Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
České a slovenské "zákony o zásluhách" ako teoretickoprávny problém
České a slovenské "zákony o zásluhách" ako teoretickoprávny problém
JUDr. et MUDr.
Daniel
Šmihula
PhD. Dr. iur.
Ústav politických vied SAV a Stredoeurópska vysoká škola v Skalici.
ŠMIHULA, D.: České a slovenské "zákony o zásluhách" ako teoretickoprávny problém. Právny
obzor, 94, 2011, č.3, s.290 - 309.
Článok sa venuje téme českých a slovenských
"zákonov o zásluhách"
, v ktorých sa
deklarujú osobitné zásluhy niektorých historických osobností o český a slovenský národ.Od roku 1989 český a slovenský právny poriadok obohatilo niekoľko zvláštnych zákonov,
ktoré sú značne atypické. Mali byť vyjadrením spoločenského uznania a vďaky niektorým historickým
osobnostiam z národných dejín. Môžeme ich označiť za "zákony o zásluhách". Prischlo im aj
neoficiálne označenie Lex v spojení s menom danej osoby.
Ešte v rámci spoločného štátu do r. 1993 bol prijatý
zákon č.117/1990 Zb. zo dňa 23. apríla 1990 o
zásluhách M. R. Štefánika (môžeme ho označiť ako Lex Štefánik I.).
V Českej republike po roku 1992 prijali
zákon č.292/2004 Sb. ze dne 13. dubna 2004 o
zásluhách Edvarda Beneše (Lex Beneš).
Na Slovensku máme
zákon č.402/2000 Z.z. o
zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko (Lex Štefánik II.),
zákon č.531/2007 Z.z. o zásluhách Andreja Hlinku o
štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku (Lex Hlinka II.),
zákon č.432/2008 Z.z. o zásluhách Alexandra Dubčeka
(Lex Dubček).
V minulosti už raz bol jeden zákon o Andrejovi Hlinkovi prijatý v roku 1939, Slovenský
snem odhlasoval
Zákon č.83/1939 sl.z. zo dňa 25.
apríla 1939 o zásluhách Andreja Hlinku (Lex Hlinka I.).
Najstarším zo série všetkých týchto zákonov a ich koncepčným a ideovým predobrazom bol
zákon č.22/1930 Sb. zo dňa 26. februára 1930 o
zásluhách T. G. Masaryka (Lex Masaryk).
Okrem toho sa poslednom období na Slovensku objavilo viacero iniciatív požadujúcich
prijatie osobitného zákona na ocenenie zásluh Milana Hodžu. Reprezentujú tak volanie po prijatí
nového zákona - hypotetického
Lex Hodža.
1)Uvedené zákony sú také krátke, že ich naozaj možno v prílohe uviesť ako
celky.2)
Tieto právne predpisy (zákony o zásluhách) tvoria z pohľadu tradičných nárokov na právny
predpis isté špecifikum česko-slovenskej a následne českej a slovenskej normotvorby. Na prvý pohľad
sú si veľmi podobné a môžeme identifikovať nasledovných sedem spoločných znakov:
a)
Sú krátke.
b)
Majú dve časti: primárnu a sekundárnu (s výnimkou
Lex Štefánik
I.
).c)
V primárnej časti je vyslovené konštatovanie, že niektorá historická postava má
mimoriadne zásluhy (teda určuje sa interpretácia jej historického významu).
d)
V ďalšej - sekundárnej - časti (s výnimkou
Lex Beneš
) sú určené niektoré
povinnosti občanom a štátnym orgánom, ktoré majú byť vyjadrením a potvrdením tejto úcty (zriadenie
pamätnej tabule alebo busty, vytvorenie nejakého pamätného miesta, pietne správanie sa občanov na
takomto mieste....).e)
Nie sú písané všeobecným spôsobom (Napr. "..každému, kto sa zaslúžil o slovenský
národ, bude zriadená pamätná tabuľa"), ale v ich texte sú priamo uvedené mená konkrétnych
osôb.
f)
Absentuje v nich sankcia.
g)
Uvedená historická postava je politik alebo štátnik, ktorý sa podľa zákonodarcov
výnimočne zaslúžil o český alebo slovenský národ.
Pohľad teoretickoprávny
Takéto "zákony o zásluhách" evidentne vybočujú z bežnej normotvorby v moderných štátoch. V
rámci európskej kontinentálnej právnej kultúry sa očakáva, že právny predpis (napr. zákon) bude ako
prameň práva spĺňať nasledovné znaky (alebo aspoň väčšinu z
nich):3)
a)
Text predpisu musí v sebe obsahovať právne normy - teda mať ambíciu nejakým spôsobom
upravovať spoločenské pomery (práva a povinnosti osôb) prostredníctvom pravidiel správania sa -
vyjadrovať, že "...niečo má byť". Musí v sebe obsahovať tzv.
normatívnosť,
ktorá je
nevyhnutnou vlastnosťou právnej normy a právneho predpisu.4)b)
Táto úprava je naformulovaná všeobecne - normy a právny predpis sa aplikujú na
každého, kto spĺňa uvedené podmienky (
všeobecnosť
).c)
Obsah právneho predpisu musí byť dovolený - to jest v súlade s ústavou a ostatnými
právnymi predpismi a taktiež istými mravnými a etickými požiadavkami na obsah práva
(
dovolenosť
).d)
Právny predpis vydáva
príslušná autorita
s legislatívnou právomocou, v
moderných pomeroch v prípade zákona obyčajne parlament.e)
Táto autorita ho prijíma
určeným legislatívnym postupom.
f)
Právny predpis musí byť právne záväzný - teda v rámci daného právneho systému jeho
normy musia byť vnímané ako súčasť práva, a tak občania daného štátu majú povinnosť sa nimi riadiť
vo svojom živote (
záväznosť
).g)
Musí existovať reálna možnosť daný predpis či normu porušiť (inak je
zbytočný).
h)
Porušenie právneho predpisu musí byť sankcionované zo strany štátneho orgánu
(
štátne donútenie
) - či už sankciou obsiahnutou priamo v konkrétnom právnom predpise, alebo v
iných právnych predpisoch daného právneho systému (bez toho ani nemôžeme hovoriť o právnych normách
v pravom slova zmysle).5)i)
Právny predpis by mal byť aspoň minimálne rešpektovaný a užívaný zo strany verejnosti
(
efektívnosť
).j)
Právny predpis musí napĺňať aj niektoré
formálne znaky
(forma, štruktúra
textu, jazykový štýl a pod.).Uvedený prehľad má kompilačný charakter,6) v rôznych prácach sa
náhľady na právne normy a právne predpisu môžu od seba odlišovať. Vždy však v sebe obsahujú
predstavu, že právny predpis a zákon by mal pod hrozbou sankcie (štátneho vynútenia) nejakým
spôsobom upravovať správanie ľudí. Súčasťou právnej normy je vyhlásenie o tom, čo má byť
(preskripcia, regulácia), a nie deskripcia (to čo je). Aj keď má zdanlivo text v právnej norme
vonkajší charakter deskriptívnej vety, z kontextu (jej umiestnenia v právnej norme) vieme, že je to
preskripcia - stanovenie niečoho, čo má byť (do budúcnosti).7) Právny
predpis, aby mohol byť vôbec považovaný za právny predpis, preto musí v sebe obsahovať nejaké
pravidlá, normy a pod.8)
V danej súvislosti sme oprávnení sa pýtať, do akej miery "zákony o zásluhách" spĺňajú
uvedené požiadavky.
Ad a)
V hlavnej primárnej časti (kvôli ktorej boli vlastne prijímané) neobsahujú v sebe
žiadnu povinnosť alebo právo. Nijako neupravujú pomery v spoločnosti a štáte. Na výrok v hlavnej
časti (napr.:
"T. G. Masaryk zasloužil se o stát.", "Milan Rastislav Štefánik sa mimoriadne
zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom samostatného česko-slovenského
štátu."
) sa nedá aplikovať žiadna štruktúra typická pre právne normy (napr. identifikovať v nej
hypotézu, dispozíciu a sankciu). Sekundárna časť obyčajne nejakú povinnosť obsahuje. Požiadavky
kladené na právny predpis spĺňajú z tohto pohľadu veľmi neurčito.
Ad b)
"Zákony o zásluhách" sú formulované nie všeobecne, ale konkrétne na určité
pomenované osoby. Požiadavku všeobecnosti kladenú na právne predpisy tak nespĺňajú.
Ad c)
Či je ich obsah dovolený, je otázne. Pokiaľ ich primárne časti nie sú právne záväzné
(a nie sú tak právom), tak zrejme áno. Pokiaľ právne záväzné sú, narážame na viacero problémov: Ak
sa má stať vyjadrenie zásluh konkrétnej osoby právne záväzné, porušuje sa princíp slobody vedeckého
bádania garantovaný aj ústavou.9) A tiež právo na slobodu myslenia a slobodu
prejavu.10) Veď tieto zákony možno predsa interpretovať aj tak, že historik,
ktorý vyjadrí kritický názor na dané osobnosti, vlastne poruší právo. Obsahujú v sebe aj nedovolený
obsah v zmysle napr. článku 31 Ústavy SR. Podľa
uvedeného článku totiž "Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie
musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej
spoločnosti.".11) Definovanie Masaryka, Hlinku, Dubčeka a pod. ako
zaslúžených osôb, v kontexte toho, že išlo o politikov a ich politický odkaz môže byť predmetom
rozdielnych náhľadov, pričom tie sú relevantné pre aktuálnu politickú diskusiu, slobodu politickej
súťaže podväzuje - napr. konzervatívci sa budú zaštíťovať autoritou Andreja Hlinku a jeho názormi a
ich súperi z radov liberálov a socialistov im nebudú môcť oponovať (lebo by vlastne porušili zákon).
Azda aj v tomto treba hľadať príčinu, prečo sa na Slovensku každý z hlavných ideovo-politických
prúdov usiloval, aby sa do radu zákonom určených zaslúžených postáv v rámci tejto svojráznej
sekulárnej kanonizácie dostal aspoň jeden jeho predstaviteľ z minulosti.
Suma sumarum:
Požiadavky kladené na obsah právneho predpisu z pohľadu dovolenosti (pokiaľ má ísť o právne predpisy
v pravom slova zmysle) nespĺňajú.
Ad d)
Áno, "zákony o zásluhách" vydali príslušné zákonodarné zbory. Túto požiadavku tak
spĺňajú.
Ad e)
Boli pri tom
splnené
aj základné požiadavky na legislatívny proces - aspoň v
tej miere ako pri prijímaní väčšiny ostatných zákonov.Ad f)
Sekundárne časti majú charakter právnej normy a sú tak právne záväzné. Primárne
časti "zákonov o zásluhách" (obsahujúce výrok o zásluhách konkrétnej osoby) zrejme právnymi normami
v skutočnosti nie sú, hoci práve kvôli nim boli zákony prijaté. Ak ich budeme považovať za právne
normy (hoci atypické, bizarné), tak majú zas nedovolený obsah.
Kuriózne tak charakter právnej normy a s tým aj právnu záväznosť majú len sekundárne časti
predmetných zákonov (ak ich obsahujú). Výnimkou je už spomenutý Lex Štefánik I., ktorý má vlastne
len sekundárnu časť - primárnu časť v sebe neobsahuje. Podmienku právnej záväznosti spĺňajú preto
"zákony o zásluhách"
len čiastočne.
Ad g)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
