normotvorby a osobitne téma unifikácie právneho poriadku, vytváranie novej štátnej správy, personálne zabezpečenie nových orgánov štátu na ústrednej i miestnej úrovni, pravidelná spolupráca a koordinácia na spoločných advokátskych i právnických zjazdoch.

Slobodný výkon advokácie sa udržal a napokon aj ako-tak samosprávne spravovaná advokácia (medzi menovanými členmi správneho výboru boli nielen politicky vhodní adepti, ale bolo tam viacero skúsených starších advokátov z dôb uhorských, i dokonca funkcionárov pôvodných uhorských komôr). Toto bolo potrebné minimálne udržať, no aj vylepšiť - celé nasledujúce obdobie popri ostatných stavovských požiadavkách silneli snahy za opätovné zavedenie plnej samosprávy.

Horúcimi otázkami pre advokátov teda neboli len stavovské otázky, bol to celý novobudujúci sa štát a právny poriadok.

Obdobie po vzniku Československa je charakteristické tým, že advokátska komora, spolky (Zväz advokátov na Slovensku, Združenie advokátov Slovákov, Právnická jednota na Slovensku), právnický časopis (Právny obzor), ministri, štátna správa, súdnictvo, župy, úrady, advokáti, notári boli osobne poprepletaní.

Dokladujú to najmä (ale nielen) aktivity Vavra Šrobára ako ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Jeho úlohou bolo usporiadať pomery na Slovensku, vybudovať správu, zabezpečiť justíciu a všetky ďalšie zložky fungovania krajiny ako súčasti novovzniknutej Československej republiky. Hľadal demokraticky zmýšľajúce a administratívne schopné osoby a snažil sa konsolidovať povojnové Slovensko. Takto väčšinu pozícií županov zastali slovenskí advokáti (11 z 15)¹⁵⁾. Pritom Vavro Šrobár bol známy svojou nekompromisnosťou v prijímaní nových štátnych úradníkov a jeho previerkami "národnej a štátnej spoľahlivosti" prešiel len zlomok slovenskej inteligencie.¹⁶⁾ Dalo by sa povedať, že nová správa štátu na Slovensku stála na advokátoch, ktorí sa v tomto zložitom čase rozhodli venovať svoje sily službe novobudujúceho sa štátu.

Na ilustráciu možno uviesť niekoľko príkladov, keď slovenskí advokáti po vzniku Československa z advokácie odišli, aby zastávali rôzne pozície v štátnych štruktúrach: - župan, neskôr viceprezident krajinského úradu; - referent pre spravodlivosť na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska a krátko aj minister s plnou mocou pre správu Slovenska, minister unifikácie, minister školstva a národnej osvety, minister spravodlivosti; - župan, prezident súdnej tabule v Bratislave, minister unifikácie, prezident Najvyššieho súdu ČSR, minister spravodlivosti; - župan, minister poľnohospodárstva, minister unifikácie a minister vnútra; - župan, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, prezident súdnej tabule v Košiciach, prezident vrchného súdu v Bratislave; - župan, prezident krajinského úradu; - sekčný šéf na ministerstve unifikácie, dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského a aj rektor tejto univerzity; - referent na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, druhý prezident Najvyššieho súdu ČSR, sudca Ústavného súdu ČSR; - minister národnej obrany a minister unifikácie; - župan, neskô