Domnienky v práve

Teória práva radí medzi právne skutočnosti okrem iného aj právne domnienky a fikcie. Rozdiel medzi týmito dvoma skutočnosťami je neostrý: domnienky vyjadrujú zovšeobecnenú skúsenosť, pričom fikcie stanovujú skutkový stav, ktorý spravidla skúsenosti nezodpovedá. Predkladaný text sa snaží objasniť rozdiel medzi domnienkami a fikciami na jednej strane a rozdiel medzi domnienkami a legálnymi definíciami na strane druhej. Domnienky, fikcie a legálne definície predstavujú osobitný druh právnych pravidiel odlišný od právnych pravidiel "klasických". Text vychádza predovšetkým zo zahraničnej literatúry dostupnej na internete.

Už Platón rozlišoval medzi , keď v tom prvom videl trvalú správnu predstavu "zviazanú rozumným výkladom príčiny", zatiaľ čo v tom druhom videl správnu predstavu, ktorej chýba zdôvodnenie.¹⁾ Platón nás varuje pred myšlienkami, ktoré čerpajú dôkazy z pravdepodobnosti,²⁾ na druhej strane však priznáva, že "pravdivá mienka pre správne konanie nie je o nič horším vodcom ako rozumnosť",³⁾ a jedným z prostriedkov, ktoré odporúča vládcovi za účelom dosiahnutia integrity medzi odvážnymi a rozvážnymi je práve "mienka".⁴⁾

John Locke rozdeľuje kognitívne schopnosti ľudskej mysle na poznávanie (knowledge) a posudzovanie (judgement), pričom jedine poznávanie nám dokáže o skutočnosti vypovedať s prísnou určitosťou a môže byť potvrdené priamym názorným príkladom. Posudzovanie podľa Lockea je "schopnosť, prostredníctvom ktorej ľudská myseľ pripisuje tvrdeniam hodnotu pravdivosti na základe dôkazov, ktoré vo vzťahu k dokazovaným tvrdeniam nie sú stále a nemenné".⁵⁾ Absencia absolútnej istoty však nie je zámienkou pre nečinnosť: "Ten, kto nebude jesť, dokedy nezíska názorný dôkaz o tom, že jedlo vyživuje; ten, kto sa nepohne, kým s určitosťou nebude vedieť, že jeho vec bude mať úspech, tomu zostane len málo na práci okrem sedenia a hynutia".⁶⁾

David Hume objasňuje proces prostredníctvom svojho chápania , ktorý si ľudia osvojili z pozorovania skúsenosti. Kauzalita je podľa Humea odvodená z pravidelnej následnosti, v ktorej sa nám predmety poznania javia.⁷⁾ Zdôvodňovanie na základe pravdepodobnosti, t.j. vytváranie domnienok prichádza do úvahy v prípade, ak z pravidelnej následnosti existujú výnimky. V tomto prípade nedokážeme usudzovať s istotou; domnienka je tým presvedčivejšia, čím menej existuje výnimiek z pravidelnej následnosti.⁸⁾

Súčasná kognitívna psychológia robí rozdiel medzi (reasoning) a (judgement). Usudzovanie je procesom vytvárania logických úsudkov, zatiaľ čo posudzovanie je procesom vyvodzovania záverov zo znalostí a dokladov, ktoré sú nám k dispozícii.⁹⁾ Pri posudzovaní nutne pracujeme skôr s pravdepodobnosťou ako s istotou. Výskumy posudzovania ukázali, že ľudia často opomínajú informácie o miere výskytu relevantnej udalosti, no k tomuto dochádza menej, pokiaľ tieto informácie jasne kauzálne súvisia s posudzovaným problémom. Ľudia v bežnom živote používajú zjednodušujúce pravidlá, tzv. heuristiky. Psychológ Reisberg tvrdí: "Pokiaľ by sme sa každému úsudku venovali príliš dlho, strávili by sme život zarazení v zamyslení, neschopní sa kamkoľvek pohnúť... ...Bolo by bláznovstvo nepoužívať heuristiky, i keď nás občas zvedú z cesty".¹⁰⁾

Správna mienka, posudzovanie, zdôvodňovanie na základe pravdepodobnosti, či heuristika - toto všetko sú procesy poznávania alebo ich výsledky, o ktorých pravdivosti nemáme absolútnu istotu. Medzi teoretikmi však panuje všeobecná zhoda, že v oblasti praktickej absencia absolútnej istoty nie je dôvodom na nekonanie. Každodenný život od nás vyžaduje rozhodnutia, ktoré nie sú založené na stopercentných nemenných pravdách, no ktoré sú zdôvodnené aspoň domnienkami vyplývajúcimi zo zovšeobecnej skúsenosti.

Právne domnienky sú právnymi pravidlami. V kontexte kontinentálnej právnej vedy to znamená, že právne domnienky stanovujú to, čo má byť, a nie to, čo skutočne je. "Normatívny následok" v právnej domnienke je stanovený autoritatívne, pričom tento následok platí bez ohľadu na to, či reflektuje všeobecnú skúsenosť. Pozitívne ustanovenia platného práva nie vždy uvádzajú, či konkrétne pravidlo správania je príkladom právnej domnienky, alebo nie. Metodické rozlíšenie právnych domnienok od ostatných právnych pravidiel je produktom právnej vedy. Až právna veda prichádza s klasifikáciou právnych pravidiel, pričom základným kritériom rozlišovania medzi právnymi domnienkami a ostatnými pravidlami je, že právne domnienky v zásade vyjadrujú všeobecnú skúsenosť, ktorá existovala pred samotnou platnosťou právnej domnienky.

Americký autor W. M. Best rozdeľuje právne domnienky s ohľadom na skutočnosť, ktorú prezumujú do troch druhov. sú právne domnienky, ktoré sú tzv. prirodzenými domnienkami - tieto prezumujú skutočnosť na základe všeobecnej skúsenosti. Spojenie medzi faktom daným (napr. ten, kto vedome podal jed...) a prezumovaným (...mal úmysel usmrtiť alebo ublížiť) je vierohodné. Do druhej skupiny patria domnienky, ktoré sú vierohodné len sčasti. "Právo z dôvodov všeobecného záujmu pripisuje faktom, ktoré zakladajú domnelú skutočnosť, umelú relevanciu, ktorá sa nezhoduje s ich prirodzenou schopnosťou presvedčiť." W. M. Best ako príklad tohto druhu domnienok uvádza pravidlo, podľa ktorého podpísaný a opečiatkovaný účet je dôkazom o platbe. Do poslednej skupiny domnienok patria domnienky stanovujúce skutkové stavy, ktoré by ľudský rozum sám osebe nevyvodil, a ktoré mu môžu dokonca odporovať. Príkladom takejto domnienky je prezumpcia znalosti práva.¹¹⁾

Doktrinálnym definičným znakom právnych domnienok je v zásade ich schopnosť viac či menej vyjadriť všeobecnú skúsenosť, ktorá sa javí v modalite bytia. Pod touto všeobecnou skúsenosťou možno rozumieť napríklad bežný chod prírodných procesov (napr. priemerná dĺžka tehotenstva, dĺžka veku...).¹²⁾ U jednotlivca sa spravidla prezumujú všetky schopnosti a náklonnosti (psychické či fyzické), ktoré možno bezpečne pripísať ľudskej rase ako celku.¹³⁾ V prípade potreby hlbšej špecifikácie však možno prikročiť k typológii právnych subjektov. Ideálny príklad takejto špecifikácie nám ponúkajú . Právnik Paulus stanovuje domnienku týkajúcu sa ľudskej prirodzenosti, podľa ktorej strana žiadajúca vrátenie peňazí, ktoré dobrovoľne zaplatila s odôvodnením, že daný záväzok nebol platný, musí dokázať, že sumu zaplatila z dôvodu podvodu alebo z ospravedlniteľnej neznalosti. Paulus argumentuje:

"...domnienka nepochybne svedčí v prospech strany, ktorá sumu prijala, pretože ten, kto platí, nikdy nie je taký nedbalý, aby rozhadzoval svoje peniaze bez uváženia a platil ich vtedy, keď nemá; obzvlášť sa to týka prípadu, keď strana, ktorá tvrdí, že plnila nedlh, je , pretože je nehodnoverné, aby bola tak jednoducho oklamaná...

....Ak však ten, kto sa sťažuje, že plnil peniaze, ktoré nedĺžil, je , potom ten, kto prijal peniaze, musí dokázať, že ich skutočne obdržal a že dlh bol platný a splatný...".¹⁴⁾

Nezriedka sa možno stretnúť aj s domnienkami, ktoré sú založené na spoločenských zvykoch a konvenciách, predovšetkým na obchodných zvyklostiach.¹⁵⁾ Best uvádza domnienky z prostredia krajín common-law: ak sa založilo partnerstvo medzi dvoma osobami a neexistuje dôkaz, ktorý by ukazoval, v akom pomere zdieľajú práva a povinnosti, predpokladá sa, že tento podiel je rovnaký; predpokladá sa, že dokumenty boli vyhotovené/podpísané v deň, ktorý je na nich uvedený; príklad z minulosti: sľub oženiť sa je všeobecne interpretovaný ako sľub oženiť sa v rozumnom časovom intervale.¹⁶⁾ Určiť, či právna domnienka len už existujúcu zvyklosť, alebo či danú zvyklosť aj perspektívne , je úlohou právnych sociológov. Možno však vysloviť predpoklad, že v oblasti súkromného práva je výskyt regulatívnych domnienok pravdepodobnejší, nakoľko v tomto odvetví práva platí zásada zmluvnej autonómie a nie je v záujme zákonodarcu meniť vzťahy, ktoré sa v praxi osvedčili. Kvalitný historicko-sociologický výskum materiálnych prameňov právnych domnienok v súkromnoprávnych vzťahov by mohol prispieť k objasneniu problému ochrany mimoprávnych normatívnych systémov prostredníctvom neurčitých právnych pojmov ako sú dobré mravy, či obchodné zvyklosti.

Ako sme spomenuli vyššie, schopnosť právnej domnienky hodnoverne vyjadriť všeobecnú skúsenosť nemá vplyv na jej platnosť, hoci má vplyv na doktrinálne triedenie právnych pravidiel. Otázka justifikácie platnosti právnych pravidiel je však komplikovanejšia. P