Čo nám prináša Lisabonská zmluva?

Prínos Lisabonskej zmluvy. Zmluva o EURATOME. Listina základných práv EU a je problémy. Ústavnoprávne aspekty: polemika o suverenite, kompetenciách a ich deľbe Deľba kompetencií v EU. Princíp prednosti. Jednostranné vystúpenie z EU. Inštitucionáln otázky. Právo EU a ciele EU. Charakter práva EU po prijatí Lisabonskej zmlúv) Legislatívny proces. Pramene práva. Perspektívy EU.

Dňa 1.12.2009 nadobudla po zdráhavom ratifikačnom procese¹⁾ platnosť dlho očakávaná Lisabonská zmluva. Zmluva pokračuje v procese revízie zakladajúcich zmlúv ES EU²⁾ a prináša celý rad podstatných zmien nielen v štruktúre Európskej únie (ďalej "EU"] ale aj v jej právnom systéme, systéme ochrany ľudských práv a ďalších aspektoch.

Podpísanie tejto zmluvy v Lisabone 13.12.2007 bolo celkom nepochybné reakcioi na neúspech Ústavnej zmluvy, podpísanej v r. 2004, ktorá stroskotala po neúspešných referendách vo Francúzsku a Holandsku, čím sa jej ratifikačný proces, pochopiteľne zastavil. Na rozdiel od Ústavnej zmluvy Lisabonská zmluva síce upúšťa od takých sym bolov štátnosti, akými sa pre EÚ mali stať zástava či hymna, ale vecne preberá mnoh z toho, čo bolo súčasťou Ústavnej zmluvy. Líši sa od nej však v tom, že zakladajúc zmluvy nenahrádza a je len ďalšou novelizáciou Zmluvy o Európskej únii (ďalej "Zmluva o EÚ") a Zmluvy o Európskom spoločenstve (ďalej "Zmluva o ES"), ktorú premenu va na Zmluvu o fungovaní Európskej únie (ďalej "ZFEÚ").

Lisabonská zmluva sa pokúša o jasnejšie vymedzenie deľby kompetencií medzi El a jej členskými štátmi, priznáva právnu subjektivitu EÚ, ktorá sa stáva právnym nástup com ES (čl. 1 Zmluvy o EÚ). Obsahovo zostáva mimo Zmluvy o EÚ a ZFEÚ len Zmlúv o EURATOME, ktorej sa novelizácia v podstate nedotkla. Podľa čl. 1 Zmluvy o EÚ j Únia založená na tejto zmluve a ZFEÚ, ktoré majú rovnakú právnu silu. K podstatnýr novinkám, ktoré Lisabonská zmluva prináša, patrí aj zrušenie trojpilierovej výstavby EL ktorú kodifikovala Maastrichtská zmluva. V zmysle tejto zmluvy prvý pilier tvorili Eurór. ske spoločenstvá (ES, Montánna únia³⁾, Euratom), druhý pilier Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a tretí pilier Spolupráca vo veciach justície a vnútra.⁴⁾ Lisabonská zmluva sa tým pokúša o vytvorenie jednotnej EU s jednotnou sústavou prameňov práva a legislatívnych postupov, nie je však v tomto smere celkom dôsledná. Na jednej strane totiž "komunitarizuje" agendu pôvodného tretieho piliera, na druhej strane však zachováva pôvodný intergovemmentálny charakter spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá má aj v rámci zjednotenej EU špecifické postavenie. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika je síce súčasťou Zmluvy o EU, má však odlišnú inštitucionálnu štruktúai a je vo veľkej miere vylúčená z jurisdikcie Súdneho dvora EU.⁵⁾ Článok 40 Zmluvy o EU (v Lisabonskom znení) zakotvuje rovnosť oblastí spolupráce členských štátov v EU a vyplýva z neho, že uskutočňovaním spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nie je dotknuté uplatňovanie postupov a rozsah právomocí inštitúcií ani v oblasti pôvodnej komunitárnej právomoci (t.j. predtým ES), ani v oblasti agendy spolupráce v pôvodnom treťom pilieri EU (ktorá bola Lisabonskou zmluvou komunitarizovaná), a naopak.⁶⁾

Zmluva o Euratome, ako už bolo uvedené vyššie, nebola na základe Lisabonskej zmluvy začlenená do rámca Zmluvy o EU a ZFEU, ale má aj naďalej existovať paralelne s týmito zmluvami. Zmluva o Euratome bola podpísaná spolu so Zmluvou o založení EHS 25.3.1957 a nadobudla platnosť 1.1.1958 (tzv. Rímske zmluvy). V porovnaní so Zmluvou o EHS⁷⁾ má však táto zmluva viaceré špecifiká. Ako uvádza Handrlica,⁸⁾ Zmluva o Euratome má predovšetkým charakter "promočného dokumentu" a v tomto zmysle má podporiť najmä rozvoj jadrovej energetiky, vrátane podpory jadrového výskumu. Zmluva zároveň predpokladá vydanie základných bezpečnostných štandardov a ako súčasť primárneho právaje aj základom pre sekundárnu normotvorbu. Zmluva sa na rozdiel od Zmluvy o ES v priebehu celého vývoja podstatnejšie nezmenila, "konštrukcia Euratomu je viac menej rigidná".⁹⁾ Navyše je viacero ustanovení tejto zmluvy v podstate obsoletných¹⁰⁾ a mnohé ustanovenia o právomoci sa obsahovo prekrývajú s právomocou ES.¹¹⁾

Handrlica zároveň upozorňuje aj na to, že zmluva síce "vytvára jednotný právny rámec v oblasti ochrany zdravia pred nebezpečenstvom ionizujúceho žiarenia, neobsahuje však voči členským štátom nijaké záväzky, čo sa týka ich energetickej politiky. Členstvo štátu v Euratome nemá za následok povinnosť priemyslového využitia jadrovej energie".¹²⁾

V súčasnosti prebieha na pôde EU diskusia o budúcnosti tohto integračného zoskupenia vzhľadom na to, že otázky jadrovej energetiky sa dostali do inej polohy ako v čase prijatia tejto zmluvy a Zmluva o Euratome je aj v dôsledku svojej špecifičnosti len ťažko reformo vateľná.¹³⁾

Listina základných práv bola prijatá na konferencii v Nice v decembri 2000. Ako politická deklarácia však nenadobudla právnu záväznosť automaticky svojím prijatím. Neskôr bola začlenená ako druhá časť priamo do textu Ústavnej zmluvy, ktorá však v dôsledku neúspešného ratifikačného procesu nikdy nenadobudla platnosť.

Listinu základných práv treba vnímať v kontexte vývoja ochrany ľudských práv v ES/EÚ.

Európske spoločenstvá (ďalej "ESS") boli pôvodne vytvorené ako ekonomické integračné zoskupenia, v dôsledku čoho otázka ochrany ľudských práv nebola v centre záujmu tejto formy európskej integrácie. Až postupne, s rozširovaním kompetencií ESS, sa ľudské práva, ktorých sa tento proces a s ním súvisiaca normotvorba i aplikačná prax celkom prirodzene čoraz viac dotýkal, stali súčasťou agendy ES/EU. V súvislosti s bohatou judikaturou Súdneho dvora sa ochrana ľudských práv vnímala ako integrálna súčasť všeobecných právnych zásad, práve ich podstatná časť smerovala totiž práve k ľudskoprávnej ochrane. Listina základných práv nadväzuje na tento vývoj tým, že sústreďuje tieto práva a stáva sa ich ucelenou základnou úpravou.

Listina zahŕňa najednej strane práva deklarované už pred jej prijatím, na druhej strane však zakotvuje aj niektoré nové práva. Ide o široké spektrum práv rôzneho charakteru a druhu - osobné, politické, sociálne, hospodárske a kultúrne, ktoré sú však realizovateľné len v rámci EÚ.¹⁴⁾

Význam Lisabonskej zmluvy pre ľudskoprávnu ochranu treba vidieť v dvoch rovinách. Zmluva o EÚ v čl. 6 ods. 1 deklaruje, že Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv EÚ zo 7.12.2000 a zároveň priznáva Charte rovnakú právnu silu ako majú zmluvy (t.j. Zmluva o EÚ a ZFEÚ). Na rozdiel od Ústavnej zmluvy však priamo neinkorporuje text Listiny do znenia Zmluvy o EÚ. Druhú rovinu predstavuje čl. 6 ods. 2 Zmluvy o EÚ, ktorý ustanovuje, že Únia pristúpi k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zmluva o EÚ teda vytvára právny základ na pristúpenie k Európskemu dohovoru, ktorý doposiaľ chýbal. Z ustanovenia čl. 6 ods. 3 Zmluvy o EÚ zároveň vyplýva, že ľudské práva a základné slobody kodifikované Dohovorom predstavujú všeobecné zásady práva Únie.

N. Šišková upozorňuje na viacero problémov súvisiacich s otázkou uplatňovania Listiny a vynútiteľnosťou jej jednotlivých ustanovení. V prvom rade ide formulačnú vágnost' a heslovitý charakter úpravy jednotlivých práv, ktoré zvyčajne predpokladajú podrobnejšiu úpravu v aktoch sekundárnej legislatívy, prípadne vo vnútroštátnom práve, a teda samy osebe nespĺňajú podmienky priameho účinku a teda ani vynútiteľnosti pred vnútroštátnymi súdmi.¹⁵⁾ Druhý problém spočíva v tom, že Listina na rozdiel od Európskeho dohovoru neobsahuje kontrolný mechanizmus dodržiavania ustanovených práv a nepredvída ani osobitný druh konania za porušenie Listiny a jej práv, ani osobitný inštitucionálny rámec zabezpečujúci vynucovanie týchto práv.¹⁶⁾ Príčinu týchto nedostatkov vidí N. Šišková, okrem iného, v širokom rozsahu samotných práv (predovšetkým práva sociálnej a ekonomickej povahy a niektoré práva štvrtej generácie), ktoré, podľa jej názoru, bránia tomu, aby bol vytvorený účinný mechanizmus ich uplatňovania.¹⁷⁾ Zároveň N. Šišková uvádza, že Listina nezakladá súdne vymáhateľné práva v Poľsku či Veľkej Británii, ak nie sú stanovené vo vnútroštátnom práve týchto štátov.¹⁸⁾

Nedávno prijatá Lisabonská zmluva opätovne otvorila diskusiu o štátnosti, suverenite, jej charaktere a o deľbe kompetencií vo vzájomnom vzťahu EU ako supranacionálnej medzinárodnej organizácie a jej členských štátov.

Klasické štátovedné chápanie suverenity vymedzuje tento pojem v pozitívnom aj negatívnom význame. Pri negatívnom vymedzení "sa mocenská organizácia určitého územia stáva štátom, ak je nezávislá od mocenských organizácií, rozprestierajúcich sa na iných územiach".¹⁹⁾ V pozitívnom zmysle "mocenská organizácia obyvateľstva určitého územia sa stáva štátom vtedy, ak je výlučnou mocenskou organizáciou na tomto území, keď ona jediná disponuje schopnosťou určovať správani