Beňa, J. - Gábriš, T., Dejiny práva na území Slovenska I. (do roku 1918).

Otvárať a prebádať nové a nepoznané sa odvíja od ľudskej túžby po uspokojení zvedavosti, od prapríčiny každej novej aktivity, úspešného či neúspešného pokusu posunúť vlastné poznanie o kúsok vpred. Pre právneho historika sú tými nepoznanými dimenziami deje a skutky exponované v právnom živote - v práve vo svojej podstate. Pre nás, ktorí sa venujeme popri vede aj výučbe, je istou okamžitou satisfakciou kolegiátny dialóg učiteľa a študenta, cez neho sa taktiež formuje spoločné poznanie i konanie. Pedagogická činnosť si celkom iste vyžaduje upriamiť pozornosť k prijateľne podaným študijným syntézam predmetu právnohistorického výskumu, podať ho prirodzene a v podobe a formáte zjednodušenom, generalizujúcom, ale nestrácajúcom zo zreteľa historickú verifikovateľnosť a pravdivosť.

V recenzovanej knihe kolegov z bratislavskej právnickej fakulty sa predkladá akademickej študentskej obci i širšej verejnosti vcelku kompaktná predstava o základných rysoch a faktografii k právnym dejinám Slovenska. Inherujú sa nám v známych prvopočiatkoch Samovej ríše, Nitrianskeho kniežatstva cez prvý štátny útvar Veľkej Moravy ku korunovácii Štefana I. a k stredovekému Uhorskému kráľovstvu viažuc spoločnú viac ako 1000-ročnú históriu slovanského (neskôr už slovenského) etnika. Tento štát a jeho štátny aparát spoluvytváral právo Uhorska - , resp. pregnantnejšie , ktoré je obsahovým indikátorom pre právne dejiny Slovenska. Kniha ako učebný text je rozdelená do troch kapitol s úvodnou teoretizujúcou kapitolou o význame právnych dejín a nevyhnutnou periodizáciou.

Pred každým autorom učebného textu, nech už je skúseným alebo začínajúcim učiteľom (čo sa v autorskej dvojici potvrdilo dvojnásobne), stojí rébus, ako a akým spôsobom podať veľmi zložitú matériu, akou bolo a je minulé právo ako normatívny systém a tiež ako súčasť života jednotlivca alebo spoločnosti a navyše v situácii, keď sa neustále diskutuje o zmysle výučby takéhoto predmetu. V krátkosti tu len predošlem tézu o nevyhnutnosti reflexie vlastného života, objektivite práve prežívaného, o ktorej nemá nikto právo hovoriť, pokiaľ si nectí elementárnu kauzalitu konania človeka a vlastne i štátu, štátov a medzinárodného spoločenstva. O naliehavosti neraz až elementárne apologeticky obhájiť opodstatnenosť výučby právnych dejín sa každý právnik presvedčí vo svojej praxi, keď ako praktik hľadá riešenie právnej otázky v práve minulom, dokonca nie v právnom systéme svojho štátu. Čo i len z týchto letmých a fragmentárnych noticiek sa vnímavej spoločnosti odpoveď na pôvodnú otázku bude zdať irelevantná. Predsa však autori prejavili interes a opätovne interpretovali známe tézy v úvode o právnych dejinách Slovenska, o ich vedeckých a pedagogických aspektoch, neidentifikujúc ich s charakterom učebného výkladu. Plne možno súhlasiť, že v súčasnosti je nanajvýš vhodné, i keď zo zainteresovaného pohľadu nás právnych historikov nadbytočné obhajovať disciplínu právnej histórie, ktorá dnes extenzívne prijíma punc vednej disciplíny skúmajúcej právo so svojou praktickou i teoretickou stránkou, ale zamýšľa sa taktiež v kontexte diachrónnej komparácie nad súčasným právnym stavom, napríklad v oblasti súkromného práva a procesu europeizácie práva sa poznanie minulého práva (ku ktorým sa radí aj rímskoprávna jurisprudencia a predovšetkým na ňu nadväzujúci európsky vývoj práva) stáva súčasťou procesu . Autori na tieto i ďalšie dôvody poukazujú a v krátkosti ich sumarizačne konceptualizujú, možno povedať, že metafyzicky otvárajú dvere nasledujúcim výkladom.

Úvodnú kapitolu dopĺňa periodizácia s príslušným predhovorom k nej, ktorý sa mi nezdá príliš adekvátny, nevysvetľuje práve zvolenú chronológiu a systematiku výkladu, ktorú si autori napokon zvolili rozdelením do troch kapitol. Navyše periodizáca prekračuje chronologický rámec učebného textu, je tu teda opodstatnený predpoklad a výzva na ďalší publikačný výstup k dejinám Československej republiky. K učebnici patrí tiež záverečný odkaz na odporúčanú literatúru, doteraz používané učebné texty a edície prameňov.

Stav vývoja autori postihli správne, nie vždy však čisto právnohistoricky (hoci hranica medzi právnou históriou a všeobecnohistorickými reáliami pr