Aktívna legitimácia verejného ochrancu práv v judikatúre Ústavného súdu SR.

This post includes considerations of the application of the provisions of the ombudsman law in response to the articles of the Constitution of the Slovak Republic governing the circle of those entitled to initiate proceedings before the Constitutional Court, namely the locus standi of the Ombudsman. The author in this issue focuses on examining the resolutions of the Constitutional Court of the Slovak Republic in which the Constitutional Court decides on the adoption of the draft of the Ombudsman to act because in recent months the application of these provisions and the Constitution regulating the locus standi of the Ombudsman seems especially problematic in the context of petitions submitted to the the Constitutional court by the Ombudsman. The Constitutional Court in those cases dealt with the question of locus standi of the Ombudsman to initiate proceedings about the unity of the legislation in the art. 125 paragraph. 1 of the Constitution.

Na základe praxe počas rokov existencie inštitútu verejného ochrancu práv v Slovenskej republike, ale i v dôsledku názorov právnej teórie a vedy bol ústavným zákonom č. 92/2006 Z.z. rozšírený okruh subjektov oprávnených podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom SR podľa čl. 125 ústavy V zmysle čl. 130 ods. 1 písm. g) ústavy touto kompetenciou, resp. oprávnením však verejný ochranca práv disponuje len za podmienky, že uplatňovanie právnych predpisov, ktorých súlad namieta, vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a vyhlásila spôsobom ustanoveným zákonom. Oprávnenie verejného ochrancu práv predložiť ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy bližšie upravuje aj čl. 151a ods. 2, podľa ktorého .

Ústavná úprava tejto kompetencie je často kritizovaná, nakoľko rozdielnou formuláciou čl. 130 ods. 1 písm. g) a čl. 151a ods. 2 vzniká nesúlad, ktorý je predmetom častých diskusií. V zmysle čl. 151a ods. 2 "

Kým čl. 151a ods. 2 implicitne vyžaduje porušenie základného práva alebo slobody, v čl. 130 ods. 1 písm. g) zákonodarca stanovil, že na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom SR postačuje iba obava či predpoklad, že základné práva a slobody budú ohrozené.

Na posúdenie skutočnosti, ktoré z týchto ustanovení sa zvolí za ústavný základ tejto právomoci verejného ochrancu práv, je potrebné použiť extenzívny výklad. Teda uplatnením čl. 130 ods. 1 písm. g) sa dosiahne aj účel čl. 151a ods. 2, čo v opačnom prípade nemožno tvrdiť. Podporou tohto názoru je aj znenie čl. 151a ods. 6 ústavy, ktorý odkazuje na § 21 ods. 3 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, ktorý ustanovuje podrobnosti o predkladaní návrhov na začatie konania pred ústavným súdom SR podľa čl. 130 ods. 1 písm. g).

Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, ak ich ďalšie uplatňovanie ohroziť základné práva alebo slobody, alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom Slovenskej republiky.

V uplynulých mesiacoch sa aplikácia uvedených ustanovení zákona o verejnom ochrancovi práv, ako aj ústavy javí ako problematická najmä v súvislosti s podávaním návrhov verejnej ochrankyne práv na ústavnom súde SR. Tu si treba uvedomiť, že pri rozhodovaní o takýchto kauzách je v hre jednak dôveryhodnosť ústavného súdu ako inštitúcie a jednak budúcnosť celej spoločnosti v štáte. ústavný súd sa v uvedených prípadoch zaoberal otázkou aktívnej legitimácie verejného ochrancu práv na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

Konkrétne ide o uznesenia ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. úS 5/2014, PL. úS 40/2014 , PL. úS 44/2015 a PL. úS 36/2015. V týchto prípadoch ústavný súd rozhodol, že návrh verejnej ochrankyne práv odmieta z dôvodov podania zjavne neoprávnenou osobou, v prípade PL. úS 40/2014 z dôvodu neprípustnosti.

V prípade uznesenia PL. úS 5/2014 ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 5. marca 2014 predbežne prerokoval návrh verejnej ochrankyne práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení § 120 ods. 2 z. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 52 ods. 2 z. č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Verejná ochrankyňa práv zároveň žiadala podľa § 38 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii ústavného súdu aj o pozastavenie účinnosti týchto ustanovení zákona o pobyte cudzincov a zákona o azyle. Namietala, že v zákone č. 643/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa v odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Predkladateľ v dôvodovej správe k návrhu zákona k tomuto ustanoveniu iba stručne uviedol: ".".

Podľa názoru verejnej ochrankyne práv napadnuté ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov "popierajú princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý je nevyhnutnou súčasťou každého právneho štátu, ako aj odnímajú dotknutým cudzincom možnosť uplatniť svoje základné právo na prístup ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako ich garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky.".

Ústavný súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že z predmetného návrhu nie je možné zistiť, či a aké základné práva alebo slobody môže ďalšie uplatňovanie napadnutých právnych noriem ohroziť, ale najmä z neho vôbec nevyplýva súvislosť s výkonom pôsobnosti verejného ochrancu práv. Podľa názoru ústavného súdu z § 21 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov jednoznačne vyplýva viazanosť možného zistenia